Lillehammer 2. februára (TASR) – Bolo sedem minút pred polnocou v jednu vzrušujúcu februárovú stredu roku 1994. Po dňoch eufórie a predchádzajúcich hodinách vibrujúceho napätia sa život na Slovensku na okamih zastavil. A keďže bol čas na spánok a nebolo čo oslavovať, už sa do tej atmosféry nevrátil. Slovenskí hokejisti, praví hrdinovia národa nebudú bojovať o medaily na ZOH v Lillehammeri.

Dnes znie neuveriteľne, v akom štádiu sa slovenský hokej nachádzal pred 16 rokmi. Medzitým si prešiel svoje olympijské peklo nezdarmi v Nagane i v Salt Lake City, pred štyrmi rokmi v Turíne osviežil 5. miestom a ani teraz napriek hviezdnemu menoslovu bývalej triumfálnej generácie nejde do Vancouveru v pozícii adepta na medaily. Ale v Nórsku 1994 bol adeptom jednoznačným, nie pred turnajom, v jeho priebehu. Slováci, vedení charizmatickým kapitánom Petrom Šťastným očarili svet peknou hrou i mentálnou silou kolektívu, ktorý mal víťazného ducha. Aj v tom nešťastnom štvrťfinále, keď práve Šťastný v predĺžení nevyužil čistú streleckú príležitosť a onedlho na 3:2 pre Rusov rozhodol Vinogradov po krídelnom záťahu Nikolišina. Nedá sa objektívne konštatovať, že vo svete športu sa dejú nespravodlivosti, ale na Slovensku by iný názor vtedy neuspel.

"V dvoch tretinách sme mali hru vo svojich rukách, dosť príležitostí streliť ten tretí gól, znamenajúci definitívne naše víťazstvo. Väčší kus športového šťastia však mal súper. Ja som veril, že vyhráme ešte aj v predĺžení a myslel som si, že aj v prípade nájazdov by sme mali šancu na postup. Nehrali sme iba rovnocennú partiu, ale aj dobrý hokej a preto je naše sklamanie o to väčšie. Už to bolo jedinečné, že sme sa na tento turnaj vôbec dostali, že sme tu hrali proti súperom, ktorí majú vynikajúcich hráčov, vyznačujú sa bohatými medzinárodnými skúsenosťami. My tieto skúsenosti ešte len získavame, každým zápasom, každým turnajom," povedal vtedy pre TASR tréner Július Šupler: "Mali sme všetci vysoké ambície, nielen chlapci, ale aj tréneri, celé vedenie a myslím, že aj národ doma. Každý nejako zareagoval v momente prehry, aj ja. V tej chvíli som si pomyslel, koľko divákov je v tej nočnej chvíli doma pri televíznych obrazovkách sklamaných, ako to prežívajú, ako na to reagujú, možno niekto rozbil aj televízor. Ako reagovali chlapci, to sa ťažko opisuje. V nejednom prípade padali aj chlapské slzy.

Ak sa niekto v priebehu zimnej olympiády objavil v uliciach Lillehammeru so znakom Slovenskej republiky, nebol v úplnej anonymite. Pozdravy, úsmevy, uznania verejnosti, turistov i iných olympionikov. Odznaky, vlajočky a nálepky so slovenským dvojkrížom boli stále viac vyhľadávané. Hokejisti sa stali najlepšími vyslancami mladej republiky. Pred hokejovým turnajom mal byť tento tím popri súperoch z Kanady, Švédska a USA v najlepšom prípade len "spolupostupujúcim" v B-skupine, tak napísala rakúska agentúra APA. A zbierali sa aj ďalšie reakcie svetových médií: "Teraz to však všetci vidia – čierne kone vyrazili. So Švédskom 4:4, 3:3 s USA, 10:4 nad Talianskom a 3:1 nad Kanadou. Slováci hladko postupujú do štvrťfinále a niektorí považujú olympijských nováčikov s kompaktným mužstvom a umným hokejom za čakateľa na medailu."

Po zdolaní kolísky hokeja Peter Šťastný vyhlásil: "Máme mužstvo na získanie medaily. Naši hráči sú po individuálnej stránke na výške a ide len o to, aby sa to z nich podarilo dostať počas turnaja." Pôvodne bol rozhodnutý iba pomôcť slovenskému mužstvu prebojovať sa na ZOH, ale na turnaji nehrať: "Keď som však videl nadšenie doma, povedal som si, že tam musím ísť." Spôsobom geniálneho vodcu si pod ochranné krídla zobral mladé kométy slovenského hokeja a tie pri ňom narástli na hviezdy turnaja. Žigmund Pálffy sa stal najproduktívnejším hráčom s 3 gólmi a 7 asistenciami. Hneď za ním bol Miroslav Šatan, najlepší strelec turnaja s 9 gólmi, tretí Šťastný mal bilanciu 5+4.

Lenže úspechov, ako to už vo svete športu býva, sa dočkali tí, ktorí zabrali v rozhodujúcom momente. Najmä Peter Forsberg. Spečatil finálový triumf nad Kanadou a to na 20-ročného hokejistu mimoriadne odvážnym spôsobom. Takým, aký vošiel do dejín a momentálne v nich stále tróni ako najslávnejší gól. Forsberg svoj forhendový blafák na brankára Hirscha prerušil a jednou rukou v protipohybe zasunul puk do poloodkrytej bránky. "Za taký nájazd sa dávajú dva roky basy," povedal so smiechom švédsky tréner Curt Lundmark. Švédi zdolali Kanadu 3:2 po predĺžení a dvojnásobných nájazdoch.

Z pohľadu slovenskej verejnosti bola premiérová zimná olympiáda prioritne o hokeji. Celá výprava nezaložila latku úspechov vysoko, priniesla domov dva olympijské body za 6. miesta hokejistov a Martiny Jašicovej vo vytrvalostnom biatlone. Ale ani nebolo favorita na medaily. Na takéto výsledky sa žiadal vrcholný výkon športovca a ešte čosi navyše. Jašicovej chýbal jediný presný zásah na prvú slovenskú olympijskú medailu. Tá prišla až o dva roky neskôr v letnom vydaní, v tom zimnom dokonca až po 12 rokoch.