Možno už ste si rovnako ako ja položili otázku, ako je to možné, že namiesto podstatných vecí dnes ľudstvo minimálne v európsko-americkom priestore rieši neuveriteľné hlúposti.

Hlúposti typu #metoo, kedy údajne pred tridsiatimi rokmi niekto niekomu siahol na koleno, a ten druhý niekto mal z toho tridsať rokov trauma. Alebo ako je možné, že pani Vášáryová radí Čechom také chytrosti, ako že musia prijať väčšie množstvo imigrantov, pretože to vraj potrebuje náš hospodársky rast – keď pritom po odstránení ideologického závoja je na hrubých dátach ľahko dokázateľné *), že imigranti hospodársky rast dlhodobo spomaľujú, nie zrýchľujú. Ako je množné, že regulácia a zakazovanie neustále rastie a už znovu začalo byť ťažké podnikať, pretože miera štátnej buzerácie presiahla prahovú úroveň.

Mnoho ľudí ponúka mnoho výkladov. Sú takí, ktorí všetko hodia na EÚ. (Ja tiež nenechám na EÚ nitku suchú, ale napríklad USA nie sú EÚ, a tiež tam všeličo škrípe.) Iní lamentujú nad “zdegenerovanosťou mladej generácie”. (Lenže ony ženy, ktoré sa sťažujú, že im pred tridsiatimi rokmi niekto siahol na koleno, sotva možno označiť za mladú generáciu.) A ešte iní vidia za všetkým “zbesilých sluníčkárov”. (Lenže tí sa niekde museli vziať – niečo muselo ich zbesilosť zasiať).

Ponúkam tak trochu iné vysvetlenie. Vysvetlenie, ktoré vie spojiť všetko dokopy: nové náboženstvo multikulturalizmu, strachu zo sexuality aj túžby po silnejšej regulácii a protekcionizme. Ale musíme sa vrátiť o mnoho rokov späť.

John B. Calhoun (1917-1995) bol americký behaviorálny vedec známy pre svoje štúdie hustoty obyvateľstva a jeho vplyvu na správanie ľudí. A pretože akosi nie je dané v rámci jedného vedeckého života zachytiť a vymodelovať správanie niekoľkých generácií ľudí, svoje experimenty vykonával na myšiach. Z toho, čo v 60. a 70. rokoch minulého storočia zistil, mrazí. Podľa všetkého príliš dokonalý život zabíja.

Pán Calhoun tušil, že akýkoľvek živočích – teda aj myš – a vlastne aj človek – potrebuje k svojmu životu nejakú tú nedokonalosť. A tak si položil otázku, čo sa asi stane, keď všetky nedokonalosti odstránim, keď myšiam vytvorím raj na zemi.

Zavrel nebohé hlodavce do klietky, kde im poskytol všetko, po čom taká myš môže túžiť: neobmedzené množstvo potravy i vody, zákaz vstupu ich prirodzených nepriateľov, optimálnu teplotu, veterinárny dohľad a tak ďalej a tak ďalej.

Spočiatku išlo všetko dobre. Len čo myši pochopili, že sa ocitli v Edene, začali sa oddávať sexuálnym radovánkam a množiť sa a množiť. Osem myší, ktoré stáli na začiatku experimentu, odštartovalo populačnej explózii. Každých 55 dní sa počet obyvateľov klietky zdvojnásobil. Tak to šlo celých 315 dní. Lenže potom to vzalo podivný obrat.

Z ničoho nič sa myši začali množiť menej. Ich počet sa už zdvojnásobil “len” každých 145 dní. Ale ani to nemalo trvať večne. Fáza druhá sa zvrtla do fázy tretej. Tou dobou už mimochodom bolo v klietke na 600 myší. A zrazu sa začali diať veci.

Medzi hlodavcami sa vytvorila podivná skupinka jedincov, ktorí sa správali inak ako ich kolegovia. Boli to napospol mladé myši, ktoré sa držali pohromade v strede klietky, boli slabšie a nesmelejšie ako ostatné a často sa stávali terčom agresívnych útokov svojho okolia. (Spoznávate generáciu snehových vločiek?) Táto skupinka myší totiž nebola schopná zapadnúť do klasickej hierarchie, ktorá v spoločenstve myší za normálnych okolností vládne. Mohla si za to čiastočne sama, čiastočne sa ale stala aj obeťou zvlčeného správanie ostatných. (Spoznávate silnejúce sklony k šikanovaniu v školách?)

Na jednej strane sa totiž staršia generácia naučila žiť v tak dokonalých podmienkach, že sa nemusela s nikým deliť o potravu, nemusela brániť svoje mláďatá pred predátormi alebo brániť gravidné samice. A stala sa veľmi sebeckou. (Spoznávate dnešných dospelákov, ktorí odmietajú mať deti, aby si neznížili životnú úroveň?)

Na stranu druhú mladá generácia nemala od koho okukať sociálne správanie. Nevedela sa prispôsobiť skupinovému spolužitiu, vybojovať si svoje miesto na slnku.

Staršie myši teda zrazu prestali byť v podmienkach hojnosti ochotné obetovať trochu svojho pohodlia mladým, a mladí zase boli nezocelení akoukoľvek nepohodou, takže správanie okolia ich doslova psychicky zlomilo. (Spoznávate systém trigger warnings na amerických školách?)

Namiesto toho, aby sa mladá generácia snažila zapadnúť do prostredia a nájsť si v myšej hierarchii svoje miesto, stali sa z nich podivné indivídua, ktorá vo voľnej prírode nenachádzame. Pán Calhoun ich nazvať “the beautiful ones” – krásavci. Žili akoby odtrhnutí od reality, nevedeli sa o seba riadne postarať, zato sa vedeli dokonale postarať o svoj vzhľad: Boli doslova posadnutí starostlivosťou o svoj kožúšok. Na prvý pohľad tak pôsobili “krajšie” ako ostatné. (Spoznávate éru selfíčiek?) Čoho im prebývalo na telesnom vzhľade, toho sa im ale nedostávalo na IQ. Nevedeli reagovať na vonkajšie podnety, nevedeli si poradiť s nečakanými udalosťami.

A čo bolo možno najprekvapivejšie: V živočíšnej ríši obyčajne platí, že starostlivosť o vzhľad je prostriedkom, ako prilákať opačné pohlavie, najmä samicu, a prinútiť ju k páreniu. Lenže títo myší krásavci síce venovali abnormálne pozornosť svojmu vzhľadu, však o sex strácali záujem! Samce prestávali bojovať o územie, chrániť samice a dokonca sa aj páriť. Boli pre celú myšu kolóniu vlastne … k ničomu. Zbytočné existencie sa strachom zo sexuality. (Spoznávate #metoo?)

A situácia sa ďalej pohoršovala. Títo zbytoční samci a v menšej miere aj zbytočné samice, ktorí sa prejavovali len tým, že žrali a starala sa sami o seba, začali vykazovať psychické poruchy od hyperaktivity, cez patologickú plachosť, agresivitu, až po kanibalizmus. A pochopiteľne podivné intersexuálne správanie. (Spoznávate rodové štúdie a módu nových Gender?)

Ako táto generácia silnela, začala svoju neznášanlivosť obracať proti mláďatám a zabíjať ich. Pôrodnosť klesala, samice, ktoré často v agresii zabili svoje vlastné mláďatá, sa odsťahovali do vzdialenejších častí klietky, kde dožili v relatívnej izolácii a umierali napriek menšiemu počtu potomkov mladšie než ich matky. (Spoznávate klesajúcu pôrodnosť “pôvodného” európskeho obyvateľstva?)

Vekový priemer hlodavcov začal klesať. Umierali mláďatá pod náporom kanibalizmu dospelých vzdor hojnosti potravy. Umierali dospelí vo vzájomných súbojoch. A umierali dospelí aj bez zjavnej príčiny – evidentne v dôsledku akejsi psychickej nepohody. (Spoznávate rastúci počet civilizačných chorôb?) 1780 dní od začatia experimentu zomrela posledná myš.

Je tu snáď ešte niekto, kto nevidí paralelu so súčasným svetom?

Keď dáme ľuďom zdanlivo všetko, čo môžu mať, keď sa o nich postaráme tak, že sa o seba nemusia starať sami, ich spoločenstvo začína nezadržateľne degenerovať. Civilizácia sa začína rúcať.

Tí úbohí ľudia, ktorí namiesto množenia sa, zháňania potravy pre svoje deti a obrany svojich hraníc v rámci boja o zdroje potravy, radšej riešia rodové nezmysly, pracujú pre neziskovky a nechávajú sa živiť štátom, a svoje vlastné zdroje potravy ponúkajú zadarmo konkurenčnému etniku, za to nemôžu – sú ako tie nebohé zblbnuté myši. A rovnako ako ony sú za niekoľko málo generácií odsúdené na zánik.

Ľudia však na rozdiel od myší majú jednu malú vychytávku: Vyššie IQ. Čo vedie k tomu, že v určitom percente prípadov si dokážu uvedomiť, ako sa veci majú. Dokážu sa postaviť systému klietky, ktorý je ničí. Odmietnuť dotácie, štátne peniaze, asexuálnosť, prudérnosť. Predpokladám a dúfam, že aspoň táto skupina nezblbne a prežije.

V texte sú použité úryvky z knihy Pikora & Šichtařová: Robot na konci tunela (2017)

*) Ako to vidia Šichtařová (2016), nakladateľstvo NF Distribúcia, ISBN 978-80-905564-1-6, strana 281