Zdravie americkej republiky, alebo aspoň jej vládnucich inštitúcií, môžete posúdiť vo vlaku Acela, ktorý premáva vo všedný deň ráno z Washingtonu do New Yorku. Je príliš drahý na to, aby ste ho využili na zábavu (337 dolárov, ak plánujete neskoro a máte smolu), príliš časovo náročný (takmer tri hodiny na 225-kilometrovú cestu) na to, aby ste mohli zaháľať v kaviarenskom vozni. Preto je vlak vždy plný cestujúcich, ktorí pracujú so svojimi mobilnými telefónmi. V utorok ráno boli telefonické rozhovory nepokojné. Dokonca aj vo Washingtone, kde sa analytici a ekonómovia celý víkend snažili zvládnuť kolaps banky Silicon Valley, odvíjanie finančného systému po otvorení trhov v pondelok ľudí zaskočilo.

Nemalo by to tak byť. Naposledy bankári utiekli s úsporami svojich spoluobčanov len pred pätnástimi rokmi. Mnohí ľudia sa vtedy pýtali: “Ako sme mohli byť takí dôverčiví?” Ale v skutočnosti mali Američania, Angličania a iné národy závislé od financií dôvod byť dôverčiví. Mladí bankári na všetkých tých dobových fotografiách mohli vyzerať smiešne – stáli chrbtom k tabuľovým oknám konferenčnej miestnosti Lehman Brothers, aby dostali svoje výslužky, alebo stáli v rade s kartónovými krabicami, aby si domov odviezli svoj kancelársky majetok. Teraz nás však zaráža, že ich bolo tak veľa. Boli ich plné mrakodrapy, vymýšľali svoje mnohoraké hokusy pokusy a po práci sa mladým ženám vo vinárňach chválili svojimi plachetnicami. Málokto ich mal rád ako skupinu. Zdalo sa však, že sú produktom skutočného, stabilného, nenahraditeľného odvetvia služieb. Naopak, kedykoľvek sa v posledných dňoch spomína SVB, vidíte veľa B-rollov s bankomatmi. Človek sa čuduje, že nemajú žiadnych zamestnancov. Kedykoľvek sa spomenie banka Signature Bank zameraná na kryptomeny, vidíte prázdne výklady v obchodných centrách. Zaujíma vás, či majú nejakých zákazníkov?

Budeme môcť tento problém aspoň zapiť. Už od februára sa na hlavnej ulici našej washingtonskej štvrte v očakávaní Dňa svätého Patrika vznášajú írske trikolóry. Sedemnásty marec už nie je len príležitosťou pre írske robotnícke triedy v Bostone, New Yorku a Filadelfii, aby si zaspievali, zabojovali a získali pôstny odpustok. Je to príležitosť pre všetkých, aby si uctili a oslávili to, čo Írsko predstavuje pre ľudstvo: potraty a vyhýbanie sa plateniu korporátnych daní. Je zvláštne, že tento sviatok sa oslavuje takmer identickým spôsobom a v rovnakom komerčnom duchu ako mexicko-americký Cinco de Mayo o sedem týždňov neskôr. Až na to, že Think-o de Mayo, ako ho úprimne nazývajú korporátni multikulturalisti, je skôr o predaji tequily než Guinnessu. Od Covidu sa v ekonomike objavuje niečo falošné. V roku 2020 neďaleký obchod so zvieratami pracoval pätnásť hodín týždenne – od 11.00 do 14.00 v pracovné dni -, aby obslúžil miestnych psov. Boli sme mu vďační. Milý pár, ktorý obchod vedie, však stále pracuje od 11 do 14. Namiesto práce chcú piť kapučíno a lúštiť krížovky. To je v poriadku, ale budú mať menej peňazí. Nie sme ich jediní zákazníci, ktorí nemôžu byť na poludnie doma.

Pred niekoľkými mesiacmi som sa viezol na letisko v San Diegu s miestnym podnikateľom, ktorý sa snažil znovu rozbehnúť svoju realitnú firmu. Vyplácal svojich zamestnancov, kým sa podnikanie prepadalo, ale na jar 2021 ich všetkých povolal späť do kancelárie. Približne štvrtina z nich sa musela špeciálne zariadiť, aby sa zo svojich vidieckych miest vrátila do San Diega, a desatina sa presťahovala tisíce kilometrov ďaleko, do Montany, na Floridu, do Texasu. Očakávali, že budú naďalej poberať výplatu výmenou za občasný telefonát na Zoom.

Skutočný problém nastal, keď to urobila vláda. Nezabúdajte, že investičná stratégia, ktorá SVB dostala do problémov – investovať všetko do dlhých dlhopisov – má byť tou najbezpečnejšou stratégiou. Preto ju milujú vdovy a vdovci. Jediný spôsob, ako by sa mohla pokaziť, by bol, keby sa inflácia vymkla spod kontroly… keby sa, povedzme, federálna vláda rozhodla minúť bilióny dolárov na zmenu konfigurácie verejných výdavkov podľa konceptu (rasová “spravodlivosť”), ktorý pred desiatimi rokmi neexistoval, a potom poslať najsofistikovanejšie zbrane Západu do euroázijských stepí, aby sa udržala vojna.

Možno je to jednoduchšie, ako sa zdá. Veľká recesia v roku 2008 bola podobne ako Veľká hospodárska kríza v 30. rokoch minulého storočia ekonomickým fenoménom. Teraz sa však problém zdá byť širší, viac postojový. Jedného dňa sa dočkáme Veľkej odplaty.