Bratislava 6. marca 2016 (HSP/Foto:Wikipedia)

Prinášame vám ďalší zo série príspevkov o životopisoch svätých, ktoré vyšli pravdepodobne niekedy na začiatku 20. storočia. Kniha, z ktorej čerpáme, je napísaná v starej slovenčine a nemá uvedeného vydavateľa ani rok vydania. Nemohli sme preto zistiť komu patria autorské práva a požiadať o súhlas na opätovné zverejnenie textov. Veríme však, že autor tejto knihy by rád udelil súhlas na publikovanie týchto životopisov na povzbudenie dnešných kresťanov, ktorí často strácajú nádej vidiac dnešný svet. Budeme sa snažiť priniesť vám každú nedeľu jeden príbeh –  dnes je to príbeh svätého Fulgenta. Ponorte sa do dramatického príbehu tohto svätca a čerpajte silu z jeho nezlomnej viery

Sv. Fulgent, Ruspenský biskup a cirkevný učiteľ sa narodil v r. 468 v Tellepte, v Afrike. Jeho predkovia boli občanmi Kargága a vládli v Kartágu aj v Byzancii veľkým majetkom. Avšak jeho starý otec Gordian, Kartáginský radný, bol za vlády Genzerika poslaný do vyhnanstva a musel svoj Kartáginský majetok odovzdať kacírskym vandalom.

Jeho potomkovia obdržali rodinný byzantský majetok naspäť, keď jeden z nich menom Klaudius, horlivý katolík, splodil so svojou zbožnou manželkou Marianou svätého Fulgenta. Klaudiovi však nebolo dopriate sa dlho zo svojho syna tešiť, lebo sotva že chlapec uzrel svetlo sveta, jeho otec zomrel.

Po smrti otca vdova Marianna, ako osoba pobožná, vychovávala svoje dieťa najprv sama, potom ho ale odovzdala výborným učiteľom. Fulgent bol ako chlapec usilovný na slovo poslušný, čím robil radosť svojej matke. Kde mohol, tam pomáhal. Ako prospieval v múdrosti, tak aj v pobožnosti a cnosti. V jeho očiach sa javila zreteľná nevinnosť srdca, a preto bol v milosti u Boha a u všetkých ľudí, čo ho poznali. Pretože všade o ňom len dobré rozprávali, a všade ho chválili, aký je rozumný a svedomitý, dostal sa za vrchného vyberača do Byzancie. Sotva ale na tento úrad nastúpil, už sa mu svet znechutil. Netúžil po ničom inom, ako sa zriecť sveta a venovať sa úplne Bohu.

Veľmi rád sa zaoberal čítaním nábožných kníh. Raz pri čítaní natrafil na reč sv. Augustína o márnosti sveta a o krátkosti života. Keď si to prečítal, natoľko bol dojatý jej obsahom, že si ihneď predsavzal vzdať sa úradu a ísť za mnícha. Odobral sa preto k biskupovi Faustovi, ktorý založil kláštor v Bizazene, a prosil ho, aby ho vzal medzi svojich rehoľníkov. Biskup mu však spočiatku prosbu odoprel a dal mu pocítiť, že on by taký prísny život, aký jeho mnísi držia, nezniesol.

Fulgent mu však na to odpovedal: „Ten, ktorý mi dal vôľu, aby som mu slúžil, dá mi zaiste aj dostatočnú silu, aby som svoju krehkosť premohol“. Biskupovi sa táto odpoveď natoľko zapáčila, že mladíka do kláštora prijal. Keď sa však o tom dozvedela matka, tá hneď s veľkým plačom pribehla k biskupovi a prosila ho, aby jej syna vrátil z krátkej cesty späť. Matkine slzy sa dotkli srdca mladíka, tak že na okamih váhal, ale tu mu prišli na um slová Pána: „Kto miluje otca a matku viacej než mňa, nie je mňa hoden“, a ostal pri svojom predsavzatí. Svoj majetok daroval mladšiemu bratovi. Skúšku novica v kláštore zvládol výborne.

Ked’ Arianisti znovu začali prenasledovať katolíkov, tak Faustus aj s niektorými veriacimi musel pred nimi utiecť. Fulgent ale našiel útočište v blízkom kláštore, ktorý stál pod správou nábožného opáta Felixa.

Felix sa potešil príchodu Fulgenta, lebo už dávnejšie počul o jeho príkladnej svätosti, a chcel mu hneď odstúpiť správu kláštora. Fulgent na to nechcel pristúpiť a len na opätovné naliehanie Felixa privolil, aby si riadenie rehole na šesť rokov medzi sebou rozdelili. Podľa toho sa potom Fulgent staral o potreby duchovné a Felix o telesné potreby rehoľných bratov.

Netrvalo to však dlho, čo spolu v pokoji žili, lebo plieniaci Numídi napadli ich kláštor a Fulgent a Felix utiekli do vnútra Afriky, do mesta, ktoré sa nazývalo Sikka Veneria. Ani tu však nemali pokoja, lebo sotva sa tu usadili, dozvedel sa o tom jeden ariánsky kňaz , ktorý týchto dvoch obhajcov Kristovej cirkvi dal kruto zbiť.

Nad touto ukrutnosťou sa aj sami arianisti pohoršili a udali neľudského kňaza svojmu biskupovi, ktorý prisľúbil jeho prísne potrestanie, ak si to Fulgent bude žiadať. Keď sa však Fulgenta pýtali, čo chce, aby sa s kňazom stalo, on odpovedal: “Kresťanovi je nesprávne mstiť sa, nechcem sa pozbaviť ani ovocia trpezlivosti ani tej cti, že som sa stal hodným trpieť za Krista“.

