Zaujímavá politická udalosť: Séria ostrých útokov voči generálnemu prokurátorovi kvôli jeho ceste do Ruska a zmluvné záväzky SR

Zaujímavou politickou udalosťou v mesiaci január 2022 sa stala séria ostrých útokov voči generálnemu prokurátorovi Marošovi Žilinkovi kvôli jeho ceste do Ruska na oslavu 300-tého výročia založenia ruskej prokuratúry. Je očividné, že útoky na M. Žilinku boli politickou pomstou za jeho kritiku návrhu obrannej dohody s USA v medzirezortnom pripomienkovom konaní (MPK)

Je pritom jasné, že Žilinkova cesta do RF sa plánovala už dlhší čas pred odchodom. Paradoxne, predkladatelia dohody s USA začali tematizovať jeho cestu až potom, čo predložil pripomienky do MPK. Žilinkove výhrady boli pritom seriózne a vecné a ak sa aj predkladatelia nezhodli s Žilinkovou predstavou o odmietnutí dohody ako celku, mohli zapracovať aspoň časť jeho pripomienok. Text návrhu dohody by to veľmi skvalitnilo!

Útoky voči M. Žilinkovi prichádzali nielen z mainstreamových médií, ale aj z najvyšších miest. Výhrady voči ceste generálneho prokurátora formulovala prezidentka Z. Čaputová, ktorá ju označila za nevhodnú. Podľa očakávania, najostrejšie vyjadrenia vyprodukoval minister J. Naď. Jeho hrubý jazyk je povestný a nešetril ním ani tentokrát. Arogantne však vystúpil aj minister I. Korčok, ktorý mediálne oznámil M. Žilinkovi, že mu necháva svoje telefónne číslo s tým, že sa s ním môže kedykoľvek poradiť. A hoci boli ministri J. Naď a I. Korčok podráždení, mali by sa správať pokornejšie, lebo generálny prokurátor im prakticky ukázal, koľko chýb pri príprave dohody s USA urobili. Je možné, že keby práve oni zavolali M. Žilinkovi ešte počas rokovaní o dohode, pripravili by kvalitnejší dokument. Text, ktorý vyrokovali, je totiž pre SR nevýhodný a nič zo sľubovaných výhod nezakotvuje, ani bezpečnostné garancie, ani prostriedky na rekonštrukciu letísk. Dohoda je tiež vágna a v mnohých článkoch nejasná. Predkladatelia tvrdia, že ide o rámcovú dohodu, avšak priamo zakladá množstvo práv pre Ozbrojené sily USA, ich príslušníkov, závislé osoby či dodávateľov. Ak by také práva nezakladala, nemohla by mať prednosť pred zákonmi podľa čl. 7 ods. 5 ústavy. Veľmi pochybný bol aj proces prípravy dohody: predloženie návrhu do MPK bez dostatočných analýz, tesne pred Vianocami, počas núdzového stavu, predstierané rozporové konanie, atď. Išlo o sériu porušení legislatívnych pravidiel so snahou urýchlene schváliť text na vláde, pretože potom sa do neho nedajú vkladať ďalšie zmeny.

Počas minulého víkendu sa do kampane proti generálnemu prokurátorovi kvôli návšteve v RF zapojili aj ďalší politici, najmä premiér E. Heger. V diskusnej relácii Sobotné dialógy vyslovil toto: „… s krajinami, ktoré majú problém s rešpektovaním ľudských práv, ktoré eskalujú vojenské napätie alebo ktoré narušujú územnú celistvosť inej krajiny, by sme nemali oslavovať…“ Vôbec nepochybujem, že Rusko si zaslúži kritiku za mnohé svoje konania, avšak premiérove výhrady by sa dali veľmi dobre použiť napr. aj voči USA. Tábor na Guantanáme, tajné väznice CIA, prenasledovanie politických aktivistov (Ch. Manning, J. Assange, atď.), ukazujú, že USA majú problém s ľudskými právami. Nerešpektovanie územnej celistvosti Američanmi sa dá dokázať najmä v prípade Srbska, ale napr. aj pri okupácii časti Sýrie. O eskalovaní vojenského napätia vo svete zo strany USA tiež netreba veľa hovoriť.

Premiér taktiež spochybňoval spoluprácu slovenskej a ruskej prokuratúry v oblasti kybernetickej bezpečnosti: „Často sa bavíme s lídrami krajín EÚ práve o narušovaní nášho kyberpriestoru a hovoríme o tom, ako sa chrániť pred hrozbami a, žiaľ, tieto hrozby prichádzajú aj z prostredia Ruskej federácie. Toto vo mne vyvoláva ešte väčšie pochybnosti“ Lenže spolupráca s Ruskom v kyberpriestore je naozaj prínosná, hoci existujú oblasti, kde môže vláda SR i iné krajiny vnímať Rusko kriticky. Obavy z ruských „hybridných hrozieb“, nech ten pojem vykladáme akokoľvek, by však prokurátorom nemali brániť v spoločnom postupe napr. proti terorizmu, praniu špinavých peňazí či iným výzvam. Mimochodom, problémy v kyberpriestore existujú aj vo vzťahu k USA. Je známe, že odpočúvali vedúcich európskych politikov na čele s A. Merkelovou. Napriek tomu však prokuratúra musí v kyberpriestore spolupracovať aj s Američanmi.

