Svet 15. mája 2016 (HSP/Foto:internet)

Že človek aj na divokej púšti môže žiť ako v raji, šťastný, svätý a spravodlivý, to dokázal pred pätnástimi storočiami jeden egyptský mladík menom Pavol

Narodil sa bohatým rodičom, ktorí v dolnom Tébsku (v Egypte) mali svoje statky a nadaného syna svojho podľa vtedajších zvykov vznešených rímskych a gréckych rodín vychovávali čo najstarostlivejšie. Popri svojom znamenitom vedeckom vzdelaní  preukazoval Pavol už od útlej mladosti  veľkú náklonnosť k náboženskému praktizovaniu. Keď mal sotva 15 rokov, stratil svojich rodičov, ktorí mu zanechali veľký majetok. Ten však neposkytoval Pavlovi žiadne potešenie, jeho túžby a žiadosti boli obrátené  k nebesiam.

Keď cisár Decius v roku 250 začal ukrutné prenasledovanie proti kresťanom, opustil domovinu, a utiekol k svojej vydatej sestre na vidieku. Ale keď k svojmu najväčšiemu žiaľu zbadal, že vlastný švagor vedený lakomstvom ho chce zradiť, aby mohol zhabať jeho statky, utiekol na púšť ležiacu medzi tébskymi vrchmi.

Po dlhom putovaní prišiel k skalnatému vrchu, kde vo veľkej skale spozoroval zatvorenú jaskyňu. Otvoril ju, aby vedel, ako to v nej vyzerá, a k svojmu najväčšiemu prekvapeniu našiel tu priestrannú komoru, ktorá bola z vrchu otvorená a haluzím a lístím z veľkej palmy preklenutá, rinul sa v nej pramienok čistej vody, ktorý sa neďaleko spúšťal do zeme ako potôčik. V tejto priestrannej jaskyni si sv. Pavol vytvoril svoj príbytok. Strávil tu celých 97 rokov vzdialený a zabudnutý od ľudí, ale v úzkom spojení s Bohom a s prírodou. Pokrm mal spočiatku z palmového ovocia, nápoj mu poskytoval blízky prameň a z palmového lístia si zhotovil odev.

Uplynulo 30 zím a palma už nedávala nové lístie a odmurela. O jej vyschnutý peň sa pustovník oprel a dal sa do hlbokého rozjímania o pominuteľnosti všetkého na svete. Zrazu sa však Všemohúci postaral o svojho sluhu iným, zázračným spôsobom. Ten, čo vtáctvo v povetrí živí a pokrm dáva havranom na púšti, skrz havrana posielal každý večer pol pecňa chleba Svätému a takto ho živil, ako pred časmi proroka Eliáša. Takto trávil sv. Pavol svoj vek modlitbou a Božou chválou, rozjímaním o nebeských veciach a plnením Božej vôle.

Keď dosiahol vek 113 rokov, navštívil ho svätý Antonín, ktorý žil na inej strane púšti. Z Božej prozreteľnosti sa totiž vybral hľadať staršieho pustovníka, než ním bol on sám. Po dvoch dňoch a nociach prišiel k jaskyni, v ktorej zbadal svetlo. Bolo to obydlie sv. Pavla. Keď ten pred svojím bydlom zazrel človeka, naľakal sa a zatvoril dvere jaskyne. Anton však plačúc prosil o pripustenie, hovoriac: „ja síce nie som hoden uzrieť tvár tak veľkého muža, je tomu však už druhý deň, čo po púšti chodím za tebou, a teraz  keď som ťa našiel, zatváraš dvere predo mnou, ktoré zverom púšti otvorené nechávaš… Musíš vedieť, že sa ja z tohto miesta nepohnem, kým ťa neuvidím, aj keby mi prišlo na prahu obydlia tvojho dokonať dni môjho života.“

Svätý Pavol na to otvoril svoju jaskyňu, pozdravil svätého Antonína jeho menom, objal ho a sadnúc si k nemu, vravel: „Drahý brat, vidíš pred sebou človeka, za ktorým si ty tak veľmi túžil, ktorého si hľadal s toľkými neresťami, hľa, postava moja je zhrbená, vysoký vek vložil na mňa svoje rameno, ťarcha rokov sklonila moju hlavu, moje vlasy zvädli, brada zošedivela, moje telo dozrelo ku žatve, ale však rozprávaj mi, ako to tam teraz v tom svete ide, či sú tu ešte ľudia vždy jednako zlí? A hriech ešte vždy kopí rovnako mnoho nerestí? Prestalo už modlárstvo? Panuje ešte vždy rozpustilosť? Takto sa rozprávali sa dvaja svätí  pustovníci. Medzitým, čo besedovali, priletel havran, ktorý položil Svätému k nohám celý peceň chleba a zase odletel. Usmievajúc sa, riekol Svätý zadivenému priateľovi: „Pozri, aký dobrotivý je Boh náš! 60 rokov je tomu, čo mi každodenne pol pecňa chleba posiela týmto spôsobom, a dnes preto, že si ty ku mne prišiel, posiela mi celý!“ Na to hneď vďaky vzdávajúc Bohu za dar, ktorý im poslal, sadli si k prameňu, jedli z chleba a pili z vody, a po občerstvení sa vrátili sa do jaskyne, kde takmer cez celú noc chválili Boha spevom a modlitbou.