Fulgent potom, sčasti preto, aby sa vyhol nepriateľom, a ešte viac preto, aby pokročil v dokonalosti  sa vybral k Egyptským pustovníkom. K tomuto cieľu vstúpil na loď a dostal sa na Sicíliu. Tu sa zastavil u nábožného biskupa Eulalia a zveril sa mu so svojím úmyslom. Keď ale nábožný biskup počul, čo chce Fulgent urobiť, odhováral ho a upozorňoval ho na to, že väčšia časť mníchov Egyptských sa odtrhla od Rímskej cirkvi a upadla do bludu.

Fulgentovi bola jednotná cirkev a čistota viery nad všetky svetské poklady, naľakal sa slov nábožného biskupa a ostal na istý čas na Sicílii. On tu z darov biskupa, ktoré, hoci boli malé, aj z tých udeľoval chudobným. Vďaka tomuto jeho hlbokému súcitu si aj sám biskup bral z jeho lásky príklad.

Na Sicílii zahorel túžbou navštíviť Rím, a predovšetkým hroby sv. apoštolov Petra a Pavla. Vybral sa teda tam, a ako do mesta vstúpil, uvidel práve slávnostný sprievod Theodorika, talianskeho kráľa. Videl, ako kráľ na verejnom námestí sedel na krásne ozdobenom tróne, obstúpený najskvelejšou nádherou. Pri tomto vznešenom pohľade zvolal svätec: “Ach, keď je už pozemský Rím tak krásny, aký krásny musí byť nebeský Jeruzalem, ak v tomto dočasnom živote Boh milovníkov márnosti takou skvelosťou ozdobuje, akú česť, akú slávu, akú blaženosť pripravil potom v nebesiach svojím svätým!“

Po krátkom čase sa Fulgent vrátil naspäť do Afriky, kde ho s najväčšou slávou prijali, a založil kláštor v meste Bizazene. Keď ho však rehoľníci chceli zvoliť za opáta, utiahol sa v tajnosti do malej samoty na morskom brehu. Tu zotrval na čas v práci a modlitbe, kým sa na rozkaz biskupa Fausta nemusel vrátiť do svojho kláštora a prevziať jeho správu, kvôli čomu bol za kňaza vysvätený.

Keďže pre ariánske prenasledovanie bolo mnoho biskupských stolíc v Afrike prázdnych, veriaci ľud naliehal na to, aby tieto miesta boli obsadené, a medzi inými chceli aj Fulgenta vyvoliť za biskupa. Fulgent ale, aby sa tomu vyhol, ukryl sa, a ukázal sa až vtedy, keď sa domnieval, že už naň zabudli.

Sotva sa však ľudu ukázal, hneď bol za biskupa do mesta Ruspy vyvolený a vysvätený. Aj ako biskup viedol život veľmi prísny, mäso nikdy nejedol a spával na tvrdej zemi. S touto telesnou prísnosťou spájal všetky cnosti biskupa a kresťana. Aj ako biskup túžil po samote, a chcel preto vedľa chrámu vystavať kláštor. Tento svoj úmysel ale nemohol uskutočniť, pretože vandalský kráľ Thrasimund (496 — 523) kresťanov znova začal kruto prenasledovať a okrem iného zakázal vysväcovať katolíckych biskupov. Keď sa však navzdory tomu počet biskupov nezmenšoval, 120 biskupov poslal do vyhnanstva na ostrov Sardínia. Medzi týmito bol aj Fulgent, ktorý sa stal utešiteľom svojich druhov v utrpení a získal si celkom ich lásku. V tejto dobe spísal niekoľko listov, ktorými tešil biskupov a svoje opustené ovečky.

Keď sa ariánsky kráľ Thrasimund dozvedel, že Fulgent je najučenejším obhajcom katolíckej viery, dal ho k sebe priviesť do mesta Kartága. Tu mu predostreli spis s námietkami, aké mali arianisti proti katolíckej pravde, s príkazom, aby v krátkosti a zreteľne na nich odpovedal. Sv. Fulgent to urobil a katolícku pravdu jasne a učene obhájil. Vďaka tejto obhajobe pravdy sa začal zmáhať počet katolíkov, na čo ho arianisti obžalovali u kráľa, ktorý ho opäť poslal do vyhnanstva na ostrov Sicília. O tri roky umrel Thrasimund, po ňom nasledoval jeho syn Hilderik, ktorý Cirkev obdaril pokojom a FUlgenta povolal späť do vlasti.

Návrat Fulgenta do mesta Kartága sa podobal pravému víťazoslávnemu príchodu. Rovnako ho prijali aj jeho veriaci v Ruspe. Začal znova horlivo zastávať svoj biskupský úrad, získal aj tých najzaťatejších hriešnikov a poblúdených priviedol na pravú cestu.

Avšak svätá horlivosť mala dôsledky na telesné sily tohto svätého pastiera. Keď už cítil, že sa blíži koniec jeho života, chcel sa na smrť dobre pripraviť, a preto sa utiahol na blízko ležiaci ostrov. Avšak náreky opusteného stáda ho povolali späť do Ruspy.

V čase jeho poslednej choroby, ktorá trvala 60 dní, ustavične opakoval tie krásne slová: „Pane, popraj mi teraz trpezlivosť a potom zmilovanie“. Keď umieral, dal k sebe zavolať všetkých kňazov a mníchov, a keď okolo neho všetci nahlas plakali, žiadal ich o odpustenie, ak niekomu niekedy ublížil, a napomínajúc ich, zosnul sladko v roku 593, v 65. roku jeho veku. Pre svätosť života, aj keď to ešte vtedy nebolo vo zvyku, bol v sídelnom chráme pochovaný. Jeho pozostatky odpočívajú teraz v meste Bourges vo Francúzsku.