Môj profil 
Predplatné
Oproti prvému štvrťroku 2015 už vzrástol o 0,1%, čo však možno považovať za štatistickú chybu, ak nie priamo za štatistický podvod, keďže je známe, že štatistika je často presný súčet nepresných čísel. Ak by však aj bola správa o náraste ukrajinského hrubého domáceho produktu o smiešnu desatinu percenta za rok pravdivá, znamenalo by to, že pri takomto raste by pomajdanová Ukrajina dosiahla výsledky, ktoré mala pred euromajdanom, za čias prezidenta Janukoviča a premiéra Azarova, o 180 rokov, teda niekedy okolo roku 2200.
Ak zoberieme do úvahy, že pomajdanový premiér a jeden z vodcov štátneho prevratu Arsenij Jaceňuk sľuboval občanom päťnásobný (!) nárast miezd i dôchodkov po podpísaní asociačnej dohody Ukrajiny s EÚ, možno povedať, že ukrajinský oslík sa rozbehol za mega euromrkvou, no namiesto nej ho kŕmia bičom a bodľačím. Princíp oklamaného oslíka sa pritom na Ukrajine opakuje so železnou pravidelnosťou.
Začalo to rokom 1991, keď si Ukrajina zmyslela, že nadobudne samostatnosť, lebo traja sprisahanci skrytí v Bielovežskom pralese na hranici s Poľskom – Jeľcin, Kravčuk a Šuškievič – dohodli zánik 300-miliónového ZSSR. Ukrajina bola na sklonku existencie ZSSR jeho jednoznačne najbohatšou republikou. Vtedy Ukrajincom ich súdruhovia-demokrati spievali piesne o tom, že o 10 rokov, teda v roku 2001, bude ekonomika Ukrajiny vďaka nezávislosti na úrovni Kanady. Keď v roku 2004 Západ spustil na Ukrajine prvý, ešte nekrvavý euromajdan, sprevádzali ho o niečo skromnejšie sľuby: oranžová Ukrajina vraj čoskoro dosiahne úroveň ekonomiky susedného Poľska.
Vlani, rok po druhom, tentoraz už krvavom euromajdane 2014, gruzínskou justíciou hľadaný bývalý gruzínsky prezident, dnes majdanový gubernátor ukrajinskej Odesy a dávny obľúbenec USA Michail Saakašvili smutne skonštatoval, že Ukrajina bude potrebovať 20 rokov, aby sa jej ekonomika dostala na úroveň za čias Janukoviča a Azarova. Dnes už padajú aj odhady o desaťročiach, ba i storočiach potrebných na dobehnutie stavu, ktorý už na Ukrajine bol pred troma rokmi, pred víťazstvom „revolúcie dôstojnosti“. Pretože v súčasnosti nie je Ukrajina porovnávaná s Kanadou, ani s Poľskom, ale skôr s niektorými menej rozvinutými africkými štátmi, čo tieto ešte aj uráža.
Pravdu povediac, lákanie občanov na mega euromrkvu nie je len záležitosťou Ukrajiny. Ešte sú v čerstvej pamäti vyhlásenia jedného z tribúnov bratislavského majdanu z roku 1989 Milana Kňažka, ktorý okrem iného sľuboval, že desať rokov po revolúcii plnej nehy a zamatu dobehneme ekonomicky Rakúsko. Štvrťstoročie po prevrate Slováci stratili ilúzie o dobrom nemeckom a americkom ujovi, ktorí v rámci dobročinnosti roztavia svoje rodinné šperky, aby touto zmesou zaliali diery na našich nie vždy kvalitne vyasfaltovaných cestách. Na Ukrajine ešte percento eurorojkov nekleslo pod potrebnú hranicu. Napriek prepukajúcemu eurohladomoru.
Vladimír Mohorita
.jpg)
