Môj profil 
Predplatné
“Bol deň pred Valentínom. Všetci rozprávali o tomto sviatku, o prípravách naň a ja som sa pripravovala na moje prvé vystúpenie na olympijských hrách ako veľká športovkyňa,” zaspomínala si Nasťa Kuzminová na úvod rozhovoru pre agentúru SITA. “Nikto to vtedy nečakal, že môže takto uspieť, pretože sa vyskytli komplikácie aj z hľadiska zdravotných problémov. Málokto si teraz spomenie, že Nasťa mala zlomeninu záprstnej kostičky v ľavej ruke šesť týždňov pred olympijskými pretekmi a v úvode januára podstúpila operáciu v Rakúsku. Takže celý tento príbeh bol nečakaný,” nadviazal jej manžel Daniel Kuzmin.
Pod vplyvom prekonaných zdravotných problémov sama pretekárka cítila pred premiérou “pod piatimi kruhmi” rešpekt a netušila, čo sa udeje. “Bolo to spôsobené nielen tým spomenutým zranením, ale tiež tým, že na ZOH 2010 vo Vancouveri som mala možnosť súťažiť s veľkými hviezdami a menami tohto obdobia. Vzbudzovalo to u mňa rešpekt, keďže vtedy súťažili viaceré ženy, ktoré pre mňa boli vzormi a na ktoré som sa ako maličká dívala v televízii. Vtedy som s biatlonom ešte len začínala a snívala o ňom. Vancouver bol pre mňa dôležitý vstup do ozajstného veľké športu, aj keď už predtým som mala možnosť porovnávať sa s tými súperkami vo Svetovom pohári alebo na majstrovstvách sveta, kde som získala striebornú medailu. No olympijské hry sú olympijské hry,” podotkla rodáčka zo sibírskeho mesta Ťumeň.
Manželia Kuzminovci si dodnes radi zaspomínajú na priebeh osláv prvého olympijského zlata. Daniel Kuzmin má najradšej zážitok, keď sa vybrali do dediny poblíž, kde ešte pred vstupom museli podstúpiť bezpečnostnú kontrolu. “Vtedy sme niečo také zažili prvýkrát a keď sme sa predierali kontrolou, každý musel ukázať akreditáciu. Povedal som Nasti: ´Ukáž im medailu´. Vytiahla zlatú medailu a policajti začali radostne kričať: ´Gold. Gold. Gold.´ Toto bol vrchol celej oslavy a občas si na to spomenieme,” poznamenal s úsmevom Daniel Kuzmin.
Olympijská rozprávka v rusko-slovenskej koprodukcii ponúkla ďalšie pokračovanie nielen o tri dni neskôr, keď Anastasia Kuzminová skončila druhá v stíhacích pretekoch na 10 km, ale aj na ďalších dvoch ZOH v Soči 2014 a Pjongčangu 2018. Tam pridala do zbierky dovedna ďalšie dve zlaté a dve strieborné medaily. Tá premiérová z kanadského Vancouveru, resp. Whistleru jej nepriniesla len obrovské potešenie, ale aj veľký pocit zodpovednosti.
“Na každých pretekoch bol vo mne vnútorný pocit, že sa musím zachovať ako olympijská víťazka. Spôsobovalo mi to veľký tlak a stresy a to štvorročné obdobie do ďalších ZOH bol pre mňa taký vnútorný súboj. Mala som dostatočné schopnosti a bola som aj fyzicky dobre pripravená, ale viackrát sa to odrazilo na streľbe, keď som zaváhala. Bola vo mne veľká snaha počas toho obdobia udržať pozíciu líderky a postaviť sa na ďalších ZOH s cieľom obhájiť zlato. Obdobie 2010-2014 bolo pre mňa náročné, pretože som zodpovedný človek a keď niečo robím, tak na 100 % a ak sa dá, tak aj viac,” doplnila.
Príprava na ďalšie ZOH 2014 v Soči bola podľa Kuzminovej slov veľmi cieľavedomá, intenzívna a náročná. Nebolo pre ňu ľahké vyrovnať sa s tlakom. O to krajšia bola obhajoba zlatej medaily v šprinte, navyše po bezchybnom streleckom výkone. “Tá medaila bola mimoriadne vypracovaná. Ďalšie sa už v Soči nepodarili, pretože tá vlna a vypätie boli nastavené na tie jedny preteky, samozrejme, s pokusmi v ďalších pretekoch. Bolo to, ako keď máte týždeň fungovať nonstop, ale prvý deň zo seba vydáte maximum a ďalšie dni už vám nestačia sily, aby ste podávali rovnaké výkony,” podotkla Kuzminová.
Tretie olympijské hry v juhokórejskom Pjongčangu boli pre ňu symbolické. Po deviatich rokoch opäť prišla na miesto, kde v roku 2009 na MS v pretekoch s hromadným štartom na 12,5 km skončila na 2. mieste za Ruskou Oľgou Zajcevovou. Na olympijskej scéne si všetko vynahradila. V pretekoch s hromadným štartom brala zlato a pridala aj dve strieborné medaily – v stíhačke na 10 km aj vo vytrvalostných pretekoch na 15 km. “V duchu som si povedala, že v roku 2009 som mala aj na víťazstvo, ale nebola som vtedy dostatočne skúsená a pred veľkými menami som mala obrovský rešpekt. Po deviatich rokoch som prichádzala na tie isté trate nie s tým, že chcem obhájiť striebro, ale pokúsiť sa o zlato. Bolo to moje vnútorné nastavenie. Príbeh medzi Soči a Pjongčangom bol tiež príbehom veľkých zmien. Váhala som, či vrcholová športová kariéra ešte stále patrí do môjho života. Prišlo nám do rodiny ďalšie dieťa a pocit dvojnásobnej matky bol v istej chvíli taký silný a dôležitý, že som nevedela, či mám pokračovať v kariére. Mala som vtedy už dve zlaté medaily zo ZOH a vtedy som si prešla aj obdobím hľadania ďalšej motivácie,” priblížila pocity medzi hrami v Soči a Pjongčangu.
Nakoniec sa rozhodla, že bude pokračovať a na východe Ázie definitívne podčiarkla status veľkej postavy nielen slovenského, ale aj svetového športu. “Bola som vyzretejšia, skúsenejšia, do Pjongčangu som prišla výnimočne pripravená. Druhý pôrod nebol jednoduchý, ani môj organizmus už nebol zďaleka mladý. Vďaka však patrí realizačnému tímu a fyzioterapeutom, ktorí mi pomohli. Mala som motiváciu tretíkrát triumfovať v šprinte. Nevyšlo to (konečné 13. miesto, pozn.), ale dôležité bolo prekonať vnútorný stres, pozbierať sa a napriek všetkému získať jedno zlato. A tri olympijské medaily? To bolo niečo úžasné a výnimočné. V Pjongčangu som cítila kúsok domova, Slovenska, ale aj Ruska, keďže prišli moji rodičia, ktorí mi psychicky veľmi pomohli. Bolo to tak naplánované, pretože som vedela, že moja kariéra sa zanedlho skončí a ZOH v Pjongčangu sú moje posledné. Po zisku troch olympijských medailí to všetci prežívali spolu so mnou, tešili sa z toho na Slovensku aj v Rusku a mohli vidieť, že niekedy aj nemožné sa môže stať skutočnosťou,” zakončila pre agentúru SITA trojnásobná najlepšia športovkyňa Slovenska Anastasia Kuzminová.
.jpg)
.JPG)
