Zmluva pokoja

Slovensko 11. novembra (HSP/Foto: Mária Čapáková)

Príroda pre nás často dokáže vykúzliť obrazy, ktoré potešia zrak, ale aj dušu. Niekedy   sa to stane práve vtedy, keď našu myseľ zamestnáva riešenie nejakého problému. Tak ma tento týždeň prekvapila dúha. Pochmúrna jesenná obloha sa na jednom mieste otvorila a sýtofarebná dúha v tomto priestore žiarila pol hodiny. Pookriala som pri pohľade na fascinujúce dielo prírody a to, čo mi tienilo v duši, sa pomaly odplazilo zahanbené preč.

Jeden dávny biblický príbeh hovorí, že keď opadli vody potopy, uzavrel Boh s Noem a jeho potomstvom novú zmluvu. Na oblohe umiestnil oblúk, svoju dúhu. Stala sa symbolom pokoja a Božieho milosrdenstva. V tejto novej zmluve Boh prisľúbil, že už nikdy nezničí stvorenstvo vodami potopy.

To, že v dnešnej dobe si farby dúhy privlastnili niektorí aktivisti, nič nemení na jej význame. Skúste si spomenúť, aké pocity prežívate pri pohľade na dúhu. Nestalo sa mi to len raz, tento “oblúk novej zmluvy” mi zažiaril v živote nečakane viackrát a pri pohľade naň ma naplnili pokoj a istota. Akoby dúha stále v sebe niesla dávny odkaz.

Akýkoľvek krásny obraz v prírode objavíme, sprevádza ho potešenie, radosť a nadšenie. Ľudia fotografujú západy slnka v snahe zachytiť neopakovateľnú atmosféru. Alebo keď na sklonku zimy spod snehu “vykuknú” prvé snežienky, nadšene povieme – je tu jar! Skúsenosť mnohých turistov zas hovorí o tom, že pri výstupe na vrchol kopca im vyrazí dych výhľad, ktorý uvidia. Každý z nás by vedel popísať obraz prírody, ktorý ho fascinuje. Ja zažívam nepopísateľné pocity, keď po daždi v horách “pláva” hmla. Dokážem sa na to pozerať veľmi dlho. Inokedy sa mi stane, že sa cítim zavalená udalosťami, ktoré prináša život. Vtedy vo mne rastie túžba vyjsť niekam na kopec a pozerať sa na všetko zhora. Veľmi mi pomôže, keď si  túto túžbu naplním. Napríklad sedím na Sandbergu nad Devínskou Novou Vsou a pozerám, ako prúdi rieka Morava, pozorujem hrad Devín a ľudí prechádzajúcich sa podo mnou. Verte či nie, ale pozerať sa takto “zhora” významne uvoľní napätie vo mne.

No netreba sa ani štverať na kopce, netreba chodiť ďaleko. Jesenné farby stromov majú rovnakú váhu. Ako mi prednedávnom napísala jedna priateľka: “Milujem jeseň, milujem svoju vlasť na jeseň a milujem milovať jeseň!” Ak prežívame k prírode okolo nás takúto lásku, vnímam to ako odpoveď na to, čo sme vlastne dostali. Keď v človeku niečo vyvolá cit lásky, jeho život sa ihneď mení k lepšiemu – je vnímavejší, citlivejší a aj z tváre mu možno čítať, čo vo svojom vnútri prežíva.

Preto vás povzbudzujem, venujte si prechádzku prírodou. Choďte s otvorenými očami i srdcom objaviť to, čo má pre vás pripravený neďaleký les či pastviny, breh rieky alebo park odetý do farieb jesene. Nechajte sa prekvapiť obrazmi, ktoré sa dotknú vášho srdca, vyvolajú úsmev na tvári alebo uvoľnia dlho zadržiavané slzy. A v niektorej chvíli možno pocítite aj dotyk toho, ktorý už v dávnych dobách potvrdil dúhou na oblohe zmluvu pokoja s ľudským pokolením.

Mária Čapáková