Predstavte si, že tento scenár, ktorý Amerika so spojencami predtým exportovala do vzdialených končín sveta ako zastaraný, ale stále ešte takmer použiteľný tovar, sa začne zrazu odohrávať v samotných USA. Čo sa potom stane? Lenže práve to už sa deje, a to zrovna teraz.

V USA došlo tento týždeň k zvláštnej udalosti, ktorou bol zjazd Demokratickej strany na diaľku. Jednou z hlavných tém bolo práve toto: ako a kto by mohol nesúhlasiť s výsledkami novembrových prezidentských volieb.

O tom sa vlastne hovorí už dlho. Pripomeňme napríklad záhadný júlový článok v britských novinách The Telegraph. Záhadný preto, že líči istú skupinu amerických politikov a expertov (tí majú podľa pravidiel hry zostať nemenovaní), ktorí zvolali už na jar tajnú videokonferenciu na tému, čo môže začať po týchto novembrových voľbách. Experti ale boli v rozpakoch, pretože im vyšiel úplný thriller.

Samozrejme tým vzniká otázka, či k tomu vôbec došlo. Ak áno, potom ide o prejav zjavných politických názorov: účastníci konferencie nemajú radi Donalda Trumpa a sformulovali na svojej schôdzi úlohu: ako zabrániť práve prezidentovi USA, aby poprel výsledky novembrových volieb.

Experti (ak reálni) poznamenali: voľby sa majú konať 3. novembra, ale nový prezident nastúpi až 20. januára. Ale … koľko toho dokáže urobiť legitímne výkonný Trump za tieto takmer tri mesiace? Môže svojmu podriadenému, hlave poštovej služby, nariadiť, aby prestal prijímať volebné lístky zaslané poštou. Alebo dokonca použiť dvesto rokov starý zákon o vzbure. Znovu opakujeme, že na to má Trump absolútne legálne právo.

Je tu ale drobná nuansa: scenár thrilleru sa nepodarí, keď budú výsledky hlasovania nerozhodné. Keď republikáni získajú potrebných 80% hlasov (to ale sotva), potom demokrati nebudú môcť vystúpiť proti a vyhlásiť, že ústrednú volebnú komisiu podplácali, a použiť ďalšie exportné pouličné technológie.

Spory, vrátane toho na terajšom údajnom zjazde demokratov, sa zatiaľ týkali jednej technickej podrobnosti volieb, a síce korešpondenčného hlasovania. Je to taká pasca, do ktorej chytili demokrati seba samých. Je známe, že v mnohých krajinách, vrátane USA, už dávno existuje korešpondenčné hlasovanie, a to bez žiadnych problémov. Dnes ale očakávajú, že ho použije namiesto obvyklých piatich percent až dvadsať percent voličov. Je jasné, prečo. Samozrejme kvôli koronavírusu.

Všetkým je však jasné, že práve demokrati používajú a stupňujú masovú koronavírusovu paniku vo vlastnom záujme, počnúc tým, že v ich štátoch mali tvrdú karanténu, kdežto u republikánov to bolo naopak. A výsledok? Heslo “republikáni nás zabíjajú”, kolaps ekonomiky (čo funguje aj proti vládnucím republikánom) a masová agitácia demokratov za hlasovanie na diaľku.

A v dôsledku toho práve v ich štátoch posielajú masovo hotové hlasovacie lístky voličom domov a republikáni šíria správy o tisícoch vyrobených (samozrejme v Číne) falošných preukazov, s ktorými sa dá získať akékoľvek množstvo týchto papierov. Redakčný článok The Washington Post poskytol návod pošte a Kongresu (aby na to pošte vyčlenil prostriedky). Trump zase zverejňuje tweety o tom, že kvôli korešpondenčnému hlasovaniu čakajú USA “najšpinavšie voľby v dejinách”.

Voľby teda môžu byť také, že republikáni nebudú mať možnosť poprieť ich výsledky. Ale ani demokrati sa fakticky nezmierili s minulým zvolením Trumpa a každý deň vysvetľujú Amerike, že sa zbláznila.

Vráťme sa, ale k otázke, čo sa stane, keď nie v Gruzínsku, na Ukrajine alebo v Bielorusku, ale v samotných USA začne hrať s neuznaním výsledkov volieb.

Potom to bude začarovaný kruh. Jedna vec je, keď učitelia demokracie môžu vysvetľovať žiakom, aká má táto demokracia byť. Ale keď samotní učitelia stroskotajú, budú voľby ako spôsob zistenia, kto má vládnuť v krajine, pripravené o zmysel a čoskoro už nebudú existovať. Všade.

Myslíte si snáď, že voľby (nie municipálne, ako napríklad v aténskom polis, ale tie všeobecné) boli vždy a vždy aj budú? Existujú asi 200 rokov, čo je v dejinách len okamih. Napríklad vo Francúzsku sa prvé prezidentské voľby konali až v roku 1848, a pritom sa vtedy zvolený vodca, menom Bonaparte, za tri roky vyhlásil cisárom, druhým z dynastie. V niektorých krajinách zasa číha táto tradícia iba niekoľko desaťročí. Predtým po tisícročia existovali monarchie, ktoré mimochodom doteraz existujú v 30 krajinách. A tie v pokoji prečkajú demokraciu, keď sa bude aj naďalej rozkladať.

V skutočnosti sa pôvodne malo za to, že voľby predstavujú proces výberu na najvyššiehi postu, nie bloggerov (alebo ich žien), ale ľudí s najväčšími skúsenosťami a dlhým obdobím štátnej služby, so znalosťou krajiny a sveta a s ďalšími hodnotami. Tiež s dobrými osobnými vlastnosťami. Dnes (citujeme z jednej z bieloruských diskusií) sa deje toto: “Demokracia je, keď sa gramotní a zodpovední ľudia bezmocne pozerajú na to, ako nevzdelanci a zaháľači volia ako hlavu štátu nevzdelancov a zaháľačov.”

Keď technológia výšeuvedeného procesu znamená únik do prízračného sveta nazgûlov (zoom a ďalších druhov kontaktov na internete), keď z tohto sveta, ako dnes v USA, priletí do toho reálneho tisíce volebných lístkov, potom sa monarchia vráti do nášho sveta dokonca rýchlejšie, ako si ktokoľvek myslí.