Bratislava 8. februára 2023 (HSP/Unherd/Foto:Twitter,TASR/AP/Mikhail Metzel, Sputnik, Kremlin Pool Photo)

Nekonečná eskalácia povedie ku katastrofe, píše Jamie Dettmer pre UnHerd

Z času na čas sa aj tomu najskúsenejšiemu politikovi stane, že sa pošmykne a nechtiac povie pravdu. Stalo sa tak počas nedávnej rozpravy na Parlamentnom zhromaždení Rady Európy, keď nemecká ministerka zahraničných vecí Annalena Baerbocková otvorene vyhlásila, že “vedieme vojnu proti Rusku”. Nemecká vláda rýchlo vyhlásila, že jej slová boli “nesprávne interpretované”, ale pravda je taká, že neurobila nič iné, len povedala, ako to je.

Takmer po roku od začiatku konfliktu sa naratív o západnej intervencii na Ukrajine – že “NATO nie je vo vojne s Ruskom” a že “vybavenie, ktoré poskytujeme, je čisto obranné” – ukazuje ako to, čím vždy bol: fikcia. Minulý mesiac na leteckej základni Ramstein v Nemecku na brífingu ministra obrany USA Lloyda Austina a predsedu Zboru náčelníkov štábov generála Marka Milleyho uniklo ďalšie jadro pravdy. Austin a Milley jednoznačne vyhlásili, že USA sú odhodlané prejsť “do ofenzívy s cieľom oslobodiť Ruskom okupovanú Ukrajinu” – čo podľa Spojených štátov zahŕňa celý Donbas aj Krym.

Priznanie, že zbrane poskytované USA a NATO majú útočný, a nie obranný charakter, znamená pre Bidenovu administratívu významný obrat. V marci minulého roka Biden sľúbil verejnosti, že USA nepošlú na Ukrajinu “útočné vybavenie” a “lietadlá a tanky”, pretože by to vyvolalo “tretiu svetovú vojnu”. Ešte pred niekoľkými mesiacmi sa poskytnutie tankov Ukrajine považovalo za nemysliteľné.

Napriek tomu USA v najbližších mesiacoch plánujú dodať 31 tankov Abrams a dokonca aj Nemecko po týždňoch zdráhania ustúpilo obrovskému tlaku prichádzajúcemu z Washingtonu a od ostatných spojencov. Nemecká vláda súhlasila s vyslaním 14 svojich tankov Leopard 2 na Ukrajinu a dala zelenú aj niekoľkým ďalším európskym krajinám, ktoré chcú vyslať vlastné tanky Leopard 2 nemeckej výroby. Spojené kráľovstvo medzitým vyčlenilo 14 vlastných tankov. Celkovo by Ukrajina mala dostať približne 100 tankov, ale tento počet sa pravdepodobne zvýši (Zelenskyj žiadal 300 – 500).

Je to len posledná z dlhého zoznamu červených čiar, ktoré USA a NATO prekročili od začiatku konfliktu. Na začiatku vojny denník New York Times varoval, že otvorené dodávky dokonca aj ručných a ľahkých zbraní – počiatočné zásoby boli obmedzené na raketomety a protitankové strely a strely zem-vzduch – “riskujú, že podporia širšiu vojnu a možnú odvetu” zo strany Ruska, zatiaľ čo predstavitelia USA vylúčili modernejšie zbrane ako príliš eskalujúce. Len o dva mesiace neskôr Bidenova administratíva ustúpila a oznámila, že v skutočnosti pošle vrtuľníky Mi-17, 155 mm húfnice a drony Switchblade “kamikadze”.

Vtedy bola vytýčená nová červená čiara: napriek požiadavkám Kyjeva USA vyhlásili, že neposkytnú Ukrajine raketové systémy dlhého doletu schopné zasiahnuť ruské územie (M270 MLRS a M142 HIMARS), pretože vo Washingtone sa obávajú, že “by to Kremeľ mohol považovať za eskaláciu”. Administratíve trvalo len dva týždne, kým zmenila názor pod podmienkou, že Ukrajina ich nepoužije proti cieľom na ruskom území – až kým v decembri nebola prekročená aj táto hranica, keď Ukrajina zasiahla letiská vzdialené stovky kilometrov do Ruska (so súhlasom USA). Ako sme videli, rovnako rýchly bol aj obrat v súvislosti s dodávkou bojových tankov.