Na druhý deň ráno povedal Pavol svojmu hosťovi: „Drahý brat, veľmi by ma tešilo, keby som mohol ďalej s tebou zotrvávať, avšak hodina moja sa blíži. Pán mi prisľúbil, že prv než umriem, uvidím teba. Pán ťa poslal ku mne, aby si pochoval moje telo do zeme, z ktorej je vzaté. Choď teda, ak chceš, dones mi plášť, ktorý ti dal biskup Atanáz, aby si ním zakryl mŕtve telo moje.“  S ťažkým srdcom sa rozlúčil sv. Antonín s Pavlom a vydal sa na cestu k svojmu kláštoru. Kedď však na tretí deň opäť do jaskyne svätého  Pavla vkročil, našiel ho strnulého, kľačiaceho s pozdvihnutou hlavou a s rozpätými rukami smerom k nebesiam. Ticho a plný úctivosti priblížil sa k nemu v domnienke, že sa modlí. Ale keď videl, že je mŕtvy, zvolal: „Zbožná duša, ktorá i v smrti neustáva činiť, čo činila za živa!“ Antonín teda zavinul mŕtve telo svätca Pavla do plášťa, a modliac sa a žalmy spievajúc vyniesol ho z jaskyne. Ako však vykopať hrob bez nástrojov? V takýchto rozpakoch vtedy uzrel dvoch levov, ktorí keď zložil mŕtvolu, hneď si ku nej ľahli a revali zármutkom. Potom však odskočili, pazúrmi do piesku vyhrabali hrob a zmizli v púšti. Do tohto hrobu položil Antonín telo svätého Pavla s modlitbou a slzami, rúcho však, ktoré si zosnulý z lístia palmového zhotovil, vzal so sebou, a ako vzácny poklad ho nosil v čas slávny veľkonočný. Svojim učeníkom ale rozprával všetko, čo sa prihodilo.

Svätý Pavol zomrel koncom roka Pána 340, v 113. roku svojho veku. Jeho neporušené telo dal okolo roku 1169 carihradský cisár Manuel Comnenus preniesť do Carihradu a zložili ho v chráme Božej Rodičky. Odtiaľ sväté pozostatky v roku 1240 preniesol istý Jakub Lantzlo, benátsky mešťan a uložil ich v Chráme sv. Juliana.

Keď sa úcta k svätému Pavlovi medzi kresťanmi viac rozšírila, rozšíril sa aj počet pustovníkov, ktorí si dali meno Pavlíni a vzývali Pána už i v lesoch Uhorska. Vtedy sa uhorský kráľ Ludvik zaviazal, že ak skrze zásluhy a na príhovor svätého Pavla, prvého pustovníka, sa mu podarí pokoriť pyšných Benátčanov, jeho pozostatky dá s veľkou slávou preniesť do Uhorska. Tak sa aj stalo, a Ludvik dal 4. októbra roku 1381 preniesť sväté telo z chrámu sv. Juliana v Benátkach do Budína, kde ich ľud aj kňazi s radosťou uvítali a s najväčšou pobožnosťou uložili do kráľovskej kaplnky. Odtiaľ ešte v tom roku v mesiaci december kardinál Demetrius, arcibiskup ostrihomský, v sprievode cirkevných a svetských hodnostárov, v prítomnosti zemanov i ľudu preniesol pozostatky sv. Pavla do kostola sv. Vavrinca, mučeníka, v budinských vrchoch neďaleko Budína, kde žila veľká spoločnosť mníchov sv. Pavla v ustavičnej Božej službe Božej, a kde mnohí veriaci na príhovor sv. Pavla prijímali nespočetné dary od nášho Pána Ježiša Krista.

Na sv. Pavlovi sa ukázalo, že Boh neopúšťa svojich sluhov, ktorí verne plnia jeho vôľu jeho a že aj o ich časné potreby sa stará otcovsky. Svätý Pavol pustovník sa mal stať vodcom omnoho väčšieho počtu svätých kajúcnikov, ktorí na púšti, od sveta vzdialení, modlia sa za spasenie ľudí, samých seba prácou a modlitbou posväcujú, a svetu, ktorý je ponorený do nerestí a neprávostí, majú slúžiť ako skvelé obrazy nasledovania Krista na krížovej ceste.

Toto bola vôľa Božia a svätý Pavol ju vyplnil. Preto aj Boh sa oňho postaral najláskavejším spôsobom a každodenne mu dal donášať chlieb skrze havrana. Preto, vzmuž sa, kresťanská duša, a vlož všetku starosť svoju na Pána. My síce nesmieme, ba nemáme od Boha očakávať zázraky, avšak smieme a máme očakávať od neho, že nám pomôže, ak ho nebudeme opúšťať.

Boh totiž môže vždy pomôcť aj bez viditeľných zázrakov, lebo skrz iných ľudí, alebo príhodným vedením zákonov prírody, ktoré len to konajú, čo on chce. A keď obyčajný poriadok prírody nepostačuje, ani vtedy nie sú zviazané ruky Všemohúceho, ktorý keď chce, môže činiť i zázraky.

Dobrý kresťan sa nebude teda trápiť starosťami o budúcnosť, ako sa mu povedie ďalej, ako zaopatrí svoje deti, čo bude z neho, keď nastane vojna, či hlad, a ešte menej bude zo samej úzkosti, aby snáď neumrel hladom, klamať, kradnúť, druhých prenasledovať, rúhať sa… Ináč by odstrkoval od seba láskavú pravicu Pána. Ľudia v úzkostlivých starostiach o veci dočasné nielen na duši hynú, ale často sa im zle vodí aj na svete. Kiežby poznali, že Boh je Pán a človek len sluha, ktorý z milosti Jeho žije. Kto však dôveruje v Boha, ten si nerobí zbytočných starostí, ani si ich robiť nepotrebuje. Boh sám vezme na seba jeho záležitosti a pomôže mu v príhodný a pravý čas. „Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a ostatné bude vám pridané“ (Mt 6, 33). Ešte nikto hladom neumrel, kto Bohu verne slúžil a dôveroval v Neho.