Zdá sa byť všetko márne a predsa musíme bojovať ďalej!

Írsko 30. mája 2018 (HSP/kath.net/pw/Foto:TASR-Tomáš Halász)

„Niekedy si myslím, že sa modlíme nadarmo“, komentovala užívateľka na Facebooku výsledok írskeho referenda. To znie veľmi príkro a veľmi zúfalo. Kto si pozrie bioetické a ľudsko-právne rozhodnutia v politike a justícii z ostatných rokov, by mohol nadobudnúť takýto dojem. Novo vytvorené bioetické právne normy nezodpovedajú ani v najmenšom katolíckym predstavám o morálke. Asi tri desaťročia sme už nedostali zákon v tomto sektore, v ktorom by sa realizovalo hľadisko Cirkvi najmä v oblasti ochrany ľudského života od počiatku až po prirodzenú smrť. Pritom je úplne jedno, či ide o potrat, o otvorenú či skrytú pomoc pri umieraní, alebo o ochranu ľudských embryí pred výskumom a hospodárskym zneužitím.

Široko siahajúce zásahy do ľudskej idioplazmy už vôbec nie sú tým tabu, akým by mali byť. Je úplne jedno, do akej oblasti sa pozrieme, strácame stále viac terénu. Pritom „strácanie“ neznamená to, čo by v zmysle súťaže rovnakých možností znamenať mohlo. Strácame skutočne niečo, čo potom už vôbec nebudeme mať. Stráca sa prirodzená humanita, keď humanitu chápeme ako Bohom daný druh schopnosti cítiť s inými ľuďmi. Tento druh humanity, ktorá súcití práve s tým maličkým v tele matky rastúcim človekom, ako aj so zomierajúcim starcom, sa s každým rozhodnutím proti životu vo veľkom aj v malom stále o kúsok stráca.

Teraz sa z tejto kontinentálnej platne humanistického myslenia a konania v Európe znova kúsok odlomil tým, že sa v Írsku per referendum vytvorí zákonodarstvo, ktoré má umožniť potrat. História ukázala, že takéto chybné riadenie sa iste dá aj vrátiť naspäť. Stáva sa to zriedka, ale stáva sa. Preto by sme sa v politickom boji pri všetkej márnosti nemali vzdávať, alebo rezignovať, aj keď sa nám to občas zdá byť také unavujúco nezmyselné.

Dokonca aj v spoločnosti, ktorá by upadla do najdivšieho barbarstva, by boli potrební tí, čo poznajú to dobré, to pravdivé a to pekné. Sú potrební tí, ktorí podľa toho aj konajú, aj keď je proti nim celý svet. K tomu nevyhnutne patrí vedomie hodnoty ľudského života. Občas ide v našich dňoch a zemepisných šírkach už len o to, aby sme túto pravdu preniesli cez tú duchovnú zimu, cez tú hroznú noc barbarstva, do ktorej Európa a široké oblasti západného sveta hrozia upadnúť.

Pravda sa prekrúca: zlo sa prezentuje ako dobro a tvrdí, že dobro a pravda sú lži. Ochrancov života obviňujú, že chcú ľudí olúpiť o slobodu. Každý bojovník za život sa musí nechať obviňovať, že bráni slobode, alebo že chce utláčať ženy. Občas je už sotva možné primerane sa brániť, pretože sa staviame proti agende ľavicového elitárneho mainstreamu, ktorý dávno získal náskok pred mysleným a už vôbec pred napísaným slovom.

No napriek tomu! Treba tomu odolávať a tu ako aj v iných oblastiach prijať úlohu spoločenskej menšiny. Odmietanie účasti na potrate môže dnes už viesť k diskriminácii a vytlačeniu z povolania. Také faktické vylúčenie z istých druhov povolaní už existuje.

No bude to práve tento jasný postoj, ktorý svetu ukáže kresťanstvo ako schodnú alternatívu! Už raz si v Európe udivene treli oči, lebo v zanikajúcom svete neskorej antiky existovala skupina, ktorá svoje deti nezabíjala a ujímala sa chorých, ba dokonca stavala nemocnice.

Pravda nakoniec vždy znova zvíťazí nad barbarstvom. No tí, ktorým je zverená – kresťania – tí ju musia chrániť.  To platí dnes nemenej ako v antickom Ríme. A z toho dôvodu nie je nijaká modlitba nadarmo!