Ale nebude to tak skoro, ako by všetkých potešilo, pretože sa verejnosti znovu pripomenul – hoci preňho nie práve šťastným spôsobom…
Ak nebudete ticho, vypneme vás
Poslanci Gedra a Glück zo SMERu reagujú v aktuálnom videu na priznanie Naďa, že vypínanie „nepohodlných“ webov, označovaných liberálmi ako „dezinformačné“ či „konšpiratívne“, sa udialo na jeho politickú objednávku:
„Faktom je to, že nám sa podarilo vypnúť tie dezinformačné weby,“ pýši sa Naď na akomsi mítingu Demokratov. Má na mysli napríklad Hlavné správy či Infovojnu. Ďalej vyplakáva, ako sa prosil vtedajšej ministerke Kolíkovej, aby tieto weby neboli znovu spustené.
Normálne priznanie k totalitným praktikám v priamom prenose!
To nevymyslíš, to je Jaro Vypínač. Človek, ktorý o občanoch SR hovorí ako o opiciach, či dezolátoch; človek, ktorý de facto odovzdal našu suverenitu do rúk USA.
Bol som tam vonku, v dave medzi demonštrantmi a vlastencami, keď poslanci v parlamente riešili obrannú zmluvu DCA. Atmosféra pred bratislavským hradom oťažela čímsi historickým – tak, ako to býva v zlomových momentoch dejín.
A my sme vedeli, že sa deje krivda, no nedalo sa nič robiť. Darmo Milan Mazurek skandoval s davom „Jaro, poď von!“ Jaro – prezieravo – neprišiel.
A tak tí, čo nám vtedy vládli, si s podporou prezidentky presadili svoje.
A tí, čo na to upozorňovali – ako aj na mnohé ďalšie problematické kroky mocipánov, sa stali pre vládnucu garnitúru nepohodlnými. Novinári z nezávislých médií a občianska žurnalistika sa ocitla v hľadáčiku totalitárskych politických snajperov typu Jaro Vypínač. Spravodajské a kritické weby museli skončiť. Novinári boli umlčaní – nie násilím, to nie. Násilie škodí dobrému menu takzvaných demokratov v západných kruhoch – som presvedčený, že v opačnom prípade by sa k nemu znížili…
V časoch elektronickej masovej komunikácie stačí, keď vám jednoducho „vytiahnu kábel“.
Akým právom, pýtam sa? Akým právom odobrali ľuďom slobodu vyjadriť sa k veciam verejným? Veď práve o tom je sloboda médií, ktorá u nás podľa „seriózneho“ prieskumu dnes klesá.
Ak klesá dnes, za tých čias bola kde, na dne Mariánskej priekopy?
Politik musí zniesť viac. Dokonca aj pravdu
Sloboda prejavu znamená, že môžete nielen kritizovať politikov, ale aj komplexne analyzovať a dekonštruovať oficiálne naratívy. A rovnako tak môžete navrhovať vlastný uhol pohľadu, vlastný názor na témy, ktoré trápia spoločnosť. Môžete dokonca hovoriť aj pravdu.
Teda mali by ste, ak vás ešte nezastrašili.
Politici s vami nemusia súhlasiť, a môžu sa na vás aj hnevať, fajn. Ale v žiadnom prípade vás nesmú umlčať.
Prečo sa neozývali rozličné organizácie na ochranu práv novinárov, keď boli reálne potláčané práva našich publicistov?
Asi preto, že vedno s Jarom Vypínačom, sa zastávajú len tých „správnych“.
Ako hovorí Miroslav Krajniak v aktuálnom rozhovore pre Hlavné správy: Ak má štát posudzovať, ktoré názory je dovolené povedať, potom nežijeme v demokratickom zriadení.
„Musíme zniesť aj názory, ktoré sa nám nepáčia, a s ktorými hlboko nesúhlasíme,“ dodáva.
