Jedna vražda, jeden smartfón,
niekoľko dní požičaného života.

27-ročný Iľja sa po siedmich rokoch strávených vo väzení vracia domov. Odlúčenie od okolia mu celý život prevrátilo naruby. Odcudzil sa kamarátom, opustila ho priateľka a pár dní pred príchodom prišiel dokonca o matku. Hnaný pocitom nespravodlivosti a falošného obvinenia sa odhodlá až na vraždu policajta Piotra Chazina, ktorý ho dostal za mreže, keď mu pri razii podhodil balíček s drogami. A tu sa celý príbeh začína.

Iľja sa zmocní jeho smartfónu a predstiera, že je niekto celkom iný. Cez mesendžery, esemesky a maily udržiava mŕtveho policajta pri živote, len aby sa mu podarilo dotiahnuť drogový obchod, ktorý Piotr Chazin rozbehol. Potrebuje totiž peniaze na mamin pohreb a na to, aby sa dostal z krajiny.

Študuje Piotrov spôsob komunikácie, nadviaže kontakt s jeho priateľkou, rodičmi, vyhýbavo odpovedá na otázky nadriadených. Čoskoro sa však pristihne, že dvojrozmerné postavy zo správ sa menia na plastické osobnosti, ktoré majú svoje pocity, problémy a túžby. Hranice medzi Iľjom a Piotrom sa postupne stierajú.

Autor postapokalyptickej série Metro Dmitry Glukhovsky tentoraz rezignoval zo žánru sci­ fi a presunul sa do mrazivej, neprikrášlenej súčasnosti Ruska plnej kriminality, korupcie a nenaplnených snov.
Na pozadí tragédie jedného života sa črtá naliehavá otázka o úlohe technológií v živote človeka.

Text je prvý realistický román Dmitry Glukhovskeho. Výborne vystihuje konflikt generácií, absurditu lásky a márnu túžbu po pomste. Glukhovsky majstrovsky vystihol pomery, ktoré vládnu v súčasnej ruskej spoločnosti: nenažranosť, pôžitkárstvo a beztrestnosť. Výborne opisuje moskovskú mládež, ktorej krédom je užívať si život, pokiaľ to ide.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Boris Farkaš:
<center><iframe width=”100%” height=”166″ scrolling=”no” frameborder=”no” allow=”autoplay” src=”https://w.soundcloud.com/player/?url=https%3A//api.soundcloud.com/tracks/465026187&color=%23ff5500&auto_play=false&hide_related=false&show_comments=true&show_user=true&show_reposts=false&show_teaser=true”></iframe></center>

Dmitry Glukhovsky je ruský spisovateľ, rozhlasový a televízny moderátor, novinár a bývalý vojnový korešpondent v Izraeli a Abcházsku.
V roku 2005 debutoval románom Metro 2033. V Rusku aj vo svete sa kniha stala bestsellerom, preložili ju do vyše tridsiatich jazykov.
Roku 2007 román získal cenu za najlepší debut na európskom stretnutí autorov sci­ fi EuroCon. Na jeho úspech nadviazali aj voľné pokračovania Metro 2034 a Metro 2035.
Autor vydal aj knihu Sumerki (Súmrak), ktorú sám označuje ako mystifikáciu prezlečenú za triler. Napísal poviedky Noč (Noc), Rasskazy o životnych (Príbehy o zvieratách) a divadelnú hru Infinita Tristessa.
V roku 2015 vyšiel vo vydavateľstve IKAR jeho sci­ fi román Budúcnosť a roku 2017 Poviedky o Rusku.

Začítajte sa do úryvku z novinky Text:

