“Autorský dokument Mečiar pripomína príbeh o založení samostatnej Slovenskej republiky, kontext bolestivej ekonomickej premeny, ktorou prechádzala v 90. rokoch, a to cez príbeh jej zakladajúcej osobnosti Vladimíra Mečiara,” uvádza sa v texte, ktorý ponúka projekt školám v rámci “potreby šírenia demokratických princípov”.

Ide vraj o materiál vhodný pre pedagógov, ktorí chcú “prehlbovať občiansko-politické povedomie žiakov, otvoriť diskusiu a ukázať, ako naša minulosť ovplyvňuje súčasnosť”. Predstavenia sa skladajú z premietnutia filmu a následnej diskusie s Terezou Nvotovou, Zuzanou Mistríkovou, ktorá je žiakom predstavovaná ako študentská líderka z roku 1989, a politickým komentátorom Mariánom Leškom. Mistríková patrila vo VPN do skupiny Fedora Gála, a rovnako ako Nvotová a Leško, autor knihy Mečiar a mečiarizmus, sa netají, že pohŕda osobou Vladimíra Mečiara.

Spomenutý film i projekt sú v skutočnosti príkladom šírenia negatívnej propagandy proti zakladateľom nechceného štátu a vyvolávania nenávisti v spoločnosti. Kontroverzný dokument, ktorý sa prostredníctvom projektu doteraz dostal do 75 stredných škôl a videlo ho vyše dvetisíc žiakov, plánujú stredoškolákom premietať aj v školskom roku 2018/2019. O téme sme sa pozhovárali s expremiérom Vladimírom Mečiarom.

Viete o projekte Mečiar na školách?

O filme áno, o projekte nie. Musím povedať, že film bol premietaný bez môjho súhlasu. Keď ma Nvotová žiadala o nakrúcanie záberov so mnou, tvrdila, že ide len o krátky študentský film, ktorý nebude v kinách. Oklamala ma.

Navyše, režisérka a realizačný tím nepoužili autentické dokumenty z môjho života, ale celým filmom sa nesie podtext materiálov, ktoré v rokoch 1991-1992 vyrobila Federálna bezpečnostná a informačná služba, skupina určená na boj proti slovenskému nacionalistovi Vladimírovi Mečiarovi.

Čiže všetko, čo na začiatku hovoria Milan Žitný, Martin Šimečka a Fedor Gál sú nepravdivé, falošné vyjadrenia, ktoré nemajú reálny základ. Nvotová sa vlastne stala ich agentkou, ktorá túto lož dala na verejnosť a ešte ju aj šíri na školách. Rozhodol som sa začať právne konanie.

Autori o filme Mečiar tvrdia, že ide o dokumentárny film a do škôl ho distribuujú ako edukačný materiál…

Nie je to súhrn dokumentov o mne, ale o tom, čo vymyslela vtedajšia FBIS a niekoľko ľudí z VPN, ktorí zrádzali slovenskú vec. Potom, čo v roku 1991 zvrhli vládu na Slovensku, odišiel Gál bývať do vládnej vily v Prahe. Onedlho sa stal bohatým spolumajiteľom televízie Nova a na tejto antislovenskej a antimečiarovskej vlne sa živí 25 rokov.

Rezort školstva o projekte Mečiar na školách nič nevie, hoci ho autori označujú za výchovný, s cieľom šíriť film na slovenských stredných školách…

Nikdy som nedal súhlas ani na nakrútenie, ani na rozširovanie filmu. Tento film nemôže byť výchovný, ak za výchovu nepovažujeme otravu duší a vedomia ľudí. Pretože je to lož. Napríklad vo filme v mene Nemšovanov vystupuje Žitný, ktorého som v živote nevidel. Uvádza skutočnosti o Tisovej vile v Trenčíne, ktoré sú preukázateľnou lžou.

Ďalšie vyjadrenia, ktoré vo filme odzneli, sú falošné. Nikto mi nedovolil sa k nim vyjadriť. Čiže to nie je vzdelávací film, ale dokument o činnosti FBIS v boji proti Mečiarovi a o dezinformačných kampaniach. Tie sa začínali tým, že ma najprv označili za agenta KGB, potom ŠtB, až načreli do môjho súkromia a robili zo mňa všetko možné. Ak by to mal byť dokumentárny film, museli by v ňom byť aspoň sčasti životopisné údaje a byť aspoň čiastočne realistický.

