Turín 2. februára (TASR) – Hneď prvému slovenskému účinkujúcemu na zimnej olympiáde 2006 sa podarilo prepísať históriu. Biatlonista Marek Matiaško, ktorý do individuálnych pretekov na 20 km vyrazil ako premiérový Slovák v Turíne, sa po dobehnutí posledného muža štartového poľa, jeho brata Miroslava, stal novým najúspešnejším mužským pretekárom v samostatnej olympijskej ére Slovenska. Piatou priečkou vybojoval pre 59-člennú výpravu spod Tatier prvé bodované umiestenie. Juraj Sanitra, biatlonový šéf, ktorý 4. a 5. miesta zbieral dlhé roky ako tréner žien, netajil radosť. Že jeho šport pod piatimi kruhmi nesklamal ani v areáli Cesana San Sicario: "Pre mňa to bol podobný pocit ako v Nagane alebo po ženskej štafete v Salt Lake. Je to fantázia, prišiel som síce skoro o hlas, ale neľutujem to."

Matiaškov úspech napokon zostal v tieni zástupca športu, ktorý mal v súťažnej podobe na Slovensku minimálne zázemie. Aj preto príbeh o prvej zimnej olympijskej medaile v samostatnej ére Slovenska a o "rodinnom striebre" celej olympijskej famílie pod Tatrami pripomínal rozprávku o Popoluške. Ráno sa však pre 24-ročného Radoslava Žideka ani trochu nezačalo ako z dobrej rozprávky. A to nie preto, že pri zobúdzaní zistil, že v ušiach má ešte stále slúchadlá, s ktorými večer zaspával. V prvej kvalifikačnej jazde doplatil na čerstvý sneh a najhorším časom v štartovom poli nedal ani tušiť, že sa chystá prepisovať históriu. Od eliminačnej časti však slovenský snoubordista dominoval a bez zaváhania zamieril až do veľkého finále. Taktika bola vraj pritom jednoduchá, pustiť sa kolmo dole. "Súperi ma miestami doťahovali, občas som im zase ušiel, no ja som sa za seba nepozeral a išiel som, čo to šlo, na plné gule," excenttricky opisoval hladký postup do finálneho boja o medaily.

Mohlo byť aj zlato, jediného slovenského olympijského víťaza Ondreja Nepelu však nakoniec nenapodobil. Skúsený Američan Seth Wescott v správnom momente využil malé zaváhanie a hoci Slovák v záverečných metroch opäť útočil na prvú priečku, úradujúci majster sveta sa už predbehnúť nenechal. V hľadisku vypredanej tribúny mu fandilo viac ľudí, aj keď najbližší jeho vystúpenie sledovali iba spoza obrazovky. "Bolo tu dosť ľudí, čo ma prišlo podporiť, najmä z môjho strediska, ani som toľkých nečakal. Moji rodičia i priateľka to sledovali iba v televízii, lebo pôvodne sme si mysleli, že sa sem nebudú môcť dostať," vysvetlil neúčasť rodiny strieborný flegmatik, ktorému dlho ani nenapadlo, že spolu s medailou sa môže tešiť aj na odmenu 600.000 korún.

Švédske médiá navrhovali počas ZOH oskarov. Nie za film, ale za hokejové divadlo, ktoré Tre Kronor predviedli v záverečnom zápase B-skupiny olympijského turnaja v Turíne. Jeden oskar sa však ušiel aj slovenským hokejistom – za špeciálne efekty… Renomovaný švédsky denník Aftonbladet začal svoj hlavný olympijský článok apokalyptickým prívetom: "Neexistuje žiadny spôsob, akým by sa dal spravodajsky opísať zápas Švédov proti Slovensku. A Boh nech chráni švédskych hráčov, ak nepostúpia cez Švajčiarov." Autor kriticko-ironického fíčra hneď prešiel na tému rozdávania ocenení za herecké výkony. Americkej filmovej akadémii navrhol, aby si nerobila problémy s vyberaním kandidátov na sošky. Stačilo vraj, aby si premietla hokejový film, resp. tragikomédiu. Tréner švédskych hokejistov Bengt-Ake Gustafsson dostal hneď aj priliehavú prezývku Bengt-Ake Brando. Údajne za to, že bol primárne hlavným hercom v tejto tragickej komédii, ale oskara mu Aftonbladet udelil za réžiu. A prečo Marlon Brando? Údajne kouča zachytila kamera ako sa na spôsob tohto herca diskrétne pousmial, keď Nicklas Lidström trafil v presilovke nechtiac žŕdku a vyrobil tým ideálnu sekvenciu do filmu, aby podozrievajúcich presvedčil, že Švédi chceli dať gól.

