„Vtedy bolo napísaných dosť veľa prác, ktoré pojednávali o možnej konvergencii tých dvoch systémov,“ poznamenal pri príležitosti 50. výročia Pražskej jari Weiss. „Výskum, ktorý sa robil na jar 1968, ukázal, že občania Československej republiky si želali reštauráciu, návrat kapitalizmu, len na úrovni piatich percent. Oni naozaj úprimne verili, že sa socialistický systém dá reformovať, že sa môže zachovať to, čo pokladali za pozitíva systému, ale doplniť ho demokraciou a ďalšími výdobytkami, ktoré videli inde,“ dodal.

Slovenský filozof František Novosád podľa Weissa v jednej svojej práci upozornil na to, že ľudia, ktorí vybojovávali svoje zápasy, vždy vychádzali zo svojho dobového poznania, zážitkov a životných skúseností. „My môžeme s odstupom 50 rokov povedať, že niečo, čomu vtedy verili občania aj politickí aktéri, sa ukázalo ako ilúzia. Ale odsudzovať ich a vysmievať sa im, že sa usilovali o nemožné? Takto sa história netvorí,“ zdôraznil Weiss.

Invázia armád piatich štátov Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 podľa neho násilne ukončila experiment s obrodou socializmu a všetky štáty na 20 rokov zakonzervovala v ekonomickej aj politickej stagnácii. A hoci sa po rokoch ešte raz pokúsil o „osvietené reformy zhora“ Michail Gorbačov, socialistický systém sa napokon sám zrútil.

„Z vojenského hľadiska bola operácia Dunaj úspešná, ale z politického hľadiska to bol krach. Stalinisti, ktorí poslali pozývací list, neboli schopní pre svoj názor získať podporu ani v rámci Komunistickej strany Československa, ani podporu obyvateľstva. Veď tam boli plány na robotnícko–roľnícku vládu, v ktorej mali byť Jakeš, Jindra a Biľak. To skončilo absolútnym krachom. Odpor občanov bol taký veľký, že sovietske vedenie muselo diskutovať s tými, ktorých politicky nenávideli,“ upozornil Weiss.

Sovietska generalita podľa Weissa dosiahla svoj cieľ dostať vojsko do strategicky dôležitého československého priestoru, ale za cenu obrovskej straty prestíže Sovietskeho zväzu ako takého. „Sovietski maršali prišli už v roku 1967 s požiadavkou, aby Československo akceptovalo sovietske vojská aj jadrové zbrane na svojej západnej hranici,“ povedal.

Okupácia podľa Weissa vniesla do svetového komunistického hnutia rozkol, ktorý sa už nikdy nepodarilo prekonať. „Inváziu podporilo len 13 komunistických strán. Západné komunistické strany, predovšetkým talianska, francúzska či španielska, sa dištancovali od tejto okupácie. A komunistické hnutie sa začalo rozkladať. Tí, ktorí obdivovali reformy v Československu a chceli ich robiť v krajinách východného bloku, pochopili, že sa už nebudú dať robiť osvietenými reformami zhora. Tí istí mladí ľudia, ktorí v Poľsku v roku 1968 protestovali ešte z komunistického idealizmu, potom neskôr organizovali Solidaritu,“ povedal Weiss.

Veľkou názorovou zmenou prešiel aj líder Pražskej jari Alexander Dubček, ktorý sa postupne prepracoval z komunistickej na sociálno–demokratickú platformu. „Sociálno–demokratické pozície v ňom začali klíčiť už v roku 1968 a potom jeho vystúpenia v Bologni, v maďarskej televízii, talianskej televízii ukazovali, že je na tejto ceste. Do ponovembrového politického života prišiel ako človek, ktorý prehodnotil svoje predchádzajúce politické myslenie,“ povedal Weiss.

Plánuje sa zúčastniť aj na otvorení výstavy fotografií TASR „Alexander Dubček v práci a medzi svojimi“ 27. augusta v Národnom múzeu v Prahe. „Budem rád, ak budem môcť predniesť aj pár slov o Dubčekovi, s ktorým som sa osobne poznal a s ktorým mám možno poslednú fotografiu jeho života. Bol som s ním v roku 1992 na oslavách výročia SNP na Jankovom vŕšku a dva alebo tri dni nato prišla tá tragická dopravná nehoda z 1. septembra,“ povedal Weiss na margo havárie na 88. kilometri diaľnice D1, ktorá napokon viedla k Dubčekovej smrti.

