Profesor Mark Galeotti v základnom politickom šlabikári s názvom Musíme si pohovoriť o Putinovi odhaľuje muža skrytého za mýtmi, demaskuje najdôležitejšie omyly o Putinovi a vysvetľuje, ako môžeme dešifrovať jeho motiváciu a ďalšie kroky.

Z Putina sa stal globálny symbol, ktorý si každý definuje po svojom. „Putin pripomína Rorschachov test, ktorý používajú psychológovia: farebná machuľa je zámerne nejasná – to, čo v nej vidíme, vypovedá viac o tom, čo sa nám deje v hlavách, než o tom, čo je na papieri,“ tvrdí Galeotti.

Iróniou totiž je, že hoci je už takmer dvadsať rokov pevnou súčasťou globálnej politiky, napriek všemožným životopisom a smiešnym kalendárom s odhalenou prezidentskou hruďou, napriek tomu, že je obľúbeným predmetom humoristov aj komentátorov, stále nevieme, kto vlastne je.

Nemilosrdný autokrat, alebo spasiteľ obliehaného národa?

Veterán KGB, alebo zbožný kresťan?

Zádumčivý veľmajster globálnej geopolitiky, či do seba zahľadený kleptokrat?

Je v ňom zo všetkého niečo, no žiadna z týchto nálepiek ho v skutočnosti nevystihuje – a to sčasti vysvetľuje náš problém. Z osobných dôvodov aj z politickej vypočítavosti si Putin úzkostlivo stráži súkromie – nielen svoje, ale aj svojej rodiny. Vďaka tejto uzavretosti si každý môže skonštruovať vlastného osobného Putina…

A prečo práve Mark Galeotti?

„Môžem sa spoľahnúť na viac desaťročí kontaktov s Ruskom, než by som si chcel pripustiť – za tie roky som tam strávil množstvo času, rozprával som sa s každým od provinčných milicionárov po vrcholových moskovských úradníkov, vypil som veľa vodky a zaplatil som nejednu pokutu. Ani náhodou si nemyslím, že vždy triafam presne, ani to, že všetci vždy mieria mimo,“ tvrdí skúsený autor.

Jedným dychom dodáva, že kniha nie je určená jeho akademickým kolegom, ktorých prosí o veľkorysosť pri hodnotení jej tónu. Skôr je to kniha pre bežných ľudí, ktorých zaujíma, kto je v skutočnosti ten tajomný pán a prečo je okolo neho toľko vzruchu a hystérie.

Prečítajte si úryvok z knihy Musíme si pohovoriť o Putinovi:

Putin je džudista, nie šachista

Majú tam sneh, medvede, vodku – a potom ešte šach, ktorý patrí medzi otravne nepoddajné klišé o Rusku a Rusoch. Vezmite si napríklad typických ruských filmových zloduchov: prirodzene, ako prvého tu máme hrubého bitkára, ale zároveň aj chladnokrvného šachistu, ktorý uvažuje desať krokov dopredu. Zdá sa, že táto metafora je osobitne príťažlivá pre amerických politikov. Počas prezidentovania Baracka Obamu sa predseda Spravodajského výboru Snemovne reprezentantov Mike Rogers posťažoval: „Putin hrá šach a obávam sa, že my hráme guľôčky.“ O čosi čerstvejší je výrok Hillary Clintonovej, podľa ktorej hrá Donald Trump „dámu a Putin hrá trojrozmerný šach“.

Samozrejme, v týchto výrokoch v skutočnosti nejde o šach. Hromadný sklon vnímať Putina ako machiavelistického veľmajstra prispieva k obavám Západu, že všetko, čo sa pokazilo, že každé zlyhanie je súčasťou akejsi ruskej nesmierne zložitej stratégie. Zvolenie Donalda Trumpa, brexit, vzostup populizmu v Európe, migračná kríza, ba aj výtržnosti futbalových chuligánov sa v istom okamihu pripisovali Moskve. Výsledkom je rastúce riziko, že Putinovi prisúdime až priveľký vplyv. Ako uvidíme v ďalších kapitolách, Putinove zahraničné dobrodružstvá sú často len blufom, ako keď sa zviera pri stretnutí s predátorom nafúkne a naježí srsť, aby vyzeralo čo najväčšie a najzlovestnejšie. Máme sklon tej zježenej srsti podľahnúť.

Nemožno poprieť, že Moskva sa často pokúša zmanipulovať voľby a rozšíriť spoločenské rozpory na Západe, aj keď – ako uvidíme neskôr – len veľmi výnimočne uspeje v takom rozsahu, ako sa niekedy bojíme. Z toho všetkého však predovšetkým vyplýva existencia akéhosi zlovestne prefíkaného dlhodobého plánu na postupné ovládnutie sveta, ktorý sa napĺňa vďaka Putinovi, archetypálnemu bondovskému zloduchovi, akurát bez sídla vo vyhasnutej sopke.

V skutočnosti nemáme dôkazy, že by Putin hrával šach, a tak či onak to nie je jeho žáner. Šach je zápas s pevne danými pravidlami, v ktorom všetci vidia všetky políčka aj figúrky, je to intelektuálny súboj s prísne obmedzenými možnosťami. Každý začína s rovnakými figúrkami, každý vie, ako sa môže pohybovať pešiak a kedy bude na ťahu. Putina takéto obmedzené možnosti nelákajú. Ovláda však džudo. Je držiteľom čierneho pása, svoje zručnosti cizeluje od tínedžerských rokov a tomu aj zodpovedá jeho prístup k štátnym záležitostiam. Džudista sa môže pripravovať na súperove zvyčajné pohyby a nachystať si na ne odpoveď, veľká časť džudistického umenia však spočíva vo využívaní súperovej sily proti nemu samému, kedykoľvek sa na to naskytne príležitosť. V tomto ohľade je Putin oportunista – v geopolitike aj v džude. Má jasnú predstavu, ako má vyzerať víťazstvo, nemá však stanovenú cestu, ktorou sa k nemu dopracuje. Viac než na starostlivo pripravenú stratégiu sa spolieha na to, že rýchlo využije ponúknuté príležitosti.

BUX.sk – Knihy, ktorými žijete