Nasledovali ďalšie oskary: Najlepší výkon v hlavnej úlohe: "Úboho hrajúci kapitán Mats Sundin, ktorý neposlal počas celého zápasu jednu normálnu prihrávku. Najlepší výkon vo vedľajšej úlohe: "Mikael Tellqvist, brankár, ktorý by za normálnych okolností nechytal. V zápase, v ktorom Švédsko nemalo vyhrať, hral a hral veľmi dobre, hral hokej jediný, jediný robil svoju robotu." Špeciálne efekty: "Slovenskí hokejisti v podstate tiež najprv nechceli vyhrať, ale ukázali to oveľa menej. Napokon vidina vyradenia veľkého českého brata tiež nie je na zahodenie." Oskara za najlepší scenár dostal manažér Mats Olsson. Atď…

Čo to bolo? Nuž vtipný opis skutočných udalostí, ktoré v konečnom dôsledku rozhodli, že dobre rozbehnutí slovenskí hokejisti dostali za súpera vo štvrťfinále Čechov, prehrali a celkové piate miesto nebolo naplnením narastajúcich ambícií. A že Švédi si v rovnakej fáze oddýchli v zápase so Švajčiarskom a napokon získali zlaté medaily…

Veru, piata priečka a teda najlepšie umiestenie slovenského hokeja na zimnej olympiáde v samostatnej ére boli len slabou náplasťou na bolesť po ďalšej nemilosrdnej príučke spoza Moravy. Každý zo zverencov trénera Františka Hossu však sklamanie na ceste z ľadu do šatne prežíval po svojom – niektorí kráčali so slzami na krajíčku, ďalší v bezmocnej apatii a so sklonenými hlavami a iní preciedzali cez zuby štipľavejšie slovká.

Tre Kronor sa stali olympijskými šampiónmi druhýkrát v histórii, predtým v roku 1994, čo si z turínskeho tímu pamätali bratia Kenny a Jörgen Jönssonovci a hrdina vtedajšieho finále Peter Forsberg. Strelec víťazného gólu Nicklas Lidström a spolu s ním aj Fredrik Modin sa stali členmi exkluzívnej spoločnosti, v ktorej sú hokejisti vlastniaci "zlatú trojkorunu" – Stanleyho pohár, titul majstra sveta a olympijské zlato. Dvojičky Sedinovci (Henrik a Daniel) sa spolu s Jönssonovcami postarali o historický zápis, ktorý sa bude ťažko opakovať. Zlaté medaily získali dve bratské dvojice, ktoré na ľade tak tvorili pätinu tímu…. A v olympijskom finále hrali až tri súrodenecké dvojice, lebo slávny Fín Saku Koivu mal po svojom boku mladšieho brata Mikka.

Veľké veci sa diali na lyžiach. Tradičné lyžovanie na alpských svahoch pri Turíne vygenerovalo ďalšie historické hrdinstvá. Švédka Anja Pärsonová ovládla olympijský slalom v Sestriere a ako štvornásobná majsterka sveta sa tešila z prvého zlata na ZOH. Pärsonová mala najväčšiu motiváciu na zisk zlatej medaily. Po druhej bronzovej v Turíne naznačila svoju frustráciu, lebo olympijský titul bol jedinou trofejou, ktorá jej v bohatej zbierke úspechov chýbala. Chorvátka Janica Kosteličová sa stala olympijskou víťazkou v alpskej kombinácii. Na rozdiel od švédskej rivalky získala celkovo svoje štvrté zlato a stala sa najúspešnejšou zjazdárkou v histórii ZOH. Počasie štrajkovalo, tak sa zjazd šiel až po slalome, Kosteličová predviedla takmer bezchybný sklz a maximálne možnú aerodynamiku aj v najtechnickejších zákrutách a k trom zlatým a striebru zo ZOH pridala ďalší titul. Fenomenálna lyžiarka neskôr ukončila kariéru, v ktorej má na konte celkovo 9 zlatých kovov z vrcholných podujatí.