Nech už vybielili byt susedia, zlodeji alebo lekári zo záchranky, všetky matkine skrýše určite neodhalili. Peniaze v bielizníku našli, aj tie za uhrovitou fotkou, ale pod laminátovou podlahou za posteľou ani len nehľadali. Našiel tam celú päťtisícku. Mami, dáš mi peniaze?
Iľja si päťtisícku pozorne prezrel. Na ako dlho mu to bude stačiť? Kým sedel, rubeľ sa prepadol o polovicu. Metro predtým stálo dvadsaťpäť, ale teraz päťdesiat. Šetriť nemalo zmysel, peniaze čas aj tak postupne odvieval z rúk ako zrnká piesku. Napokon, Iľju nečakal žiaden zajtrajšok, pre ktorý by si odkladal. Život sa vždy končil dneškom.
Nemohol nájsť kľúče. Možno si ich mama dala niekam do vrecka.
Bol to čudný pocit, že nemohol zamknúť byt. Akoby to ani nebol jeho domov.
Od susedy vydrankal kľúč od vchodu, dotrepal sa do obchodu cez ulicu, z regála zhrabol fľašku, potom ešte jednu. Šikmooký pokladník prebehol jeho novú päťtisícku trikrát v skeneri, veľmi totiž k Iľjovi nesedela, no nedovolil si zapochybovať nahlas. Boli to však poctivé učiteľské peniaze.
Fľašky v taške cinkali rovnako čarovne ako zvončeky zavesené na chomútoch prekliatej konskej trojky, a rozsievali tak radosť. Iľja smeroval z Moskovskej na Depovskú. Vodku domov niesol celkom otvorene. Vlastne ju ani nemal pred kým skrývať a nebol tu nikto, komu by musel klamať.
Keby tak narazil na Sergeja. Aby nemusel piť len na pamiatku, ale mohol osláviť stretnutie. Aby si mohli štrngať a pripíjať. Pozitívne náhody sa však vždy prihodili iba tým druhým. Možno ani Sergej už nebýva len na Moskovskej, ale v Moskve.
Po schodoch vyšiel naspäť do svojho bytu. Dvere boli otvorené.
Sadol si za stôl. Nepil priamo z fľaše, nalial si do zaprášeného štamperlíka, ktorý vybral zo skrine. Zdvihol ho do vzduchu. A prevrátil do seba. Spálilo mu hrdlo. Popáleninu si ošetril mastnou klobásou. Ihneď si nalial ďalší. Ešte. Potreboval to. Nevyhnutne. V triezvom stave nedokázal pochopiť smrť. Je to ako láska, iba opitým sa zdá, že je skutočná.
Posledný rozhovor s matkou trval krátko: Tak, mama. Pustili ma. Odchádzam. No chvalabohu, Iľjuško. Budem ťa čakať. Chvalabohu.
Ako sa to mohlo stať? Prečo ju už nezastihol? Prečo sa tak ponáhľala? Delili ich od seba len dva dni. Už sa nemohla vyplakať a on jej nemohol vyčítať, že plače zbytočne. Už ho nemohla vyspovedať, ako sa žilo za mrežami, a on to nemohol iba mlčky prejsť. Už mu nemohla nakresliť ľudskú budúcnosť a on sa nemohol unavene mračiť.
Umrela.
Umrela. Mal by si na to pomaly zvykať.
Chytil fľašu, premiestnil sa do detskej, ako mama volala jeho izbu. Vždy jej za to nadával, sľubovala, že s tým prestane, ale zakaždým zabudla.
Ich byt meral príjemných päťdesiat štvorcových metrov. Pre dvoch to bolo tak akurát, pre jedného priveľa. Mali laminátovú podlahu, steny oblepené tapetami, nábytok bol hnedej farby, kuchyňa mala klasických šesť štvorcov, v kúpeľni kachličky, záchod pôsobil útulne vďaka gumovým tehličkám na stene. Mali lodžiu.
Okno mal otočené smerom k depu, k jeho budovám, zabudnutým vozňom a lokomotívam. V detstve to bola Iľjova súkromná železnica. Darček, ktorý mu nikto nedal. Najlepší výhľad v meste. Mohol ho pozorovať celé hodiny.
Do depa odkiaľsi viedli a končili tam hrdzavé koľajnice. No Iľja v tej slepej uličke žil, takže z jeho pohľadu to bolo presne naopak a depo bolo počiatočným bodom, začiatkom cesty, vedúcej po podvaloch až za horizont.
A tak sa teda odviezol po železnici na druhý koniec Ruska. Odkrútil si sedem rokov v zrkadlovom odraze Moskvy. Vrátil sa domov a stále to bola slepá ulička. Konečná.
Štrngol si s depom.
