Pred pár dňami Hlavné správy zverejnili záznam diskusie poslancov na zasadnutí parlamentného výboru pre obranu o bezpečnosť. Bol to doslovný prepis, bez redakčného komentára, reč bola o zavedení bezkontaktných čipov do občianskych preukazov. Článok mal obrovskú čítanosť – ľudí tá téma zaujíma, nechcú byť očipovaní a na diaľku identifikovateľní a kontrolovateľní.

Zdalo sa, že je to iba taká banálna vec, nepodstatná technická výmena čipu z kontaktného na bezkontaktný, a že sa to schváli v podstate bez toho, aby si to niekto vôbec všimol. Ibaže opak sa stal pravdou, poslanci sami boli zaskočení tým, aké rôzne nové otázky sa s touto problematikou môžu spájať a ich diskusia bola naozaj otvorená. Výbor uznesenie neschválil a je dosť možné, že potom, ako sa verejnosť začala o vec zaujímať, zablokuje ho aj Národná rada.

O tom, že platobné karty s podobným RFID čipom, aký by zrejme mal byť použitý aj na europreukazoch, nie sú stopercentne mimo ohrozenia, píšu aj odborníci, napríklad TU, kde uvádzajú: „Tento spôsob komunikácie technicky umožňuje bez vášho vedomia zisťovať osobné informácie z vašej karty.“

Samozrejme, „slniečkari“ sú automaticky na strane šíriteľov bruselskej agendy. Pocítili potrebu na zverejnenú parlamentnú debatu zareagovať, ale čo namietať proti doslovnému prepisu úvah poslancov, ktorí sa môžu mýliť v technických detailoch, ale v hrubých rysoch sú ich obavy odôvodnené? Chopil sa toho pisateľ extrémneho liberalistického Denníka N Jakub Goda a napísal na svoj facebook šťavnatý hoax o tom, ako „Milan Krajniak a Hlavné správy sabotujú boj proti terorizmu a nelegálnej migrácii“:

Goda tvrdí, že poslanec Krajniak a Hlavné správy sabotujú boj proti migrácii, pretože sú proti zavedeniu bezpečnejších preukazov s bezkontaktným čipom. Hovorí, že problém je s tým, že v niektorých krajinách únie majú ešte papierové preukazy, ktoré je ľahšie sfalšovať a naznačuje, že práve toto nebezpečenstvo by hrozilo, keby sa neschválili preukazy s bezkontaktným čipom. Toto celé je však jedna hrubá manipulácia, ktorú treba uviesť na pravú mieru.

Tak predovšetkým, Goda hovorí, že falšované papierové preukazy môžu zneužívať migranti pri nelegálnom vstupe do Únie. Zabudol však povedať, že tu nikto netrvá na používaní starých preukazov. Reč je o novo vydávaných dokladoch, z ktorých každý je už aj dnes bezpečný a ťažko falšovateľný. Ak príde do Únie migrant s falošným papierovým dokladom alebo aj celkom bez akýchkoľvek dokladov, potom je úplne jedno, aké preukazy sa práve v Únii vyrábajú.

Štandardom aj u nás dnes už sú moderné preukazy, s čipom, avšak kontaktným, nie bezkontaktným – medzi tým je určitý rozdiel. Kontaktný je už z princípu bezpečnejší ako bezkontaktný; ak pre nič iné, tak predovšetkým preto, lebo ho majiteľ strčí iba tam, kam chce, a nemôže sa stať, že by ho prečítalo nejaké zariadenie bez jeho vedomia. Proti občianskym preukazom s týmto čipom neboli žiadne námietky a na Slovensku ich už dávno má veľká časť obyvateľstva. Ak teda Goda hovorí, že zavádzaním bezkontaktných čipov namiesto kontaktných Únia bojuje proti nelegálnej migrácii a terorizmu, tak hrubo demagogickým spôsobom zavádza.

Bezkontaktný čip by nanajvýš mohol byť určitou výhodou pri boji proti nelegálnej migrácii iba vtedy, ak by raz v budúcnosti všetci teroristi mali preukazy s bezkontaktným čipom (pravé, s ich skutočnou identitou), a bolo by ich možné potajomky rozpoznávať medzi inými ľuďmi pohybujúcimi sa vo verejnom priestore.