V čom sa film rozchádza s realitou?

Napríklad je nepravdivo interpretované moje účinkovanie v Nemšovej. Vraj som jeden deň stál s plagátom proti štrajkom a na druhý som išiel do štrajku. Nepravda. Veď ja som ten deň pred štrajkom robil prípravu naň v celom Trenčianskom okrese a rokoval s vedením fabriky, ktoré sa celé zapojilo do štrajku.

A keď štrajkujúci zamestnanci vyšli pred fabriku, išiel riaditeľ spolu so mnou štrajkovať. Takisto vo vzťahu k ŠtB ma vykreslili nepravdivo. Veď ja som bol pre ŠtB záujmová osoba. A príslušnosť k záujmovým osobám znamenala pravidelné hodnotenia nielen bezpečnostných orgánov, ale aj straníckych. Boli sme kontrolovaní až po úroveň ÚV KSČ. Z hľadiska pracovného zaradenia, výšky platov, začleňovania príslušníkov rodiny.

Trebárs ja som nemal ani pas. Dostal som oznámenie, že nie je v záujme Československej socialistickej republiky, aby som pas mal. A ak sa v tom období podarilo niečo robiť, tak iba vďaka náhodám. Náš život bol síce postavený v právnom štáte, ale mimo právneho rámca.

Tvorcovia filmu však použili zábery z vašej vily, z vášho súkromia, rozhovor s vami, čím navodzujú atmosféru dôveryhodnosti…

Študentka Nvotová ma oslovila s požiadavkou robiť diplomovú prácu o mojej osobe. Bola uzatvorená zmluva medzi jej vysokou školou a mnou s tým, že dokumenty môžu byť použité len s mojím súhlasom a vysokej školy. Na toto som súhlas dal.

Z diplomovej práce a niektorých verejne prístupných materiálov, napríklad z nahrávok mítingov HZDS, však povyberala, čo sa jej hodilo do filmu. Účel filmu je takýto: pozrite sa, miláčik ľudí, zakladateľ štátu a aký gauner!

Spochybňovaním osoby spochybňujú aj samotné založenie slovenského štátu. A, bohužiaľ, spolufinancoval to aj bývalý minister kultúry Marek Maďarič z peňazí štátu. Takže je to lož za štátne peniaze. V 90. rokoch za federálne a teraz za republikové.

Projekt po premietnutí filmu zahŕňa aj diskusiu s Terezou Nvotovou, Zuzanou Mistríkovou a politickým komentátorom Mariánom Leškom…

Nvotová nemôže byť vykladateľkou môjho životopisu, pretože o mne nič nevie. To dokazuje vo filme. Náš rozhovor nebol o mojich životopisných údajoch. Leško je iná kapitola. Mal som s ním jeden rozhovor začiatkom 90. rokov. Potom neúspešne kandidoval za Stranu demokratickej ľavice.

Odvtedy sa z neho stal tvrdý antimečiarovec, ktorý nezískava informácie odo mňa, ale komentuje ma celý život a tým sa živí. Ja teda slúžim ako nástroj jeho zárobku, ale nie pravdy. Nijaký môj výrok nikdy nepoužil ako prameň pre pravdu. Vždy bral názory mimo, bokom a nikdy ich nekonfrontoval. Takže to tiež nie je seriózna práca.

Vo filme odznievajú komentáre Gála, Žitného, Nicholsona, Šimečku, Leška – všetko ľudí, ktorí vás priam živočíšne nenávidia. No neobjavili sa názory ľudí, ktorí s vami spolupracovali a oceňujú váš prínos pre vznik štátu a jeho rozvoj…

Túto skupinu charakterizuje jedno: všetci do jedného boli veľmi tvrdo proti vzniku Slovenskej republiky. Všetci patrili k tej skupine VPN, ktorá škaredo prehrala voľby v roku 1992, pričom sa vlastne rozpadla už predtým, na jar 1991.