Bez záujmu listoval v starých knihách. Boli časy, keď si myslel, že je v nich pravda o živote dospelákov, no zistil, že tá je nepublikovateľná. Vypil si s bratmi Strugackými, vypil si s Platonovom, vypil si s Jeseninom.
Mama učila literatúru a ruský jazyk.
Presunul sa do spálne. Pred maminou posteľou si kľakol na kolená. Tvár vnoril do vankúša. Vdýchol jeho vôňu. Nemal sa čoho báť, nikto sa nepozeral. Bez pohľadov niet hanby.
Zacítil kyslastý pach. Samotu, tvrdohlavosť a nastupujúcu starobu. Mamin osud tu skysol. Keď mala tridsaťdva, na svet neplánovane prišiel Iľja. A hoci po tom veľmi túžil, žiadne rozprávky o otcovi si preňho nevymýšľala. Keď nebol, tak nebol. Niektoré deti skrátka žiadneho nemali. Takže chlapom bol v dome on.
Na jej oceľovú povahu sa dalo naraziť pomerne jednoducho, ako keď sa chcete zahryznúť do šťavnatej fašírky a odrazu celkom nečakane vaše zuby z celej sily narazia na vidličku, až sa vám zaiskrí pred očami. V triede ho oslovovala iba priezviskom. Goriunov, k tabuli. Trojka, Goriunov. Sadni si. Robíš hanbu.
Aj na súde bola ako z ocele. Keď čítali rozsudok, takisto. Aj na začiatku výkonu trestu. Ale potom zmäkla. Toho kalenia bolo zrejme priveľa.
Chlap v dome.
Mala vôbec iných mužov? Jedno bolo isté, žiadneho si domov nepriviedla. Jeho otázky odbíjala. Náznakom sa vysmievala. Bola to predsa živá bytosť, ako teda mohla žiť bez lásky? Vari ju všetku dávala jemu? Do Iľju sa celá nevošla, vyhnúť sa jej však nedalo. A za tú lásku od neho žiadala priveľa.
Rozmýšľal, či bola jeho mama pekná. Namiesto toho si uvedomil, že si nedokáže vybaviť jej tvár. Zľakol sa. Pohrabal sa v bielizníku a vytiahol fotoalbum.
Okamžite ho zalial studený pot.
Až teraz ju totiž uvidel. A uvedomil si, že viac ju už nestretne. Napil sa priamo z fľaše.
Začal listovať v albume. Žiadne nové fotky tam neobjavil. Na všetkých boli spolu – Iľja a ona v škole, Iľja a ona v Koktebeli, Iľja a ona na chate u jej kamarátky. Keď ho odviedli, prestala sa fotiť. Prišli roky, z ktorých sa neoplatilo mať žiadne zábery.
Znovu si vypil.
Na konci albumu boli už len obrázky Iľju. S kamarátmi z univerzity, potom s Verou. Fotky s ňou musela nájsť kdesi v jeho veciach. Teda aspoň tie, ktoré si stihol vytlačiť. Pretože telefón so všetkými snímkami mu zhabali a pridali k spisu. Ale čo tam chceli pridať? Nahú alebo spiacu Veru? Sergeja s Alexandrom na okraji strechy mrakodrapu, z čoho sa točila hlava? Alebo ako opitý v auguste skejtoval v parku VÚNH?
Načo to komu bolo?!
Prečo mu to urobili?! Čo také spravil, že s ním takto naložili?!
Rozsudok prehryzol, väzenie takisto, Verin podvod tiež, poctivo pripravoval nástenku pre bacharov. Ale na všetko sa zabudnúť nedalo. Boli veci, pred ktorými sa nedali zatvárať oči. Alebo to mal urobiť? Naozaj mal sedieť až do konca v tom posratom vnútornom vrecku, ako mu radila mama? Keby to bol spravil, domov by ho pustili o pol roka skôr!
Chuť vodky sa vytratila. Zmenila sa na vodu. Vzduch zhorkol.
Iľja sedel a hľadel na domáci telefón. V izbe bolo také teplo, až sa zdalo, že sa roztopí. Z maminho albumu naňho veselo hľadela Vera. Mama jej teda napokon odpustila. Nepokúšala sa vymazať ju z Iľjovho života.
Zdvihol slúchadlo. Chcel počuť, či zvoní. Zvonil.
Kňučal, vtieral sa mu.
Naspamäť poznal len tri čísla – mamino, Verino a Sergejovo.
A nebol to mozog, kde ich mal uložené. Prst sa sám rozbehol po klávesnici, Iľja bol iba v role pozorovateľa. K uchu si priložil chladné slúchadlo. Chcel ho od seba odtrhnúť, kým nebolo neskoro, ale zrástlo s ním. Rozbúchalo sa mu srdce.
Akoby na kraji strechy mrakodrapu nesedel Sergej, ale on. Kýval nohami a nakláňal sa vpred, aby lepšie videl do tej priepasti.