Prečo sa, mimochodom, naše „riadne“ médiá poriadne kriticky neobuli do Naďovej škandálnej fotky s českou ministerkou kultúry, kde na pôde akejsi reštaurácie dvojica drží ceduľku s nápisom „Slovákom a dezolé vstup zakázaný?“
Nie je v tom tak trošku tichá vďačnosť, že ony vypnuté neboli?
Pozrite, pokiaľ niekto na alternatívnych weboch písal alebo tvrdil protizákonné veci, bol by postihovaný súdnou cestou. Lenže nič také sa očividne nestalo, a tak museli plošne umlčať všetkých. Báli sa, že ľud sa dozvie aj veci, ktoré by mali ostať pod pokrievkou…
Lenže voda, keď vrie v hrnci príliš dlho, nakoniec ten príslovečný dekel odstrelí.
Nie je novinár ako novinár
Niečo vám teraz poviem k tým našim „skutočným“ médiám. Z pozície absolventa žurnalistiky, ktorý istú dobu teóriu masovej komunikácie aj vyučoval na univerzitnej pôde. Prečítajte si, prosím, nasledovnú vetu:
Roberta Fica už nezavolajú do civilizovanej, slušnej spoločnosti.
Takto zhodnotil premiérovu návštevu Azerbajdžanu novinár Kostolný z Denníka N.
Azerbajdžan očividne obývajú ľudia druhej kategórie. Jedia stále rukami, sedia na zemi, a na pozdrav si pľujú pod nohy.
A prirodzene, je to hlboko veriaci, konzervatívny národ – to je v očiach sekulárnych liberálov asi ten najväčší hriech. Pretože z vôle Božej brať ohľad na rodinu, komunitu a národ, je v priamom protiklade s ich tvrdým individualizmom, ktorý berie ohľad výlučne na túžby jednotlivca.
Ako už toľkokrát predtým, znovu sa pýtam: Kto je táto osoba? Čo je to za človeka, že si dovoľuje hodnotiť štát z iného kultúrno-civilizačného okruhu, ako necivilizovaný či neslušný? Čo vlastne vie o Azerbajdžane? O svojráze tamojšieho ľudu či o tom, aká je tam úroveň života dnes v porovnaní s minulosťou, aký je duchovný rozmer obyvateľstva?
Určite by teraz vysypal floskuly o autoritárskom režime a potláčaní ľudských práv…
Pretože to je jediný štít (z krepového papiera), ktorým sa títo ľudia, nadšení prevolávači sláve „západným hodnotám“ (pričom opomínajú na fakt, že bohatstvo západu je zašpinené krvou stáročia trvajúceho koloniálneho drancovania…) bránia.
Hlavne, že sa bojí, že sa staneme „satelitom Vladimíra Putina“.
Kostolný očividne nečítal nič o vízii multipolárneho sveta, v ktorom medzi sebou komunikujú ako rovnocenní partneri rozličné režimy, rozličné kultúry, rozličné náboženstvá… V multipolárnom svete dokážu vedľa seba sedieť a rokovať liberál, konzervatívec, moslim, kresťan, komunista, bez ohľadu na pôvod, farbu pleti, orientáciu, bydlisko…
Pretože sa poučili z chýb minulosti a chcú spoločne smerovať v ústrety postupného rozvoja ekonomicky slabších partnerov za ťahúnstva veľkých hráčov. Pre dobro planéty, pre dobro nás všetkých. Žiaden bipolárny svet studenej vojny ani Putinov satelitný kozmos z rozprávky.
To sú dojmológie západných novinárov a politikov, prezentované nimi ako holé fakty.
Študoval pán Kostolný nuansy filozofie, na ktorej stojí obraz multipolárneho sveta? Alebo sa apriori odmieta baviť s predstaviteľmi a mysliteľmi odlišných civilizácií?
Je jeho tolerancia k inakosti azda limitovaná na inakosť sexuálnu?
