Vatikán 3. apríla 2018 (HSP/TK KBS/RV/Foto:TK KBS)

Prinášame príhovor arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi, ktorý odvysielal Vatikánsky rozhlas (Vatican News) na Veľkonočný pondelok 2. apríla 2018.

Istá  agentúra pri sociologickom prieskume zistila, že  percento tých, ktorí sa vyhlasujú za veriacich kresťanov je vyššie ako tých, ktorí veria v zmŕtvychvstanie a vzkriesenie tela. Tento štatistický údaj je šokujúci a zarmucujúci zároveň. Byť kresťanom, považovať sa za veriaceho a neveriť pritom v zmŕtvychvstanie, pochybovať o  historickosti Kristovho zmŕtvychvstania i o našom vlastnom budúcom vzkriesení s Kristom je totiž paradoxom, vnútorne si odporujúcim.

Viera vo vzkriesenie z mŕtvych nie je len voliteľný doplnok akéhosi etického učenia, ktoré môže byť na kresťanstve tak všeobecne sympatické, ale je to podstata a dôvod celého kresťanstva. Viera v zmŕtvychvstanie a viera v Boha sú neodlučiteľné. Popieranie jedného je popieraním aj druhého. A popieranie existencia Boha vedie k uzáveru, ktorý lapidárne vyjadril ruský spisovateľ Dostojevskij slovami: „Ak Boha niet, všetko je dovolené“.  A filozof Berďajev, rozvíja túto jeho myšlienku nasledovne: „popretie nesmrteľnosti človeka sa rovná popretiu človeka. Buďto je nesmrteľným duchom, ktorý má vo vienku večnosť, alebo je len zmyslovým a pominuteľným javom, pasívnym produktom svojho prírodného a spoločenského prostredia. Ak je pravdivou druhá možnosť, potom nemá nijakú vlastnú hodnotu, a zlo ani hriech nejestvujú. Preto Dostojevskij bráni nesmrteľnosť ľudskej duše, slobodnej a zodpovednej duše, ktorej trvanie je večné a absolútne. Prijímať existenciu morálneho zla a ľudskej zodpovednosti zaň značí rozoznať samotnú podstatu ľudskej osobnosti: zlo sa spája s osobnosťou a egocentrizmom.“… „Život a osud toho najmenšieho z ľudských tvorov má absolútny význam z hľadiska večnosti: jeho život a osud sú večné.“

Ak by sme chceli vyjadriť tieto hlboké pravdy jednoduchšie, nie filozofickou rečou, mohli by sme ich formulovať aj takto:

Niektorí ľudia popierajú Boha a myslia si, že bez Boha je všetko dovolené. Lenže čím je bez Boha svedomie? Ak Boha niet, ak Kristus nevstal z mŕtvych, ak duša nie je nesmrteľná, ak človek nenesie na večnosť zodpovednosť za svoje konanie, ak večnosť neexistuje – tak potom niet nijakej spravodlivosti, mimo tej ľudskej, ktorej je možné ľahko uniknúť a ktorá je v našich rukách aj s jej kritériami a hodnotovým systémom, ktorý si upravíme podľa našej chuti, potom vari môžeme žiť ako zvery, ba horšie ako zvery, potom je naša sloboda nástrojom záhuby pre všetkých okolo nás, ktorí nám nejakým spôsobom môžu zavadzať a prekážať pri uskutočňovaní našich chúťok.

Veď čím je bez Boha a bez viery vo vzkriesenie zodpovednosť za zlý čin, za zločin? Ak niet Boha, ak sa smrťou všetko končí, potom Hitler a Stalin, vrahovia z plynových komôr a Gulagov sú na tom rovnako ako sv. František alebo obetavá Matka Tereza. A zločinný vrah by bol na tom rovnako ako jeho obeť.  Ak by som popieral zmŕtvychvstanie a večný život, potom by som musel uznať, že Maximilián Kolbe, ktorý v Oswienčime obetoval svoj život za otca rodiny, by bol hlupák a esesák ktorý ho poslal zomrieť do bunkra hladu by bol vlastne úspešný človek, ktorý si vedel „urobiť poriadok v podniku, ktorý riadil“ … a v sérii podobne šokujúcich kontrastných a absurdných príkladov by sme mohli pokračovať donekonečna.