V tomto svetle tvrdenie, že protestovaním proti bezkontaktnému sledovaniu ľudí Hlavné správy sabotujú boj proti migrácii, je demagogická a úplne lživá skratka – asi rovnako za vlasy pritiahnutá, ako by bolo napríklad tvrdenie, že pán Goda je rasista a sabotuje rómsku komunitu, keďže vo svojom nedávnom článku v Denníku N kritizuje štát za jeho podporu Rómskej menšiny, lebo vraj štátne aktivity v tomto smere nie sú dostatočné.

Taktiež argumentácia, že tá technológia je bezpečná (o bezpečnosti bezkontaktnej technológie niečo napovedá aj limit 20 eur, ktorý je na bezkontaktných platobných kartách, hoci to je trochu iný prípad), alebo argumentácia, že bezkontaktná technológia nefunguje na diaľku, či argumentácia, že predsa časť údajov bude zakódovaná, a podobne, vo svojej samotnej podstate mieri mimo podstatu toho, čoho sa obávajú kritici.

Tu totiž ani tak nejde o technické parametre použitej technológie, ale o princíp: že je od svojej technickej podstaty zneužiteľná. Pri bezkontaktnom prenose informácií – a je jedno, či hovoríme o desiatich metroch alebo desiatich centimetroch – jednoducho vždy bude riziko, že niekto nepovolaný niekam kreatívne umiestni snímacie zariadenia tak, aby dokázali rozpoznávať identitu ľudí, a to je pritom niečo, čo má majiteľ preukazu právo si chrániť.

Goda sa však vo svojom hoaxe nevyhol štandardnému slniečkarskemu klišé: veď všetky tie špekulácie sú paranoidné, veď to by sa dalo aj inak, veď čipy sú aj v pasoch, telefónoch a platobných kartách, a kto by vôbec niečo také robil… Nuž, samozrejme, že riziko, že niekto bude s nejakým nekalým zámerom identifikovať ľudí snímaním údajov z občianskych preukazov, je v tejto chvíli iba teoretické. A okrem toho, po prvom kroku, zistení identity majiteľa preukazu, by musel prísť ešte druhý krok, keď páchatelia, aby im identita ľudí vôbec na niečo bola, by cez nejakých korupčných zamestnancov štátnej správy alebo kohokoľvek iného, museli získať prístup k dešifrovacím kľúčom, databázam, a pod. Aj toto riziko je, dajme tomu, že tiež viacmenej iba teoretické. Lenže o čom by malo byť zaisťovanie budúcej bezpečnosti takéhoto dôležitého systému, ak nie o eliminácii všetkých rizík, vrátane tých málo pravdepodobných? A prečo je na trhu taký veľký výber peňaženiek a obalov na telefóny, ktoré tienia RFID čipy?

Apropo, keď už sme pri tom: súkmeňovci pána Godu často hovoria o hybridných hrozbách a informačnej vojne. Pomyslel pán Goda napríklad na to, že by takýmto spôsobom mohla získavať informácie o občanoch EÚ, o politikoch, podnikateľoch alebo novinároch, aj nepriateľská, nejaká naozaj veľmi zlá krajina? Že by agenti takejto krajiny potajomky umiestňovali napríklad na stoličky, vešiaky či zárubne dverí vybraných inštitúcií alebo podnikov snímače a zisťovali by, ktoré záujmové osoby chodia tam či onam? Je to naozaj také scifi? A tvrdiť, že za stovkami internetových stránok na Slovensku sú platení trolovia, ktorí zámerne chcú všetkých pomýliť, to už scifi nie je?

Niekto povie, že takýmto ľuďom je škoda vôbec odpovedať na ich dezinformačné útoky. Lenže je tu jeden dôvod, prečo sme sa rozhodli tak urobiť. Keďže mainstream práve týchto ľudí velebí ako bojovníkov proti zlým konšpirátorom z alternatívnych médií, bude dobré začať trochu viac ukazovať prstom, kto že nám to tu ide rozprávať o žurnalistickej etike a profesionalite.

Ivan Lehotský