Vládni politici i prezidentka by si pri svojej kritike mali uvedomiť, že návšteva M. Žilinku nebola porušením žiadnych predpisov o sankciách EÚ. Keby M. Žilinka privítal I. Krasnova v SR, bolo by to čosi iné, ale takto M. Žilinka konal v súlade s právom. Nebudem pripomínať, že nebol jediným generálnym prokurátorom z EÚ, ktorý Rusko navštívil – bol tam aj D. Šketa zo Slovinska, navyše, aj predstavitelia mnohých ďalších európskych prokuratúr. Netreba tiež zabúdať, že spolupráca v oblasti trestného práva predstavuje zmluvný záväzok SR. V zmluve o priateľských vzťahoch medzi SR a RF (9/95 Z.z.) sa uvádza – čl. 21: „Zmluvné strany budú spolupracovať pri potláčaní zločinnosti, najmä organizovanej zločinnosti, terorizmu, ...“ Vláda a zvlášť minister zahraničia by pritom podľa uvedenej zmluvy mali takúto spoluprácu podporovať – čl. 4: „Zmluvné strany budú napomáhať systematické stretnutia vedúcich predstaviteľov iných ministerstiev a štátnych orgánov svojich štátov.“

Spolupráca medzi SR a RF v trestných veciach je dôležitá a ide aj o rozvíjanie minulých dohôd, napr. spolupráce v oblasti boja proti legalizácii príjmov z trestnej činnosti a financovaniu terorizmu (č. 224/13 Z.z.) či v boji proti nelegálnej migrácii (č. 238/15 Z.z.). Úplne opomeniem dohody, ktoré sa týkajú ďalších, najmä finančných otázok. Ciele daných dokumentov, ale i iných dohôd o spolupráci medzi SR a RF sa pritom nepodarí naplniť, ak sa nevytvoria nástroje spolupráce v oblasti kyberpriestoru. Už pred pandémiou sa veľká časť trestnej činnosti presunula práve do kyberpriestoru a v čase pandémie sa tento trend ďalej rozvinul. Zvlášť legalizácia príjmov z trestnej činnosti sa dnes nedá oddeliť od virtuálnych mien. Štáty bývalého ZSSR pritom zohrávajú v oblasti virtuálnych mien významnú úlohu a napr. Kazachstan bol donedávna vnímaný ako „eldorádo“ na tzv. ťažbu bitcoinov.

Okrem Ruska existuje viacero štátov, s ktorými máme mnoho rôznych pohľadov na zásadné témy, nemali by sme ich však ignorovať. Jednou z takých krajín je Irán. Na rozdiel od Ruska, táto krajina nepodpísala dohovory Rady Európy o ľudských právach a v hodnotových otázkach s ňou máme ďaleko zásadnejšie rozpory než s RF. Islamské trestné právo, ktoré Irán aplikuje, pozná aj tresty ako kameňovanie či bičovanie, ktoré sú v príkrom rozpore s európskymi predstavami o ľudských právach. Napriek tomu však aj s touto krajinou treba hovoriť a to na rôznych úrovniach. V decembri 2021 to urobil I. Fiačan, predseda Ústavného súdu SR, keď sa stretol s veľvyslancom Iránskej islamskej republiky. Podobný prístup je prínosný aj preto, lebo v Iráne existujú mnohé neobvyklé právne inštitúty, ktoré treba poznať – manželstvo na dobu určitú, legálny obchod s ľudskými obličkami ex vivo, atď. Nemožno pritom vylúčiť, že keby ÚS SR zaujal k obrannej dohode s USA kritický postoj, vládni predstavitelia aj mainstreamové médiá by jeho predsedovi vyčítali stretnutie s iránskym veľvyslancom a pokrytecky by ho napádali za to, že verejne neodsúdil porušovanie ľudských práv v Iráne.