Tento pán novinár, či dokonca šéfredaktor (!), zdá sa, nie je zvedavý na komplexné otázky bytia. Nevidí za najbližší roh, nieto ešte do zákutí zmýšľania východného človeka. Stavím dvacku, že keď sa ho spýtate na významného súčasného filozofa Dugina, strasie sa so slovami, že „to je obyčajný ruský ultra-nacionalista!“
Bez toho, aby čítal jeho ťažiskovú knihu Štvrtá politická teória, alebo si aspoň vypočul niekoľko odborných prednášok. Alebo sa títo ľudia dnes už vzdelávajú len z memečiek?
Nemenovaný slovenský profesor žurnalistiky verejne zdieľa na svojom FB profile karikatúru Putina aj Trumpa zakliesnených v prezervatíve. Čo asi naučí svojich študentov, budúcich zamestnancov (aj) mainstreamových médií?
Typického slovenského novinára z mainstreamu zaujíma len a len západ, a z hľadiska „kvality života“ štatistiky životnej úrovne, ktoré nám predloží Európska Únia.
Pretože pre nás, ľudí posadnutých číslami – ľudí, pre ktorých je veda božstvom a dáta jeho anjelmi, pre nás je základ všetkého vedieť, koľko si môže kúpiť občan z priemernej mzdy.
A čo si nekúpi, na to si požičia.
A tak sú bohatí stále bohatší a chudobní stále viac zadlžení.
Ale to je v poriadku, lebo „sloboda a demokracia“.
Elévovia slovenských médií
Ešte dodajme, že „nezávislý novinár“ pán Kostolný – aké prekvapivé – bráni Michala Šimečku. Posmieva sa tomu, že vládna koalícia analyzuje starší text progresívca o plánovaní štátnych prevratov. Lenže pozor! Pán Kostolný sa prezradil.
Viete, ako funguje svet humanitných vied? Vyberiete si tému, ktorá je vám imanentne blízka. Váš záujem o ňu je daný vaším vlastným osobnostným nastavením. Hovorím to z vlastnej skúsenosti, ako bývalý člen akademickej obce.
Vy tomu, o čom píšete, veríte, vy s tým žijete.
A Mr. Šimečka pri organizovaní protestov a podobných aktivít dodnes čerpá z tej svojej „starej“ práce. Veď sa od svojho manuálu na majdany nijako verejne nedištancoval. Nad tým nemožno mávnuť rukou. Kto to urobí, činí tak buď z ignorantstva a neznalosti, alebo preto, aby bránil Šimečku.
Ako je to v prípade Kostolného?
Vyberte si.
V každom prípade, aj kvôli takýmto ľuďom z brandže, ktorú som celú mladosť túžil študovať a neskôr vykonávať, sa nerád označujem za novinára. Ten výraz u nás dnes viaže toľko negatívnych konotácií, že prevážia hodnotné jadro remesla. Kedysi ste museli študovať celoživotne, poctivo, spisy mysliteľov dávnych vekov aj súčasných vizionárov, aby ste držali s dobou a dokázali klásť elitám relevantné otázky.
Dnes zdieľate memečká o politikoch v kondómoch.
Čo to je za krúžok nedokončených vysokoškolákov? Keď sa chichocú pri vážnych témach, ako Hanzelová alebo Tódová? Pohodička, pohodka, nepotrebujeme si zachovať elementárne dekórum?
Alebo taký pán Bezák (nemýliť s emeritným biskupom), tiež N-pozitívny. Povie v podcaste, že Bratislava konečne vyzerala ako moderné európske mesto, ktoré sa oplatí navštíviť – a to počas koncertu plného svetelných efektov a elektronických pazvukov. Lebo Jean Michel Jarré je nespochybniteľne hudobný „boh“.
A Bratislava je ináč len nejaká smietka na brehu Dunaja, alebo ako tomu rozumieť?
Pompéznu multimediálnu akciu financoval ESET, treba podotknúť, a pochváliť statočných mecénov slovenského kultúrneho pozdvihnutia. A napokon Bezák poďakuje miliardárom, že financovali aj Denník N pri jeho vzniku.
Mimochodom, počas koncertu sedela vo VIP sekcii prezidentka Čaputová vedľa generálneho riaditeľa menovaného korporátu.
