Nagano 2. februára (TASR) – Kým v Lillehammeri prišla "nočná mora" slovenského hokeja v tradičnom čase, o štyri roky neskôr v Nagane už sa jasného svetla. Časový posun, resp. predsun z Japonska spôsobil, že 10. februára šli Slováci do roboty (alebo v nej už boli) nielen s kruhmi pod očami, ale niektorí z nich aj so slzami. Slovenskí hokejisti prehrali rozhodujúci zápas o postup do hlavného olympijského turnaja s Kazachstanom 3:4.

Spolu s obrancom Róbertom Švehlom nastúpil z hráčov NHL aj útočník Peter Bondra. Spolupráca dvoch zámorských hviezd viedla k tretiemu gólu, ale k očakávanému postupu to však nepomohlo. "Je ťažké prehltnúť túto horkú pilulku. Prišiel som sem hrať finálový turnaj, nie jeden, alebo dva zápasy. Bohužiaľ, je to smola, boli sme lepší, ale šťastie stálo na strane Kazachstanu. To však neznamená, že súper vyhral nezaslúžene, je to tiež veľmi dobrý tím, technicky i korčuliarsky zdatný a v kvalitnom zápase mal, opakujem, viac šťastia. My sme mali dať viac gólov z toľkých šancí," dostal zo stiahnutého hrdla prvé vety po zápase Bondra: "Nechcem nad tým ani premýšľať, najradšej by som sa teraz niekde schoval a utiekol myšlienkami do iného sveta. Dám sa však rýchlo dokopy, som profesionál a taký je šport."

Piati profesionáli z NHL (Pálffy, Stümpel, Demitra, Šatan a Zedník) nemohli pre zaplnenú súpisku proti Kazachstanu nastúpiť. Zmena súpisky totiž platila iba v prípade postupu do finálovej skupiny. Na tribúne sedeli a v závere zápasu zbledli. Nikomu zo slovenských hokejistov nebolo príliš do reči a už vôbec nie Ľubomírovi Kolníkovi. V tom čase suverénne najlepší reprezentačný strelec (ešte teraz druhý po Šatanovi) zlyhal v koncovke: "Čo k tomu povedať? Mali sme zápas dobre rozbehnutý, ale nevyužili sme šance, ja sám som mal dve čisté. Mal som pocit, že nám to vypadávalo z bránky."

Slováci sa nevyhovárali na zlý modus turnaja, ktorý im neumožnil hrať priamo s elitou z NHL. Ale napríklad Paavo Selänne, brat fínskej hokejovej hviezdy Teemu, pre TASR v jednom z naganských barov bez obalu povedal: "Pálffy, Bondra, alebo Stümpel, tí sú naozaj skvelí. Ale prečo, dočerta, sedeli tu v hľadisku? Poviem to rovno. Tento olympijský turnaj nestojí za nič. Tu každý podlieha tlakom z NHL. Som rád, že Česi vytrepali Američanov, ktorí si myslia, že niet nad nich a podceňujú Európanov. Oni sú hviezdy, ale ako kolektív zlyhali. Chovali sa tu ako páni, všade majú privilégiá, najviac priestoru, neskutočný výber jedál. Ostatné mužstvá sú úplne normálne, keď treba, aj sa uskromnia, všetci, či Fíni, Česi, alebo Rusi."

To ešte netušil, ako naprorokoval totálny európsky triumf, ktorý dokreslil aj bronz jeho brata vo fínskom tíme. "Turnaj snov" vyhrali Česi pred Rusmi. Miroslav Šatan, ktorému nebolo súdené v Nagane hrať, večer pred predčasným odlet pre TASR tiež profetoval: "S Dominikom Hašekom v bránke má šancu hociktoré mužstvo preraziť. Má znovu skvelú sezónu, keď na začiatku prekonal krízu. Diváci v Buffale na neho pískali, ale dokázal si ich pritiahnuť svojimi výkonmi a my sme najmä vďaka nemu začali vyhrávať…"