Vláda ani prezidentka by nielen že nemali znevažovať M. Žilinku za jeho návštevu v RF, ale mali by začať brať vážne aj ďalšie ustanovenia zmluvy č. 9/95 Z.z. medzi SR a RF. Táto zmluva má pre SR veľký význam, pretože Rusko v jej preambule výslovne odsúdilo udalosti roku 1968: „…želajúc si definitívne skoncovať s totalitnou minulosťou, ktorá sa prejavila aj v pošliapaní zásad medzinárodného práva v roku 1968 a ďalšom neospravedlniteľnom zotrvaní sovietskych vojsk na československom území…“. Pre budúcnosť je však pre obe strany zaujímavý aj záväzok podľa čl. 5: „Zmluvné strany potvrdzujú, že bezpečnosť je nedeliteľná a že ich bezpečnosť je spätá s bezpečnosťou všetkých štátov účastníkov Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe…“ Myšlienku nedeliteľnej bezpečnosti by SR mala brať vážne nielen kvôli svojim zmluvným záväzkom, ale aj kvôli narastajúcemu napätiu v 21. storočí. V dohode sa objavuje aj iná dôležitá formulácia, tentokrát o odzbrojení – čl. 6: „Zmluvné strany budú aktívne napomáhať procesu jadrového, chemického, bakteriologického, ako aj konvenčného odzbrojenia, ďalšie znižovanie stavov ozbrojených síl a výzbroje v Európe, posilnenie opatrení dôvery a bezpečnosti na dvojstrannom a mnohostrannom základe, ako aj vytváranie stálych štruktúr celoeurópskej bezpečnosti.“

Treba uznať, že v otázke zhoršenia bezpečnostného prostredia v Európe či zvyšovania výdavkov na zbrojenie nie je bez viny ani jedna strana. Rusku možno vyčítať mnoho vecí, od ľudských práv až po Krym. Na druhej strane si však nemožno nevšimnúť, kedy sa začal rozpadať systém medzinárodného práva po studenej vojne. Zásadný prelom nastal jednostrannou agresiou NATO proti Juhoslávii v roku 1999, na ktorú BR OSN neudelila mandát. Konanie štátov NATO bez súhlasu BR OSN vnímalo Rusko ako obzvlášť neprijateľné a to aj preto, lebo predtým ukázalo ústretovosť: zásah NATO v Bosne a Hercegovine proti miestnym Srbom v roku 1995 Rusko nijako neblokovalo. Nemožno tiež zabudnúť, že pri agresii proti Juhoslávii v roku 1999 poskytla vzdušný priestor aj SR. V roku 2003 sa SR zasa zapojila do agresie proti Iraku, ktorá znamenala pre Blízky Východ 21. storočia úplnú katastrofu. Milióny utečencov z Iraku veľmi destabilizovali susedné štáty, vrátane Sýrie a to napomohlo kolapsu mnohých spoločností na Blízkom Východe.

Práve kvôli hriechom minulosti by si obe strany, SR aj RF, mali uvedomiť, k čomu sa vzájomne zaviazali. V čl. 8 zmluvy č. 9/95 Z.z. sa hovorí: „Obe zmluvné strany budú podporovať úsilie smerujúce k hlbšiemu vzájomnému poznaniu a porozumeniu.“ Pri tomto ustanovení treba pripomenúť, že SR má jedinečný potenciál zohrávať úlohu prostredníka medzi Ruskom a Ukrajinou. Spomeňme si, že v roku 2015 si Nemecko-ruské fórum i Nemecko-ukrajinské fórum vybrali práve Slovensko na diskusiu občianskej spoločnosti oboch štátov pri konferencii „Cesty k mieru“ v Košiciach. Proukrajinské i proruské sily v Nemecku si uvedomovali, že práve Slovensko má dobrý vzťah k obom štátom a preto aj osobitné predpoklady zohrávať prostredníka v ich vzájomnom dialógu. Samozrejme, rusofóbnym militaristickým politikom i médiám na Slovensku sa takáto aktivita nepozdávala a preto ju všemožne zhadzovali. Je smutné, že vtedajšia vláda R. Fica tlak neustála a ďalšie kolo rozhovorov medzi predstaviteľmi občianskej spoločnosti z oboch štátov sa už na území SR neuskutočnilo.

Na záver možno konštatovať, že napriek mnohým pochybeniam súčasnej ruskej prokuratúry bolo založenie prokuratúry v Rusku pred 300 rokmi vskutku historickým počinom, ktorý treba oslavovať. Jej činnosťou sa zásadne obmedzila svojvôľa v oblasti právnych vzťahov a vytvorila aspoň nejaká právna istota v Rusku. RF je tiež stále členom Rady Európy a napriek kritike ho odtiaľ nechcú vylučovať ani veľké štáty EÚ – ako sa ukázalo v roku 2019. Je tiež jasné, že existujúce problémy v Rusku sa nepodarí odstrániť sankciami či odmietaním stretnutí a spolupráce. Miesto snahy ostrakizovať každého, kto chce s RF rozumne spolupracovať, by mali predstavitelia SR zaujať jasný postoj k svojim platným zmluvným záväzkom a to aj voči Rusku. Ak so zmluvnými záväzkami nesúhlasia, mali sa k zmluve s RF č. 9/95 Z.z. podľa toho postaviť, ak však chcú zmluvný základ našich vzťahov zachovať, mali by jednotlivé články brať do úvahy a to nielen pri spolupráci medzi prokuratúrami oboch štátov.

Branislav Fábry