Zostalo   na ich svedomí a zodpovednosti rozhodnúť sa, ktoré zoskupenie sa rozhodnú podporiť svojim hlasom. Predsa platí, že kresťan by nemal podporovať také zoskupenia, ktoré sa hlásia k protikresťanským postojom i k zásadám, ktoré sú v rozpore s Božím zákonom.

Počas komunistického prenasledovania sme ako kresťania boli dosť zjednotení proti predstaviteľom totalitnej moci v našej krajine a dokázali sme sa zjednotiť na podujatiach, ktorými sme vyjadrovali manifestačne vieru i svoj odpor k systému, ktorý slobodu vierovyznania i svedomia potláčal a prenasledoval. Nikto im nemôže uprieť zásluhy na jeho páde. Tento spoločný odpor vyústil do založenia politického subjektu KDH, ktorý bol súčasťou politického boja od decembra 1989 až do súčasnosti.

Jeho sila však od prvotného nadšenia najprv prudko a potom postupne upadala a dnes osciluje na hranici zvoliteľnosti do NR SR, ale významnejší  prínos pre krajinu ani pre kresťanov neznamenal. Skôr istým ľuďom pomohol dostať sa k verejným funkciám, ako s nimi naložili je na ich svedomí a zodpovednosti. Zdá sa mi, že spoločenská atmosféra hlavne zo strany novovzniknutých liberálnych strán voči kresťanom nie je príliš ústretová, skôr všetky strany sa ich pokúšajú získať pre podporu, ale s ich podporou kresťanských hodnôt v spoločnosti sa počítať nedá. Skôr sa ich pokúšajú zlomiť, oslabiť a využiť.

Kto sleduje predvolebný boj na Slovensku, určite mu neunikli útoky mnohých  liberálov, ale aj kresťanov, kňazov, ba aj zákazy biskupov voči osobnosti kňaza Mariána Kufu. Mnohí konštatovali fakt, že kým na jednej strane podporovatelia liberálov zo strany cirkevnej vrchnosti obmedzovaní ani verejne upozornení neboli, Marián Kufa aj kňazi, ktorí sa otverene prihlásili k ochrane tradičných, konzervatívnych, kresťanských hodnôt, sa musel podrobiť ich nariadeniam, čo on v zmysle poslušnosti aj prijali.

Bolo cítiť nerovnomerný tlak voči kresťanom. Na jednej strane si ich príliš nerozhádzať, lebo ide o každý hlas, ale na druhej strane útoky proti hodnotám, ktoré by mali byť pre kresťana základné. Čo viac ako úctu a ochranu života si možno priať pre každého človeka, niekedy aj v rokoch komunizmu pre kresťanov aj neveriaci ch boli spoločné zásady života uvedené na druhej tabule Desatora Božích prikázaní daných Mojžišovi na hore Sinaj, aj keď postoj neveriacich bol možno k nim akýsi voľnejší. V súčasnosti sa táto voľnosť zmenila na útok nielen k prvým trom príkazom, ale aj proti ostatným. Akoby v tejto spoločnosti už len málokomu záležalo na Pravde, Dobre, Spravodlivosti, Láske, Obete, úcte k Životu, pravom šťastí, radosti, pokoji, prosperite, tvorivosti…  Akoby všetkým záležalo len na moci, uchvátiť moc rozhodovať, dostať sa k funkciám, k peniazom, majetkom… a to za akúkoľvek cenu. Mať sa dobre sa stalo najvyššou hodnotou našej spoločnosti a zdá sa mi, že aj Cirkev akoby túto hodnotu tolerovala a niekedy aj podporovala.

Že hodnoty, ktoré platili tisícročia sa stali zbytočnými, nepotrebnými, ba až prekážajúcimi. Ak niekto dnes nájde odvahu tieto hodnoty verejne ohlasovať, žiť podľa nich a učiť je v tejto spoločnosti pomýleným a treba proti nemu verejne bojovať, treba ho odstrániť a umlčať. Až príliš mi to pripomína situáciu, ktorú zažil Ježiš pred Pilátom a potom odsúdenie, bičovanie, korunovanie tŕnim, ukrižovanie na Golgote. Ale ako chce svet pokračovať. Aké hodnoty chceme zákonmi chrániť, aké odovzdať nastupujúcim generáciám, ako majú dožiť starí, chorí, ktorí sa v budovaní dnešnej spoločnosti obetovali a zodreli? Naozaj majú právo na život len mladí, schopní, priebojní, odvážni, mocibažní, zdraví… Naozaj aj Cirkev sa pridáva k tomuto protiľudskému boju mocných tohto sveta o moc a víťažstvo? Je možné vôbec tzv. liberálnych kresťanov, ktorí z rozličných dôvodov sa nimi stali a obhajujú rozkladné a morálne pochybné hodnoty nazývať kresťanmi?

Pretože kresťanom neznamená len sa niekde prihlásiť ale vieru vyznávať aj životom.   Cítil som veľkú nadradenosť aj zo strany viacerých neveriacich,  bývalého arcbiskupa, kňazov, liberálnych veriacich, ale aj kňazov, rehoľníkov, rehoľníc  vo verejnej pastorácií i ľudí tváriacich sa ako veriacich s akousi nadradenosťou hovoriť o aktivitách Mariána Kufu.