V tejto zjavne nekonečnej eskalácii je jedinou otázkou: čo bude ďalej? Ukrajina teraz tlačí na západné stíhačky štvrtej generácie, ako sú americké F-16. Biden a generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg to vylúčili, ale nie je dôvod domnievať sa, že neustúpia aj v prípade F-16, tak ako to urobili v prípade každej inej červenej čiary, ktorú si sami stanovili. Ukrajinci sa zasa zdajú byť dosť sebavedomí. Ako nedávno vyhlásil ukrajinský minister obrany Oleksij Reznikov: “Keď som bol v novembri [2021] pred inváziou vo Washingtone a požiadal som o Stingery, povedali mi, že je to nemožné. Teraz je to možné. Keď som požiadal o 155-milimetrové delá, odpoveď bola záporná. HIMARS, nie. HARM [rakety], nie. Teraz je to všetko áno. Preto som si istý, že zajtra tu budú… F-16.”

Môžeme teda očakávať, že na budúco týždňovom zasadnutí NATO budú na programe rokovania aj stíhačky. Viaceré európske krajiny vrátane Francúzska už signalizovali svoju otvorenosť poslať na Ukrajinu stíhačky a podľa Politico by ukrajinskí piloti mohli čoskoro začať cvičiť na F-16 v Spojených štátoch. Medzitým Lockheed Martin – jedna z mnohých amerických obranných spoločností, ktoré vďaka konfliktu zarábajú – oznámil, že zvýši výrobu, aby uspokojil mimoriadny dopyt.

Odhliadnuc od prúdových stíhačiek si však musíme priznať, že s Ruskom sme už vo vojne, ako to nechtiac priznal aj nemecký minister zahraničných vecí. Skutočnosť, že nedošlo k formálnemu vyhláseniu vojny, je vedľajšia: Spojené štáty od druhej svetovej vojny oficiálne nevyhlásili vojnu, ale to im nezabránilo vojensky zasahovať v desiatkach krajín. Prítomnosť skutočných amerických vojakov alebo vojakov NATO na mieste (hoci sa objavili správy o prítomnosti amerických jednotiek špeciálnych operácií na Ukrajine) je v konečnom dôsledku tiež druhoradá. Tým, že Západ poskytuje čoraz silnejšiu vojenskú techniku, ako aj finančnú, technickú, logistickú a výcvikovú podporu jednej z bojujúcich frakcií, a to aj na útočné operácie (dokonca aj na ruskom území), sa de facto zapája do vojenskej konfrontácie s Ruskom bez ohľadu na to, čo tvrdia naši predstavitelia.

Západní občania si zaslúžia, aby im bolo povedané, čo sa na Ukrajine deje – a aké sú stávky. Azda najdivokejším tvrdením, ktoré sa objavuje, je, že “ak dodáme Ukrajine všetky zbrane, ktoré potrebuje, môže vyhrať”, ako nedávno tvrdil bývalý generálny tajomník NATO Anders Fogh Rasmussen. Pre Rasmussena a ďalších západných jastrabov to zahŕňa opätovné získanie Krymu, ktorý Rusko anektovalo v roku 2014 a ktorý považuje za strategicky mimoriadne dôležitý. Mnohí západní spojenci to stále považujú za neprekročiteľnú červenú čiaru. Ale na ako dlho? Len minulý mesiac denník New York Times informoval, že Bidenova administratíva sa zahrieva pri myšlienke podporiť ukrajinskú ofenzívu na Kryme.