No asi si zo mňa robíte srandu…
Dištancujem sa od týchto elévov, modrých zväzákov a iných zaslepených propagandistov liberalizmu. Nie, prosím, nehovorte mi novinár. Som len v prvom rade obyčajný služobník Boží (áno, JE dôležité to spomenúť – pretože dnes si otvorené „priznanie sa“ k tejto identite vyžaduje viac odvahy, ako „outovať svoj gender“), a potom človek myšlienok a pera.
Hlučná menšina
Viete, kritérium „civilizovanosti“ pre západného človeka je výška HDP, kúpyschopnosť obyvateľstva, jednoducho čokoľvek späté s peniazmi. A tento pohľad na svet vmasírovali aj do našich mozgov. Aj vďaka takým zanieteným jedincom ako je Kostolný a „novinári“ v jeho okolí. ESET zaplatí bombastickú šou, a Bratislava je odrazu civilizované mesto západného typu. Toto je v skratke naše myslenie.
Deti, ktoré žasnú nad silvestrovským ohňostrojom.
Ale Azerbajdžan patrí do veľkej virtuálnej ríše východných barbarov. Lebo tam asi nevychádzajú plnofarebné časopisy o technikách rekreačného behania, tam čítajú ľudia stále ešte Korán. Pritom progresívni novinári migrantov z moslimských krajín nadšene vítajú – ale samotné moslimské krajiny sú „necivilizované a neslušné“?
Tým azda priznávajú, že sa tešia trendu nekontrolovanej ilegálnej migrácie „necivilizovaných a neslušných ľudí“?
Znovu si protirečia.
Sú absolútne nekonzistentní, žiadna logická súdržnosť, žiaden poriadok, žiadna racionálna postojová jednoznačnosť.
A ešte sú v Nku dojatí, že dostanú Novinársku cenu. Čo to je za cenu? Akú má hodnotu? Keď ju dostane evidentne jednofarebná redakcia?
A o čom to svedčí, o akej nezávislosti a odbornosti komisie, ktorá túto cenu udeľuje? Kde títo ľudia študovali? Koľko toho vedia o súčasnom pohybe vo svete mimo tejto jednej štvrtiny zemegule, ktorá si hrdo hovorí „kolektívny západ“?
Sedí v komisii aj pán profesor, ktorý zdieľa karikatúry prezidentov navlečených v kondómoch (ale aj iné, ešte viac nevkusné veci)?
Odbočil som preto, aby sme postavili do svetla reflektorov tento typ „kritických“ a „objektívnych“ novinárov. Tí boli očividne v súlade s predstavou pána Naďa o „nezávislej“ žurnalistike, keď ich nevypínal. Pretože zastávajú „demokratické“ princípy.
Žiada sa dodať – princípy liberálnej demokracie.
Hoci naša vlasť nemá byť – z ústavy vyplývajúc – ideologicky ukotvená, nastal tu taký nešvár, že hlučná menšina považuje liberálnu demokraciu za akúsi automatickú správnu verziu demokracie.
Ako keby neexistoval jej protipól, demokratický konzervativizmus. S jeho vlastným hodnotovým systémom, jasne nastavenou latkou, mierou kultúrnosti, dobrých mravov atď.
Ale nie, veď všetko, čo sa zastáva tradícií, hodnôt, koreňov, z ktorých sme vyrástli, predsa už nie je „sexy“. Sexy je copík pána Hojsík a reči o „zelenej dohode“, zatiaľ čo nad tragédiou v Gaze zažmúrime očko.
Sexy bude asi aj pani Cifrová Ostrihoňová, veď ju dali na druhé miesto kandidátky PS do Eurovolieb.
A čo má ona spoločné s komentárom k vypínaniu webov?
Nuž, sama v jednej z besied PS spomína, že EÚ má nástroje, ako „regulovať“ sociálne siete…
Zaspievame si aj povinnú Ódu na radosť?
Len aby to nakoniec nebol smútočný žalm, čo zaznie nad poľami, horami a dolinami našej krásnej vlasti.
Prečítajte si tiež
Môj profil 
Predplatné
.JPG)
