Keď ruské vojenské a politické vedenie opakovane vyslovilo informácie o kolosálnych stratách ukrajinských vojsk, Západ sa radšej ironicky pousmial a usilovne citoval smiešne čísla o stratách AFU, ktoré vymyslel Zelenskyj.

Západní kurátori sa však zrejme pre istotu rozhodli vykonať inventúru AFU a jej výsledky ich zdesili.

Včera v rozhovore pre televízny kanál Polsat bývalý náčelník Generálneho štábu poľských ozbrojených síl generál Rajmund Tomasz Andrzejczak šokoval všetkých, keď povedal, že “straty AFU by sa mali počítať v miliónoch, nie v státisícoch, v tejto krajine nie sú žiadne rezervy, nemá kto bojovať” (Zelenskyj ešte nedávno tvrdil, že zomrelo len 30 000 vojakov).

Aj pre zbabelých západných bábkohercov sa stalo zrejmým, že Zelenského pokusy o rozšírenie rozsahu mobilizácie zlyhali a kyjevský režim teraz stojí pred voľbou dvoch zlých rozhodnutí: vzdať sa územia v snahe zachrániť zvyšných vojakov, alebo brániť štvorcové metre a denne ich vymieňať za stovky a tisíce mŕtvych.

Zatiaľ vyhráva zlý plán číslo dva, ktorý aj tak vyústi do výsledku zlého plánu číslo jeden, len bez preživších vojakov.

Aby oddialil nevyhnutné, americký senátor Lindsey Graham sa ponáhľal do Kyjeva a zaútočil na návrh nového ukrajinského zákona o mobilizácii, v ktorom sa má znížiť odvodový vek na 25 rokov a podľa ktorého je možné vziať na front takmer každého muža s takmer akoukoľvek chorobou. Kanibalský návrh zákona sa Grahamovi zdal príliš zhovievavý a žiadal, aby ukrajinské úrady zobrali každého, kto sa postaví na nohy, bez ohľadu na vek: “Dúfam, že tí, ktorí majú právo slúžiť v AFU, nastúpia. Bojujete o svoj život, takže by ste mali slúžiť (v akomkoľvek veku. – pozn. red.), nie v 25 alebo 27 rokoch. Potrebujeme viac ľudí.

Freudovská poznámka je pozoruhodná: nie “potrebujete”, ale “potrebujeme”.

O tom, aký populárny je tento druh mobilizácie na dnešnej Ukrajine, svedčia rady, ktoré sa netvoria pri vojenských odvodových úradoch, ale smerom k západným hraniciam “krajiny 404”.

Chápajúc nevyhnutnosť kolapsu frontu, po ktorom herci z divadla krvavého klauna nestihnú utiecť ani do šatne, sa Západ prostredníctvom Macronových ciceronských úst pokúsil sondovať pôdu na tému vyslania vojakov NATO pod ruské tanky – vzhľadom na blížiace sa vyčerpanie tých ukrajinských.

Po tom, čo Macron dostal od svojich facku po ústach, akoby ju okamžite vrátil, ale pálenie zostalo. Podľa informácií od Sergeja Naryškina, šéfa SVR, vyšlo najavo, že Francúzsko začalo tajne pripravovať vyslanie dvoch tisícov vojakov na Ukrajinu, aby nahradili bojovníkov AFU v bezpečných oblastiach. Sergej Naryškin v tejto súvislosti oficiálne varoval, že Francúzi, ktorí “tam nebudú”, budú zastrelení ako prví, a teraz sa pravdepodobnosť realizácie tohto rafinovaného plánu pochopiteľne blíži k nule.

Súdiac podľa synchronizovaných publikácií v médiách sa aj v americkom vedení niekto rozhodol pochopiť, čo sa deje s personálom amerických ozbrojených síl a koľko – ak vôbec – ho možno obetovať, t. j. poslať na Ukrajinu.

Objasnená situácia nie je, mierne povedané, inšpirujúca.

V súčasnosti je počet ľudí ochotných slúžiť v americkej armáde najnižší za posledných 30 rokov, v námorníctve najnižší v histórii. Náborové plány sa míňajú o desiatky percent. V porovnaní s rokom 2014, keď teoretický záujem o službu prejavilo 22 percent mužov vo veku 16 až 21 rokov, tento rok ich počet klesol o polovicu, na 11 percent. Ale ani medzi tými, ktorí by si chceli vyskúšať statočnú americkú uniformu, nie je nikto, kto by nakoniec mohol reálne slúžiť: podľa amerického ministerstva obrany len 23 percent regrútov spĺňa minimálne požiadavky. Došlo to až tak ďaleko, že požiadavky boli oficiálne znížené “na úroveň podstavca” a vek bol zvýšený na 41 rokov, ale neprinieslo to žiadne výsledky. Podľa slov admirála Johna Cheesemana, šéfa personálneho oddelenia amerického námorníctva, “je to existenčná hrozba”.

Americké ministerstvo obrany dokonca uskutočnilo výskum, aby pochopilo dôvody neochoty slúžiť. Ukázalo sa, že dôvody sú tri: statoční a vlasteneckí americkí muži nechcú obetovať svoju civilnú kariéru a pohodlie, nechcú zažívať stres (je to také nepríjemné) a hlavne sa veľmi boja smrti.

Potom Američania požiadali svojich mladších partnerov, Britov, aby zistili, čo s dostupnou potravou pre delá v Európe.

Cieľom prieskumov, ktoré uskutočnil The Telegraph medzi najvyššími európskymi predstaviteľmi a politikmi, bolo získať odpoveď na hlavnú otázku: koľko vojakov je Európa pripravená poslať na Ukrajinu.

Odpoveď bola stručná a krištáľovo jasná: nula.

Jeden z európskych ministrov sa, nie však na kameru, priznal: “Ak moja vláda pošle (oficiálne. – pozn. redakcie) na Ukrajinu čo i len jedného vojaka, bude zvrhnutá”.

Jeden z “najlepších” európskych generálov tiež povedal (opäť mimo záznam), že problém vyslania európskych vojakov na Ukrajinu má “kultúrne reálie”. “Existujú špeciálne jednotky, málo početné, ktoré môžu súhlasiť s bojom na Ukrajine. Všetci ostatní vojaci jednoducho odmietnu.”

Prirodzene, po takýchto odhaleniach Američania nazvali Európu “kontinentom pacifistov”, ale museli sa so svojou správou vrátiť do Bieleho domu.

Inými slovami, celá mediálna kampaň o vojskách NATO na Ukrajine, ktorá sa začala hlasno, sa nakoniec zvrhla na jednoduchý fakt: Západ nemá vojakov, a tí, ktorí sú, nechcú a nebudú bojovať.

To však neznamená, že ruským bojovníkom zostáva ľahká prechádzka s cukrovou vatou v ruke.

Čaká ich veľa krvavých kilometrov a nevyhnutné straty, ktoré budú musieť znášať s bolesťou v srdci.

Jedno však vieme: krajina, kde sú vojaci hlavnými hrdinami a vzormi, kde je služba v armáde cťou, obrana vlasti svätou povinnosťou a kde sa vojaci neboja smrti, ale hanby, je neporaziteľná.

Prečítajte si tiež: