Čo môže zaistiť bezpečnosť Ukrajine

V súvislosti so snahou o ukončenie vojnového konfliktu na Ukrajine sa objavuje množstvo rôznych návrhov, ako by sa mala zaistiť bezpečnosť Ukrajiny. Človek sa nesnaží čudovať, aké bizarné návrhy padajú, najmä zo strany tzv. koalície ochotných, z ktorých vyplývajú len dva závery: Buď títo ľudia žijú na Marse a nič nevedia o aktuálnej situácii u nás na Zemi, alebo – čo je pravdepodobnejšie – žiadny mier si neželajú. Asi im stále vyhovuje to otrepané české „Ať se jen perou”, však naša krv netečie.

Ak si niekto skutočne želá mier na Ukrajine, tak by mal predovšetkým poctivo analyzovať vývin, ktorý k dnešnej situácii Rusko a Ukrajinu doviedol. Po rozdelení ZSSR sa nástupníckym štátom krajiny sovietov stalo Rusko, Ukrajina a Bielorusko deklarovali nejadrový štatút. Ukrajina vyhlásila a ústavne zakotvila svoju neutralitu. Na tejto báze bol podpísaný Budapeštiansky protokol (1994), ktorý garantoval hranice Ukrajiny ako nejadrového štátu.

Z mojich poznatkov to, čo vyvrcholilo tzv. Špeciálnou vojenskou operáciou Ruska na Ukrajine, začalo najneskôr roku 2005, keď sa v rámci NATO začalo hovoriť o tom, že roku 2015 Ukrajina vstúpi do Aliancie. Konštruktéri tohto projektu vychádzali zo starého Bismarckovho tvrdenia, ktoré oprášil Z. Brzezinski, že Rusko definitívne stratí svoje veľmocenské postavenie, ak sa z jeho orbitu „vylomí” Ukrajina. Podľa môjho názoru je to mylná predstava, ale „jastrabi” globálneho projektu „konca dejín” a Pax Americana tomu uverili a asi aj dodnes veria. Vtedy začalo pretváranie Ukrajiny na anti-Rusko, ktoré podľa V. Nulandovej, vtedajšej americkej veľvyslankyne USA v Kyjeve stálo amerických daňových poplatníkov 5 miliárd dolárov. Všetky dohody, ktoré zaisťovali bezpečnosť Ukrajiny boli zo strany „kolektívneho Západu” pošliapané a Rusko zatlačené do kúta konalo tak, ako konalo.

Rusko aj na Aljaške deklarovalo, že bude súhlasiť s mierom len za podmienky, že sa odstránia príčiny, ktoré viedli k tzv. Špeciálnej vojenskej operácie. Tých príčin bolo viac. Tou hlavnou bolo prebudovanie Ukrajiny, niekdajšieho „bratského” národa na baranidlo protiruských aktivít. Rusko sa prestalo cítiť bezpečne rovnako, ako by sa USA prestali cítiť bezpečne, ak by Čína prebudovala Mexiko na svoju protiamerickú základňu.

Je, česky povedané „bláhové” si myslieť, že Rusko by súhlasilo s niečím takým, ako prítomnosť vojsk koalície ochotných na ukrajinskom území. To ako keby si na krk navlieklo slučku a stalo si na podrezaný konár. Týmto smerom nevedie cesta k mieru a ani k dlhodobej stabilite. Rovnako cesta k mieru nepovedie k vyzbrojeniu Ukrajiny po zuby, aby si mohla zaistiť svoju bezpečnosť. Jednak pochybujem, žeby to Rusko pripustilo, a jednak skôr či neskôr by „vyzbrojená” Ukrajina vytiahla opäť do poľa.

Viem, bude to ťažké. Ale rovnako ťažký bol život v Nemecku po prehratej druhej svetovej vojne. Som však presvedčený, že jedinou garanciou bezpečnosti Ukrajiny je jej zmierenie s Ruskom a skončenie politiky budovania anti-Ruska, jej mimoblokový štatút a odzbrojenie. Takáto Ukrajina má perspektívu obnovy, rekonštrukcie za účasti všetkých vrátane Ruska. Pokračovanie vo vojne má len jeden koniec – devastovaná, vyľudnená a bezperspektívna krajina. Ukrajina je dnes na križovatke. Už raz počúvla britského premiéra a končí to tragicky. Ukrajinci by si mali byť vedomí, že nejde o ich slobodu, ale o bohatstvo ich krajiny, ktorá tak láka chúťky londýnskej City.