Dvadsaťpäť rokov sa ženú za nejakým cieľom, aby dokázali, že vznik štátu bol v rozpore s právnym poriadkom, a teda stratil legitimitu. Takisto namietajú legitimitu osoby, že čo to vlastne bolo za človeka, ktorý to urobil, ako to urobil, dokonca sa hovorí, že som podviedol ľudí. Že som niečo iné sľuboval a iné urobil.

Áno, že ste sľubovali referendum. Vo filme je použitý autentický záber, ako o tom hovoríte…

Ale veď ja to nepopieram. V čase, keď som to povedal, platil jediný právny dokument, ústavný zákon o zániku federácie referendom, ktorý bol veľmi zlý. Tento zákon bol rozhodnutím Federálneho zhromaždenia a jeho orgánov a so súhlasom republík nahradený novým ústavným zákonom o zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky.

Čiže zmena v právnom názore už nebola vo filme dotiahnutá do konca, takže to, čo v ňom v tejto súvislosti hovoria, je opäť lož. Navyše norma s použitím referenda, na ktorú sa odvolávajú, bola taká, aby štát podľa nej vzniknúť nemohol. Václav Havel mi v rozhovore, pri ktorom som nebol sám, povedal: „Vždyť to bylo proto, aby to rozdělení nebylo možné“.

Prečo to nebolo možné?

Lebo zákon sa týkal len politickej časti, ktorá okrem rozhodnutia na Slovensku podliehala kontrole generálneho prokurátora, ústavného súdu, prezidenta republiky, Federálneho zhromaždenia a referendum by maximálne skončilo tým, že chceme vystúpiť zo spoločného štátu.

Reálne by neznamenalo vystúpenie, pretože by o tom muselo byť osobitné rokovanie s orgánmi a nebolo by to o hmotných veciach, o majetku federácie. Čiže táto vec by bola po niekoľkých rokoch zrelá na samostatné konanie.

Pritom v ktoromkoľvek okamihu ktorákoľvek inštitúcia, od Federálneho zhromaždenia cez všetky ďalšie federálne, by mohla referendum spochybniť, považovať za neplatné a zrušiť.

Takže postup bol vymyslený tak, že sa referendom nedalo realizovať vystúpenie z federácie, ani deľba majetku, vyrovnanie vonkajších vzťahov a nástupníctvo štátu. To zostalo v tomto ústavnom zákone mimo obsahu.

Ľudia, ktorí boli v roku 1992 porazení a skončili na politickom smetisku, pričom niektorí z nich s hanbou odišli zo Slovenska, v poslednom čase „vstávajú z mŕtvych“ a nesmierne sa aktivizujú. Prenikajú do spoločenského života cez mimovládne organizácie a médiá. Jeden z ich produktov je aj projekt Mečiar na školách…

Bolo jedno stretnutie na Orave, kde Šimečka povedal, že keby nám nebol dal Soros peniaze, Mečiara nikdy neporazíme. Čiže tých rozporov do našej spoločnosti bolo vnesených veľa. Kto vnášal rozpor medzi Slovákov a Maďarov? Veď ten bol cielene budovaný. Kto spochybňoval zahranično-politickú orientáciu vznikajúceho štátu? Kto spochybňoval integračné pochody, ktoré boli brzdené zvnútra?

Veď títo ľudia chodili na ambasády do Prahy a šírili tam jednu nepravdu za druhou. My sme na to vždy reagovali. Lenže nie zápas s nimi bol pre nás podstatný. Podstatný bol zápas o to, aby sa postavil štát, ekonomika, aby sa ľudia s tým štátom stotožnili. Chceli sme, aby získal pevné postavenie v medzinárodných vzťahoch. To boli veci pre nás dominujúce. Ich zámer bola iba jeden – narúšať tento proces. Ibaže my sme z neho urobili pozitívny výsledok a oni zostali mimo hry.

Zdá sa, že teraz, po dvadsiatich piatich rokoch si myslia, že prišiel čas všetko spochybňovať a získavať na svoju stranu ľudí, aby potvrdili historické lži…

A treba priznať, že sa im to darí. Napríklad cez prezidenta republiky Andreja Kisku, ktorý vyznamenal Fedora Gála. Toho Gála, čo preklial Slovensko, VPN a všetkých nás stotožňujúcich sa s pôvodným volebným programom nechal odvolať, padnúť vládu a potom ušiel zo Slovenska.