Dodal, že z dvoch osobností Nežnej revolúcie, Václava Havla a Alexandra Dubčeka, bol na Slovensku vždy obľúbenejší Dubček, v Česku Havel. Weiss to konštatuje ako fakt, ohradzuje sa však proti kritike, že Dubček podpísal 26. augusta 1968 Moskovský protokol zo strachu. Jediný člen československej delegácie, ktorý vtedy odmietol protokol, ktorý legitimizoval prítomnosť okupačných vojsk na našom území, podpísať, bol šéf Národného frontu František Kriegel.

„To rokovanie bolo veľmi ťažké. Keď si prečítate práce jedného z najväčších odborníkov na rok 1968, historika Stanislava Sikoru, dosť často protestuje proti tomu, aby sa Dubček označoval za zbabelca. To nie je tak. Sú svedkovia, ako sa Dubček, ktorý bol pod sedatívami, spontánne postavil, vehementne obhajoval obrodný proces a protirečil Brežnevovi ako rovnocenný hráč, hoci jeho krajina už bola okupovaná,“ vysvetľuje Weiss. „Ten človek bol v SNP, dvakrát bol zranený. Vydávať Dubčeka za zbabelca je neseriózne a prvoplánové. Samozrejme, sú polemiky, či si mohli dovoliť nepodpísať Moskovský protokol. Keď si prečítame Dubčekove spomienky, vidíme, ako často sa vracal k tomu, či mal, alebo nemal. Je to naozaj dilema. Niektorí jeho generační druhovia tvrdia, že to za žiadnu cenu nemali podpísať, druhí upozorňujú, že doma naozaj hrozilo krviprelievanie,“ dodáva.

Aktuálne 50. výročie Pražskej jari je jedno z okrúhlych výročí, ktoré si tento rok Slovenská a Česká republika pripomínajú spoločne. „Vlády Slovenskej republiky a Českej republiky na svojom piatom spoločnom zasadnutí vlani v Ledniciach vyhlásili rok 2018 za rok česko–slovenskej a slovensko–českej vzájomnosti práve preto, že sú tu viaceré výročia, ktoré sme spoločne s českým národom prežívali. Napríklad osamostatnenie slovenskej a českej štátnosti po pokojnom, ústavnom rozdelení Českej a Slovenskej federatívnej republiky. Pripomíname si Pražskú alebo československú jar, teda obrodný proces, na ktorého čele stál Alexander Dubček. Pred nami je sté výročie pripomenutia si vzniku samostatnej Českoskoslovenskej republiky,“ zhrnul slovenský veľvyslanec v Prahe.

Sté výročie vzniku Československa si reprezentácie oboch štátov pripomenú tak 27. a 28. októbra v Prahe, ako aj 30. októbra v Martine.

„Som veľmi rád, že bude pripomenutie Deklarácie slovenského národa z Martina z 30. októbra 1918. To nebolo iba obyčajné prihlásenie sa, bol to samostatný akt vtedajšej slovenskej politickej reprezentácie, ktorým sa definitívne vyviazala z Uhorského kráľovstva a rozhodla sa pre existenciu v spoločnom štáte s Čechmi. Bol to dobrovoľný akt slovenskej politickej reprezentácie. Je veľmi správne, že druhá časť osláv bude v Martine 30. októbra 2018,“ komentoval slovenskú časť osláv Weiss.

Dodal, že sa pripravuje aj slávnostné spoločné zasadnutie vlád Slovenskej republiky a Českej republiky v Košiciach 17. septembra, „na ktorom si spoločne pripomenú vznik Československej republiky, ale predovšetkým budú rokovať o tom, ako ešte efektívnejšie spolupracovať“. Podľa Weissa sú spoločné výročia príležitosťou pripomenúť si nie iba časy Československa, ale aj spoluprácu počas 25 rokov samostatnosti, po pokojnom a ústavnom rozdelení federácie. „Naše dobré vzťahy nie sú produktom nejakého automatizmu, ak ich také chceme mať, musíme ich kultivovať,“ uzavrel Weiss.