Táto stratégia je založená na predpoklade, že Rusko prijme vojenskú porážku a stratu území, ktoré kontroluje, bez toho, aby sa uchýlilo k nemysliteľnému – použitiu jadrových zbraní. Je to však obrovský predpoklad, na ktorom sa zakladá hazard s budúcnosťou ľudstva, najmä ak pochádza od západných stratégov, ktorí katastrofálne zlyhali pri každej významnej vojenskej prognóze za posledných 20 rokov, od Iraku po Afganistan. Pravdou je, že z pohľadu Ruska bojuje proti tomu, čo vníma ako existenčnú hrozbu na Ukrajine, a nie je dôvod domnievať sa, že keď je pritlačené chrbtom k múru, nepristúpi ku krajným opatreniam, aby si zabezpečilo prežitie. Ako povedal Dmitrij Medvedev, podpredseda ruskej Bezpečnostnej rady: “Strata jadrovej mocnosti v konvenčnej vojne môže vyvolať vypuknutie jadrovej vojny. Jadrové mocnosti neprehrávajú veľké konflikty, od ktorých závisí ich osud.”

Počas studenej vojny si to západní lídri veľmi dobre uvedomovali. Zdá sa však, že dnes na to Spojené štáty a NATO neustálym zvyšovaním podpory ukrajinskej armády zabúdajú a namiesto toho sa približujú ku katastrofickému scenáru. Ako napísal Douglas Macgregor, bývalý poradca ministra obrany v Trumpovej administratíve: “Ani my, ani naši spojenci nie sme pripravení viesť totálnu vojnu s Ruskom, regionálnu ani globálnu. Ide o to, že ak vypukne vojna medzi Ruskom a Spojenými štátmi, Američania by nemali byť prekvapení. Bidenova administratíva a jej dvojstranní podporovatelia vo Washingtone robia všetko pre to, aby sa tak stalo.” Podľa viacerých expertov je ukrajinská ofenzíva na Kryme jedným z najpravdepodobnejších spôsobov, ako by tento konflikt mohol vyústiť do jadrovej vojny. Ak vylúčime takýto extrémny výsledok a vylúčime mierové riešenie konfliktu, najpravdepodobnejším scenárom je “afganizácia” Ukrajiny: zdĺhavý konflikt, ktorý by potenciálne mohol trvať roky, vzhľadom na to, že je rovnako nepravdepodobné, že by NATO dovolilo vojenskú porážku Ukrajiny – nech by to znamenalo čokoľvek.

Jednoduchou pravdou teda je, že túto vojnu nemôže “vyhrať” nikto. Vlečúca sa vojna pritom len zvyšuje pravdepodobnosť priameho konfliktu medzi Ruskom a NATO. To teraz uznáva aj korporácia RAND, veľmi vplyvný a ultra-jastrabí americký vojenský think tank. V novej správe s názvom Vyhnúť sa dlhej vojne autori varujú pred rizikom “zdĺhavého konfliktu” a tvrdia, že by to viedlo k “dlhodobému zvýšenému riziku použitia ruských jadrových zbraní a vojne medzi NATO a Ruskom”, ktorá by vážne ohrozila záujmy USA. “Vyhnúť sa týmto dvom formám eskalácie” je preto podľa nich “prvoradou prioritou USA” – aj vyššou ako “oslabenie Ruska” alebo “umožnenie podstatne väčšej ukrajinskej územnej kontroly”. To znamená, že záujmom USA by najlepšie poslúžilo zameranie sa na dosiahnutie “politického riešenia”, ktoré by mohlo priniesť “trvalý mier”, napríklad “podmienením budúcej vojenskej pomoci záväzkom Ukrajiny k rokovaniam”.

Odhliadnuc od katastrofických scenárov je to v konečnom dôsledku najpravdepodobnejší spôsob, akým sa vojna skončí – dohodou, v ktorej ani jedna strana neprehrá, ani nevyhrá. Odďaľovanie tohto nevyhnutného výsledku jednoducho znamená ďalšie zbytočné umieranie a ničenie na Ukrajine – a ďalšie hospodárske utrpenie na kontinente, ktorý sa rýchlo dostáva do bodu zlomu.