Ťažko dokázateľný, ale predsa svoj malý podiel na českom hokejovom triumfe mal aj Slovenský dom. Česi mali s Českým domom veľmi zlé skúsenosti. O pohostinnosti tam ani nechyrovali, ba často tam boli pre nich zavreté dvere. Do vždy otvorených slovenských viackrát zavítali aj hokejové hviezdy a dobre sa v ňom cítili. Oslavovali tam aj zisk zlatých medailí. A to riadne… "Daj to na stodvadsať!," pobádali v noci českí hokejisti šoféra, keď ich po skupinkách rozvážali zo Slovenského domu. Trochu šokovaný Japonec mal auto plné oslavujúcich športovcov, dvaja vytŕčali z okien a ďalší sedel s ampliónom na streche. "Na pražskom letisku očakávam aspoň stotisíc ľudí," kričal Martin Straka. V Nagane bolo zo slovenského pohľadu diania dosť. Mária Jasenčáková sa rozlúčila so svojou bohatou a obdivuhodnou kariérou príznačným spôsobom – kvalitnou jazdou na svojej piatej olympiáde. Nečudo, že v cieľových priestoroch sa neubránila slzám, ktoré vyjadrovali dojatie miešané smútkom i radosťou. "Som šťastná, že sa mi moja posledná súťažná jazda v živote takto vydarila. Pätnáste miesto je nádhernou rozlúčkou," povedala stiahnutým hlasom veteránka sánkarských dráh.

Na výsledkovo nie príliš výrazné vystúpenie výpravy dali trochu zabudnúť biatlonistky. Na 7,5 km trati dosiahli lepšie umiestenia ako dovtedy najlepšia Slovenka Bukvajová (desiata v lyžiarskom behu na 10 km klasicky). Čo znie ale neuveriteľné, všetky si zároveň vybojovali smoliarske umiestenia. Soňa Mihoková, večne štvrtá, aj tentoraz tesne zaostala za medailou, Martina Schwarzbacherová (predtým Jašicová) o jednu priečku za olympijským bodom a Anna Murínová rovnako o jedno miesto (9.) za odmenou 50.000… Všetky tri potom absolvovali skvelé preteky s krásnym, ale smutným výsledkom v štafete na 7,5 km. Dievčatá rozbehli súťaž výborne. Postupom času eufória logicky upadala a všetci s napätím sledovali, či sa na záverečnom úseku stane medailový zázrak. Nestal sa a Juraj Sanitra sa neudržal, strhol si z hlavy čiapku a prudko ju hodil na zem. "Nie, vôbec nie som nahnevaný, dievčatá dosiahli vynikajúci úspech, štvrté miesto je skvelé. Tá reakcia prišla preto, lebo zase z toho bolo štvrté miesto a ja som si spomenul, ako sa budem musieť znova a znova zodpovedať, prečo sme nedosiahli na medailu. Keby dievčatá skončili napríklad piate, hodnotilo by sa to tiež ako krásny úspech a nikto by nič nepovedal. Ale taký je život," povzdychol si pre TASR úspešný tréner. Smutnou postavou slovenskej štafety bola Tatiana Kutlíková, ktorá po behu na lyžiach v Lillehammeri absolvovala svoju druhú zimnú olympiádu ako biatlonistka. V cieli po pretekoch jej tiekli slzy a po chvíli prezradila aj ich príčinu: "Pre mňa je toto umiestnenie radostné, ale je mi ľúto dievčat, že už majú toľko štvrtých miest, hlavne Soňa ich veľa zbiera. Je to pekný výsledok, ale znovu kúsok od medaily. Vydala som zo seba všetko, myslím, že som išla až po stojku veľmi dobre. Aj potom som sa snažila, ale keď po mne na trati kričia, že čo mám robiť, priprav sa na to, to ma vôbec nepovzbudí, veď som trénovala ako ostatné, viem sama, čo mám robiť. Potom to na stojke aj tak dopadlo. Viem, že Martina veľmi chcela, že to myslela dobre, ale bolo to zbytočné a len ma tým rozrušila. Ale nedávam jej nič za vinu, len opakujem, pri krásnom výsledku pre celé Slovensku…, medaila je medaila. Kritiky sa nebojím, nech si každý skúsi vžiť sa do mojej situácie. Myslím si, že múdri a športovo založení ľudia ma pochopia."

Kutlíkovej výpoveď opäť len potvrdila, že v tábore slovenských biatlonistiek fungovali okrem spolupráce aj pravidelne sa opakujúce rozpory. O to viac, i v intenciách ďalších olympijských vystúpení Slovenska boli ich výkony v 90-tych rokoch minulého storočia obdivuhodné. Tento prívlastok sa v Nagane určite "šikol" aj Hermannovi Maierovi. Rakúsky zjazdár na svahoch Hakuby potvrdil opodstatnenosť svojich prezývok "Monštrum", či "Herminátor". Po hrozivo vyzerajúcom páde v zjazde jasne dištancoval olympijskú konkurenciu v super-G a to podľa vlastných slov podal iba 80-percentný výkon. Maier získal zlato aj v obrovskom slalome a vtedy bol úplne osobitou postavou zjazdového lyžovania. Alpskej veľmoci pomohol zbaviť sa 28-ročnej kliatby v boji o veľký glóbus a v Nagane zničil aj negatívny mýtus z vcholných podujatí.