Nie a stokrát nie. Byť ušľachtilý alebo podlý nie je, nemôže, nesmie byť to isté. … Alebo vari áno?!

Bez viery v zmŕtvychvstanie by sme museli žiť v strašnej predstave, že definitívnym cieľom nášho celoživotného putovania je smrť a cintorín a že za nimi je potom už len tma a ničota. Keby sme pripustili túto alternatívu, tak  by sme došli do paradoxu, že by sme museli pripustiť, že celý ľudský život je jedno veľké absurdum, jedna obrovská nezmyselná, ba zlomyseľná nespravodlivosť. Potom by nemalo zmysel naozaj nič – ani láska, ani obetavosť, ani ohľaduplnosť – užime si čo najviac si dokážeme zo života urvať,  kašlime na všetko čo nám neprináša pôžitok, a nakoniec  si povedzme – celý život je jeden veľký nezmysel. … Strašná predstava chaosu.

Našťastie však vieme, že tomu nie je tak! Kristovo zmŕtvychvstanie nás presviedča o tom, že smrť a hrob, sú len prestupnou stanicou. A naším životom, našim každodenným rozhodovaním a v konečnom dôsledku našim posledným životným rozhodnutím, spolu s našim posledným výdychom môžeme slobodne určiť, ktorým smerom sa jednoznačne, nemeniteľne a nenávratne poberie náš „ďalší život“ .

– či sa svojim slobodným rozhodnutím hlúpo, nezmyselne a nešťastne rozhodneme pre odmietnutie spoločenstva s Bohom, pre tú večnú samotu zatratenia, pre definitívnu stratu schopnosti milovať, pre večnú, zžierajúcu závisť a nenávisť, nenávisť k Bohu, ku všetkým stvoreniam a ku všetkému stvorenstvu, pre nekonečnú nenávisť k sebe samotnému, teda k tomu stavu, ktorý nazývame peklom a na vyobrazenie ktorého je obraz páliacich plameňov a neuhasínajúceho smädu len chabým a neadekvátnym prímerom,

– alebo sa nasmerujeme k tomu životu, ktorý bude definitívnym naplnením našej najhlbšej túžby po pravde, po kráse, po dobre, teda po Bohu, vo večnom spojení s ním v radostnom očakávaní vzkriesenia tela, v očakávaní tej nepredstaviteľnej novej skutočnosti, ktorú Písmo nazýva „nové nebo a nová zem“,  „kde niet bolesti, zármutku ani stonu, ale život nekonečný“.

Katechizmus katolíckej cirkvi (991) jednoducho  učí, že: „Viera vo vzkriesenie mŕtvych bolo podstatným prvkom kresťanskej viery už od jej začiatkov: «vzkriesenie mŕtvych je istota kresťanov. Vierou vo vzkriesenie sme [kresťanmi].»“  Na Východe to vyjadruje pozdrav, ktorým sa veriaci zdravia v týchto dňoch. Christos voskrese! Voistinu voskrese! Kristus vstal zmŕtvych! Naozaj vstal! Latinská liturgia  pri každom slávení nám predkladá vieru v eucharisticky prítomného Krista ako tajomstvo viery, ktoré vyznávame slovami: Smrť tvoju, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve!

Cirkev v liturgii vyznáva vieru v Krista,  teda to, že Kristus „tretieho dňa vstal z mŕtvych podľa Svätého písma. A vstúpil do neba, sedí po pravici Otca. A zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych a jeho kráľovstvu nebude konca“ a že … „očakávame vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku“. Vyslovme aj dnes tieto slová s vedomím ich nesmiernej, životnej dôležitosti a potvrďme to celým naším životom a konaním.