„Haló.“
Strhol sa. Bola to ona.
„Haló, kto je tam?“
Číslo jeho pevnej linky si vymazala. Alebo stratila mobil aj so všetkými kontaktmi. Stratila alebo vymazala? Teraz od toho záviselo všetko.
„Vera?“
„Kto je tam?“
„Vera, to som ja, Iľja.“
„Aký Iľja?“
„Tvoj Iľja. No… Goriunov. Prepustili ma. Teda… Odsedel som si to. Som vonku, Vera.“
„Si opitý? Preboha, veď je len šesť večer.“
„Záleží na tom?! Vera… Hej. Si v Moskve? Odišla si z Lobne?“
„Záleží na tom? Áno. Prečo sa pýtaš? Naozaj… Naozaj si vonku?“
Tí, čo hovoria, že z vodky otupuje sluch, klamú. Človek z nej hlúpne, bráni mu vytvárať ucelené myšlienky, viesť rozhovor, prekáža diskusii so spoločníkom. Ale sluch, ten zlepšuje. Počujete lepšie aj seba, aj ďalšieho človeka. Akoby svoje pocity pred vami vôbec neskrýval za slová. Vodka je ako röntgen.
Vo Verinom hlase začul strach. Strach a nevôľu. Spýtala sa, či je naozaj vonku, ale chcela, aby jej povedal, že to je len vtip.
„Naozaj.“
„A čo chceš odo mňa?“
„Myslel… Myslel som si, že by sme sa mohli stretnúť. Vidieť sa. Mohli by sme?“
„Nie. Iľja, nie. Nie, prepáč.“
„Vera… Počkaj… Vera! Veď ma pochop… Sedem rokov som bol tam… Sedem. Ty si bola tu a ja – tam. Chápeš?“
„Mám vlastný život, Iľja. Vlastný. Už dávno.“
„Jasné, že máš. A ja som sedel. Ale teraz som späť.“
Už si to uvedomila, nič viac nedodala. Skrátka zostala ticho. Akoby ani nedýchala.
„Je… Je dobrý? Je to fešák? Hej?“
Vera neodpovedala, ale zatiaľ ani nepoložila slúchadlo. Pritom to mohla urobiť, mohla odpojiť Iľju aj s jeho rečami, ale z nejakého dôvodu mu odpovedala. Možno si myslela, že mu ten rozhovor dlhuje. So všetkými úrokmi, ktoré naskákali za sedem rokov. Alebo mu chcela dať lístok na opačný koniec?
„Počuj,“ prehovorila napokon rozhodne. „Ty si bol v base, ja tu. Nevyčítaj to celé iba mne, dobre? Netlač na mňa… Vtedy v klube som ťa o nič neprosila. Sám si sa do toho zaplietol.“
„Veď si bola moja frajerka! Mohol som sa zachovať inak?! Nie som predsa žiadna sračka!“
„Nekrič na mňa. Nič by sa mi vtedy nestalo. Čo mi tak mohol spraviť? Všade okolo stáli ľudia. To ty, ty si sa do toho nemal miešať. A nič by sa vtedy nebolo stalo.“
„Miešať?! Nepamätáš sa, ako si vtedy…“
„No a čo? No a čo?! Bolo treba použiť rozum. Bola som vtedy mladá.“
„A ja, čo som bol ja?!“
„Iľja. Si opitý. Choď sa vyspať. Je to už veľmi starý príbeh. Už tri roky chodím s iným. Budem sa vydávať.“
Zatriasol ťažkou hlavou. Pomaly narátal do desať, pretrel si čelo. Kútiky sa mu roztiahli do strán.
„Tri? Takže to ani nie je ten, pre ktorého si ma opustila?“
„A čo, hádam som ťa mala čakať celých tých sedem rokov?! A prečo?! Pretože si sa ma vtedy raz zastal? Tak to chodí len vo filmoch, chápeš? Ale ja mám skutočný život! A mám ho len jeden, chápeš?! Stratila by som najlepšie roky!“
„Najlepšie?“
„Nebudem sa ti tu spovedať! Vôbec to nemám v pláne!“
Iľja preglgol. Nie, nechcel predsa, aby sa ten rozhovor dostal až sem. Nechcel ju z ničoho obviňovať, už dávno sa rozhodol, že jej odpúšťa. Už pred pár rokmi. Malo to byť inak. Ale ako?
„Vera… Verka. Nič… Nič také nehovorím.“
„Ale áno, hovoríš!“ kričala a vodka ešte podčiarkovala jej slzy. „Hovoríš!“
„Len som… Pred chvíľou som si prezeral naše spoločné fotky. A strašne si mi chýbala. Mohli by sme sa… aspoň stretnúť? Prišiel by som do centra. Do Moskvy.“
„Nie.“
„Prosím.“
„Nie. Som tehotná, Iľja. Čakám dieťa. Je koniec.“

Redakciu informoval Milan Bruno