Kosteličovej kariéra mala viacero paralel s najväčším borcom mužskej histórie. Legendárny Marc Girardelli je jasným rekordérom medzi najúspešnejšími zjazdármi nielen ziskom piatich veľkých glóbusov celkového víťaza Svetového pohára, ale aj hustotou operačných zákrokoch po početných zraneniach najmä kolien. Lekársky diagnostikovaného čiastočného invalida Chorvátka Janica Kosteličová už v 24 rokoch predstihla v počte zlatých medailí z vrcholných podujatí, napriek tomu, že sa mu priblížila aj v chirurgických zásahoch do najcitlivejšej časti tela alpských lyžiarov. Štvornásobná olympijská víťazka sa opájala slávou obhajoby titulu v disciplíne všestrannosti, hoci opäť nejazdila zdravá. Pravda chrípkou vyčerpaný organizmus a zvýšený pulz srdca nie sú u tejto superhviezdy nič oproti tomu, čo mala za sebou. Konkrétne napríklad 7 operácií oboch kolien a raz jej operovali oko. Kosteličová a zranenia, to je podobná "symbióza" ako Kosteličová a triumfy. V období od konca 1999 do začiatku 2005, nabitom na zranenia a operácie získala Kosteličová celkovo 9 zo svojich 10 medailí z vrcholných podujatí, tú desiatu a deviatu zlatú v Turíne s búšením srdca…

A opäť Kosteličová vs. mužský hrdina. Kjetila Andre Aamodta a Janicu delilo v Turíne symbolicky 10 rokov a poldruha hodiny. Nórsky zjazdár v oboch smeroch charizmatickú Chorvátku predstihol, 34-ročný veterán bielych svahov sa narodil o dekádu skôr a štvrtú zlatú medailu zo zimných olympiád mal už poobchytkávanú, keď si ju ona vyjazdila. Pravda o priam neuveriteľných súvislostiach jedného rekordného dňa olympijskej alpskej histórie rozhodlo počasie. Ten mal na svahoch v okolí Turína patriť výhradne mužskému super-G, keďže však ženy deň predtým nemohli v rámci kombinácie pred slalomom absolvovať zjazd, súťažilo sa v dvoch dňoch.

Obaja borci sa vo svojich kategóriách stali najúspešnejšími zjazdármi v histórii ZOH, teda v oficiálne uznávanom hodnotení podľa leskov medailí. Obaja navyše po zdravotných problémoch, keď na prebiehajúcich hrách vynechali predchádzajúcu súťaž. Kjetil s boľavým kolenom kombináciu, v ktorej bol majstrom sveta i olympijským víťazom, Janica pre vyčerpanie organizmu a búšenie srdca kráľovský zjazd, v ktorom pár týždňov predtým pod hlavičkou Svetového pohára prvýkrát vyhrala, hoci v nej už bola úradujúcou svetovou šampiónkou. V prípade Aamodta a jeho turínskeho zlata v super-G išlo nielen o jubilejnú dvadsiatu medailu z vrcholných podujatí. V roku 1992 sa vďaka triumfu v najmladšej alpskej disciplíne stal v Albertville najmladším olympijským víťazom medzi zjazdármi, o 14 rokov neskôr najstarším… Obaja predstavitelia totálneho alpského univerzalizmu, ktorí vyhrávali vo všetkých štyroch špeciálnych disciplínach, tak urobili dobre, že si dali počas ZOH v Turíne oddych na úkor veľkých očí.