„Nech sa venuje sociálnej práci, tam je jeho miesto, tam mu to radi umožníme“ Tí ľudia o ktorých sa stará tak dopadli v dôsledku  nezriadeného života svojho alebo niekoho kto ich takto nasmeroval.   „Ak hovorí o zásadách podľa ktorých sa usiluje žiť a viesť ich, tak radšej nech mlčí.“ On nemá právo sa verejne vyjadrovať k politike, ku kultúre, on nemá právo kázať v médiách, on už nemá právo ani chodiť tam, kde ho pozvú? On má právo mlčať a riešiť a niesť dôsledky zvráteností, ktoré tu verejne niekto presádza?

On, ktorý sa za sociálnu službu neschováva, ako ho niektorí podozrievajú, že je len zámienkou na jeho presadenie sa, robí ju naplno a s láskou a na seba zobral zodpovednosť za dôsledky hriechov nezodpovedných, má právo len mlčať, pracovať, slúžiť a obetovať sa? Všetci jeho kritici akoby mali  právo nadradene a otvorene sa vyjadrovať a podporovať liberálne média, ktoré vynesú do popredia aj ich zásluhou starých aj nových nezodpovedných politikov, ktorí otvorene klamú, podvádzajú, kradnú a obhajujú aj zabíjanie a zvrátenú sexuálnu morálku, ktorým sú bližšie vlastné pozície a zisky ako dobro spoločné, oni majú  právo verejne pôsobiť a vyjadrovať sa pred kamerami, diktafónmi, médiami, vo svetlách reflektorov, v aulách vysokých škôl, ba i z kazateľníc.

Len Marián Kufa nemôže,  lebo on háji Boží zákon  a tradičnú morálku. Lebo on má odvahu a zodpovednosť nielen za tých, ktorých ubytoval vo svojom dome, ale aj za túto krajinu a svet, miluje biednych a chudobných, lieči rany tým najviac zraneným a záleží mu na nich a ich budúcnosti, ale aj na budúcnosti Cirkvi, Slovenska i sveta. Chce varovať národ pred tým aby upadol do biedy, materiálnej, ktorej predchádza duchovná a kultúrna. Mnohým už otvoril oči pretože nielen rozpráva, ale jeho reč vychádza z jeho mnohoročnej práce a služby. Zatiaľ čo liberálni kňazi pôsobiaci vo výnosnej verejnej, rehoľnej, mediálnej, či akademickej pastorácií sa venujú zbytočnému, nepodstatnému, zbierajú tituly, posty, hodnosti a honoráre, vyprázdňujú kostoly, dávajú nevyžiadané rady, ktorých dôsledkom sú mnohé zranenia, frustrované životy, bieda morálna i materiálna a rozvrátené vzťahy v rodinách, spoločenstvách, inštitúciách,  on Marián Kufa miluje a obetuje sa pre najbiednejších. Buduje Cirkev, spoločnosť a slúži. On teda nemá právo hovoriť, má prikázané nevystupovať verejne ale mlčať.

Tak povedali aj niektorí biskupi. Len  kňazi modernej doby majú právo verejne pôsobiť a vyjadrovať sa ku všetkému, spochybňovať všetko to, čo ešte ako tak funguje, aj k politike, podporovať rozvrat a biedu tejto krajiny aj cez politiku. Asi nám treba padnúť ešte hlbšie než to pochopíme. Kto chce tak to dávno pochopil, kto  hlása Pravdu a kto klame, kto chce môže slobodne  veriť  rečiam o svetlých zajtrajškoch, ktoré tu pod falošnými heslami hlásali už počas socializmu, a len trochu premaľované tu ešte zákernejšie sú nám predkladané aj dnes,  a z ktorých kto len trochu triezvo uvažuje mal dávno možnosť vytriezvieť a pochopiť, že ktosi znova ma chce a usiluje sa obalamutiť, otráviť, okradnúť podviesť pod falošnými heslami progresivizmu a liberalizmu, ateizmu, materializmu, prázdnoty…

Ktosi znova experimentuje ešte nebezpečnejši ako komunisti a ponúka v politike, ekonomike, verejnom živote,  zdravotníctve, sociálnych službách, kultúre, ba i duševnom živote  riešenia, ktoré ešte nikde neplatili, ani trvalú platnosť nemajú, človeku neprinášajú spokojnosť a šťastie ale biedu, samotu bolesť a nakoniec smrť. V nich vyhrávajú len ich prognostici podobne ako v pyramídových hrách. Koľko strán na jeno volebné obdobie sme tu už mali a skončili na plitickom smetisku. Len niektorí politici sa dokázali otriasť a prežili aj to. Skúsenosť kresťanov platí dve tisícročia a beda každému, kto proti kresťanom bojuje.

Nikto nie sme bez chýb, ale riešenie, ktoré ponúkajú hodnoty overenie tisícročiami sú spoľahlivé. Podvod sa stal už súčasťou nášho každodenného života, čoraz viac zasahuje aj do nášho súkromia. Majme odvahu byť verní Bohu i človeku, ktorý svoju ľudskosť dokazuje vernosťou Bohu a jeho hodnotám cez konkrétnu službu a lásku ľuďom a majme odvahu podporovať to i v Cirkvi i verejnom živote, čo nie je vždy jednoduché. Aby sme slobodu naplnili nie svojvôľou ale dobrom a zodpovednosťou za seba i za iných i za spoločnosť.

Ľudovít Košík