Podľa Michaela Kennedyho, skúseného policajta a odborníka na islam, “väznený človek je izolovaný od všetkých ľudí, ktorých pozná vo svojom živote, či sú dobrí alebo zlí, a tak mu dáva veľkú nádej to, že v niečo verí, a pomáha mu to nájsť seba”. Aj to mu pozitívne môže otvoriť cestu k rehabilitácii a motivovať, aby sa držal ďaleko od drog a alkoholu.
Robbie Maestracci, komunitný terénny pracovník s Islamskou radou v austrálskom štáte Queensland, potvrdzuje medzi zadržanými osobami výrazný trend konverzií na islam: “Nepochybne existuje … Neustále sa dozvedáme o nových menách ľudí, ktorí prijali islam alebo mená ľudí, ktorí chcú prijať islam. Najmenej každé dva týždne je na našom zozname pridané ďalšie jedno meno či dve.”
Neobáva sa radikalizácie moslimských väzňov, podľa neho je tento problém príliš nafúknutý. “Posledná obava, ktorú mám s týmito bratmi vo vnútri, je podľa mojich pravidelných sedení s nimi, že sa stanú radikalizovanými alebo extrémnymi, alebo že náboženstvo nesprávne chápu.” konštatuje Maestracci. Skôr si myslí, že “čím ostrejšie sú podmienky vo väzenskom zariadení, tým väčšia je možnosť radikalizácie”.
Touto vecou sa približne 10 rokov zaoberal aj výskumník Clarke Jones z Austrálskej národnej univerzity, ktorým v tomto smere skúmal väznice v krajinách juhovýchodnej Ázie. Zistil, že “radikalizácia bola pravdepodobnejšou v tvrdších väzenských podmienkach”.
Jones spolu s Kennedym však tvrdia aj to, že väčšina tých, ktorí konvertujú na islam vo väzení, ho už nepraktizuje po prepustení na slobodu a dostávajú sa do svojho obvyklého sociálneho prostredia.
Austrálska vláda dala za tri roky asi 47 miliónov dolárov na boj proti terorizmu a násilnému extrémizmu vo svojich väzniciach. Peniaze idú do programov oddelenia pre väzňov identifikovaných ako rizikové radikalizácie, ktorí sú potom starostlivo monitorovaní skúsenými a dobre vyškolenými zamestnancami a v prípade potreby oddeľovaní od iných väzňov. Jones sa však domnieva, že práve takéto oddeľovanie vedie k radikalizácii.