Prečo je Bašár Asad stále taký populárny u sýrskeho ľudu?

Sýria 21. decembra 2016 (HSP/theduran/Foto:TASR/AP-SANA via AP, File)

Na portáli theduran.com vysvetľuje Adam Garrie vo svojom komentári viacero podstatných a zaujímavých faktov, ktoré odôvodňujú popularitu sýrskeho prezidenta Bašára Assada u svojho ľudu 

Storočia vojen, ktoré mátali Európu, sa vo veľkej miere skončili v roku 1945. Odvtedy, s výnimkou hrozných vojen v Juhoslávii v 90.tych rokov, Európa a anglicky hovoriace časti Nového sveta nepoznali ozbrojený konflikt. Súčasná vojna na Donbase je, samozrejme, výnimkou, ale tiež je otázny status Donbasu ako “európskeho regiónu”.

Naopak, dejiny Sýrie medzi rokmi 1946-1970 boli plné politických turbulencií a občianske nepokoje boli pravidlom. Tieto obdobia občas vystriedali výnimočné momenty pokoja, ale tie boli len ťažko udržateľné. Sýria sa stala úplne nezávislou od Francúzov roku 1946, kedy sa stala suverénnou republikou. V roku 1949 sa v Sýrii uskutočnili tri štátne prevraty, a ďalší nasledoval v roku 1954. Z nových arabských štátov, vytvorených z bývalých britských a francúzskych mandátov, bola práve Sýria v mnohých aspektoch najmenej stabilná.

Prvé znaky nádeje pre sýrsku stabilitu prišli v roku 1958. Egyptský úspech v Suezskej kríze v roku 1956 rozšíril dôraz na myšlienku pan-arabizmu, ktorý s revolučným pátosom hlásal egyptský prezident Džamal Násir. Sýria bola prvou krajinou, ktorá oficiálne podpísala program, ktorým Káhira a Damask odsúhlasila vytvorenie Spojenej arabskej republiky (SAR). Napriek počiatočnému optimizmu sa čoskoro istí ľudia v sýrskej armáde vzopreli predpokladanej egyptskej dominancii v republike, čo viedlo k prevratu proti SAR v roku 1961, kedy sa Sýria deklarovala ako plne nezávislá Sýrska arabská republika.

V 60. rokoch sa v krajine k moci dostala strana BAAS. Po období jej rozkolu a nestability sa v roku 1970 ujalo moci pragmatické krídlo strany vedené generálom Háfizom Asadom, ktorý vládol v Sýrii až do svojej smrti v roku 2000. Hoci sa sýrska armáda podieľala aj na ďalšej arabsko-izraelskej vojne v roku 1973 a dlhodobo zasahovala aj do libanonskej občianskej vojny, vnútorne sa Sýria stávala čoraz stabilnejšou. Kým sýrske dejiny rokov 1946-1970 boli konštantne nestabilné, dejiny Sýrie v rokoch 1970-2011 boli o úplnom opaku.

Práve počas tohto obdobia sa v roku 1972 vytvorila Federácia arabských republík. Spočiatku bol na jej čele líbyjský vodca Kaddáfí a ústrednou myšlienkou bolo vytvoriť federatívny model pan-arabskej jednoty, ktorý by stál naproti unitárnemu štátnemu modelu SAR (Spojených arabských republík). Hoci táto federácia bola medzi Sýrčanmi, Líbyjčanmi a Egypťanmi vysoko populárnou, padla už v roku 1977. Napriek tomu to však neotriaslo vnútornou stabilitou Sýrie, a do nového milénia naprieč rokmi počnúc 70.-tymi fungovala normálne.

Po roku 2003 bola Sýria jednou z prvých krajín na svete, ktorá bezpodmienečne a bez predsudkov prijímala utečencov pred vojnou v Iraku. Aj preto je o to tragickejší zásah Západu a jeho podpora sýrskych rebelov v roku 2011.

Sýrčania ako aj iní ľudia, ktorí zažili roky občianskych nepokojov, prevratov a všeobecnej politickej nestability, túžia po mieri, ktorý je možný vďaka stabilnej vláde. Bašár Assad, ktorý prevzal úrad po svojom otcovi v roku 2000, ostáva pri moci napriek pokračujúcemu konfliktu. Také niečo žiaden z novodobých sýrskych lídrov nedosiahol. A kým sa Rusko nepridalo k Sýrii vo vojne proti terorizmu, Assad bol v podstate sám.

Sám by však nič nedosiahol, ak by ho v širokej miere nepodporoval sýrsky ľud, ktorý videl ako v rokoch 1940-1960 prichádzali a odchádzali lídri za lídrom, často za extrémne násilných okolností.

Revolúcie sa väčšinou rodia v istom zoskupení, lokalizovanom na istom mieste, a s veľmi špecifickými záujmami. Revolúcie, ktoré sa vyskytujú v mene “vyššieho dobra”, sú výnimkami, ktoré toto pravidlo potvrdzujú.

Banálny termín “umiernený rebel” je často využívaný mainstreamovými médiami pre pomenovanie teroristov, ktorí pustošia Sýriu. V skutočnosti však už len z definície “rebel” nemôže byť umiernený. Akt rebélie je nevyhnutne aktom “extrémizmu”.

Po občianskych nepokojoch, prevratoch a všeobecnej politickej nestabilite už Sýrčania “netúžia po revolúcii” a skutočne si už priali mier, ktorý bolo možné dosiahnuť len so stabilnou vládou: “Obyvatelia Sýrie implicitne vyjadrili pochopenie tejto skutočnosti. Chcú prosperujúcu krajinu, suverénnu krajinu, bez terorizmu, sekulárnu krajinu a krajinu so zdravými, vlasteneckými hlasmi opozície.”

To osoba Háfiza Asada spĺňala. O stabilitu krajiny sa snažil aj jeho syn Bašár Asad, čo “nemohol urobiť bez širokej podpory sýrskeho ľudu”, ktorý revolúcií už mal naozaj dosť, priniesli skôr neistotu ako prosperity.

“Sýrčania sa nechcú vrátiť do 60. rokov, do veku bojov, revolúcií a strachu. Chcú to, čo majú v zásade už od roku 1970, mier a slobodu. To je dôvod, prečo prezident Asad ešte stále ostal v Damasku,” uzatvára komentár.