Pád mojej vlády bol organizovaný ním a Havlom na Bratislavskom hrade. To mi potvrdil vtedajší predseda federálnej vlády Marián Čalfa. A čo bola ďalšia neférovosť zo strany Gála, ba priam hnus, že to zakrýval svojím židovstvom. Obviňoval Slovákov, že sú antisemiti a preto, keďže je žid, takto sa k nemu správajú. Pritom vo vedení VPN sme ho pozývali do výkonnej moci, žiadali sme ho, aby nebol stále mimo, ale aby pracoval.

Film Mečiar dezinterpretuje celú etapu vzniku štátu v 90. rokoch minulého storočia. Pritom autori projektu ho považujú „za materiál vhodný pre pedagógov, ktorý v rámci predmetov, akými sú náuka o spoločnosti, dejepis, či masmediálna výchova má prehlbovať občianskopolitické povedomie“. Čiže ešte sme sa nevyrovnali s dejinami, ktoré nám písali cudzí, už si ich sami deformujeme. Čo s tým?

A je to vôbec o dejinách? Keby to bolo o dejinách, tak sa povie, prečo vznikol problém, v čom bola jeho podstata, aké boli riešenia a akú úlohu hrali v tomto procese konkrétni ľudia. Ale o tom sa mlčí. Povedal niekto z týchto ľudí, prečo zaniklo Česko-Slovensko? Že to bol proces historický, objektívne podmienený dlhodobým vývojom a že to nebolo náhodné riešenie dvoch ľudí, ktorí sedeli niekde pod nejakým stromom a riešili jeho existenciu? Žiaľ, o tom deťom nehovoria.

Okrem ideologických zbraní sa dnes proti zakladateľom štátu používajú aj prostriedky na zákonodarnej úrovni. Myslím tým zrušenie tzv. Mečiarových amnestií…

Nezabúdajte, že som persona non grata, že bolo rozhodnuté, že som zneužil funkciu verejného činiteľa tým, že vláda dala amnestiu. Nie ja, vláda dala amnestiu. Že nás odsúdili a teraz nás vyšetrujú. Na polícii je stíhanie vo veci. Bol som vypočúvaný, aby som to vysvetľoval.

Čiže k 25. výročiu vzniku štátu sa prijal ústavný zákon, že sme v roku 1998 nepostupovali podľa zákona prijatého v roku 2017. Je to totálna hlúposť a má to aj kopu vecných a právnych riešení. Takže som nebol nikde pozvaný, s výnimkou okrúhleho stola v Bratislave, ani do médií.

Dnes je nežiaduce, aby som v nich hovoril, a keď som bol v Sloveskej televízii a mal som sa vyjadriť k amnestiám, mali kompletne pripravenú réžiu. Všimol som si, že si ukazujú čísla obrázkov, ktoré majú pustiť, tak som sa usiloval nabúrať im to. Ale cieľ mali jasný – diskreditovať. Film Únos bol postavený na lži. Veci, ktoré sú uzavreté, že za smrťou Remiáša neboli štátne orgány, dodnes ani médiá, ani väčšina politikov neuznáva.

V jednej diskusnej relácii sa súčasný predseda parlamentu a SNS Andrej Danko, ktorého strana tiež hlasovala za zrušenie amnestií, pochválil, že aj on ako študent protestoval proti mečiarizmu…

To nemá význam komentovať. V období po vzniku Slovenskej republiky sme prijali súhrn všetkých možných právnych úprav počnúc ústavou cez politické a niektorí to nazývajú mečiarizmom. Ale dodnes na tom nič nezmenili, z toho žijú. Ja ich vyzývam ku zmenám, keďže naše kroky boli iba dočasné opatrenia, ktoré treba prehodnotiť, pokračovať ďalej. Veď ten proces sa neskončil. Ale oni na tom stuhli.

Projekt Mečiar na školách – otvorenie:

Eva Zelenayová

Rozhovor pôvodne vyšiel na portáli Napalete.sk