Väčšina ľudí si nedokáže priznať svoje chyby a vlastnú hlúposť, radšej negatíva vysvetľujú ako dôsledok machinácie nepriateľov, ktorí však existujú  len v ich fantázii. Realita však nakoniec prerazí ochrannú ilúziu vedomia a nakoniec sa pravda ukáže v jasnom svetle.

Americká psychologička Elizabeth Kubler Rossová sformulovala päť fáz prijímania nevyhnuteľnosti, ktoré sú všeobecne známe a o ktorých som už viackrát písal. Kvôli analýze a hodnotení faktov ich však pripomeniem

1. Odmietanie – človek odmieta nepríjemnú realitu,
2. Hnev a agresia voči okoliu,
3. Vyjednávanie a snahy danú situáciu zmeniť,
4. Depresia,
5. Zmierenie sa a prijatie novej skutočnosti.

Ak existuje skupina ľudí, ktorá je ovplyvnená vonkajšími faktormi,  jednotlivé fázy môžu prebiehať u rôznych ľudí s rôznou rýchlosťou a takisto sa môžu súbežne striedať dve fázy – tento jav je však charakteristický vo vypuklej forme najmä pre schizofrenikov.

Čo sa týka sľubov súčasnej kyjevskej vlády a skutočných výsledkov, môžeme na Ukrajine pozorovať viacero faktorov. Koniec právneho štátu, zvýšenie zločinnosti, zníženie kvality života, sociálno-ekonomická katastrofa, depopulácia, strata Krymu a Donbasu, odstredivé tendencie na Ukrajine a feudalizácia štátu.

Nie sú európske výplaty a ani dôchodky, znížil sa export do EÚ, neprišli európski investori, zhoršili sa sociálne istoty, chýbajúce európske štandardy, prišlo k nárastu korupcie, nihilizmu a pocitov beznádeje. Skalné jadro “svidomitov a majdanutých” odmieta tieto skutočnosti stále prijať, ich počet sa však neustále zmenšuje, čo svedčí o tom, že väčšina Ukrajincov, ktorí v roku 2013 a 2014 nadšene poskakovali na Majdane, sa už presunula do štádií 2 – 4, poniektorí sa presunuli aj do štádia 5 (mnohí už aj reagovali a opustili Ukrajinu).

Pevné jadro skalných svidomitých a majdanutých Ukrajincov (toto jadro je stále menšie)  teda tvrdí: “U nás nebol štátny prevrat, ale zákonná zmena vlády, nekričali sme “rezať Moskaľov”, nemáme nacistov, Turčinov neposielal kolóny nacistov vraždiť na Donbas. Krym neutiekol z Ukrajiny, ale nám ho ukradli, centrum Donecka a Luhanska bombardujú Rusi. Nemáme občiansku vojnu, ale napadli nás Rusi (napriek tomu, že dôkazy neexistujú). Ťažkosti, s ktorými sa stretávame sú len dočasné, vinný je za to Putin, nemáme diktatúru, ale demokraciu. Bankový systém funguje, dokonca nemáme problém získavať nové úvery, ktorými vyplácame predchádzajúce úvery.”

Ako sa takejto forme úverov môže niekto radovať, “naozaj nechápem”, podčiarkuje Alexander Rodgers.

Tí ktorí sú v 2. fáze, vo fáze hnevu, sa samozrejme hnevajú. Nie na seba, ale hnevajú sa na Krym, Donbas, Rusov. Hnev sa prejavuje rôznymi výrokmi, vrátane tých, že Ukrajinci sú vyššia rasa, ktorá trpí zákernosťou Rusov. Ukrajinská armáda je jednou z najlepších armád vo svete, teraz však na Rusov ešte útočiť nebude, príde však čas, kedy na ruských podľudí zaútočia a zničia ich. Označovanie Rusov za podľudí, samozrejme, nie je príznakom nacizmu.

Ďalšie 3. štádium vyjednávania je podľa mňa najsmiešnejšie, tvrdí Alexander Rodgers. Majdanutí v tomto štádiu tvrdia – dokážeme Rusom odpustiť, ale len vtedy, keď sa Rusko rozpadne, Rusi prijmú európske hodnoty, Rusi, ktorí nepríjmu európske hodnoty budú zničení, ruskí liberáli ktorí nebudú zničení, budú platiť Ukrajincom reparácie a kontribúcie, aby nahradili to, čo na Ukrajine zničili.

Problém je v tom, že aby sa tieto plány a sny naplnili, museli by Ukrajinci zvíťaziť vo vojne, tú sa však paradoxne proti ruským podľuďom momentálne vyššia ukrajinská rasa bojí začať. Je však možné, že Ukrajinci len  čakajú, kým Američania nezničia Rusko, špeciálne preto, aby mohli Ukrajinci získavať od ruských liberálov uvedené kontribúcie a reparácie.

Ani v tomto štádiu nie sú schopní majdanutí a svidomití pochopiť že sú agresori, ktorí súhlasili s násilným prevratom v štáte, chystali sa rezať nenávidených Moskaľov, koloradov a vatnikov, začali s genocídou v Odesse a na Kryme, ostreľujú Donbas, ukradli penzie donbaských dôchodcov a vraždia tých, čo s nimi nesúhlasia, odmietajú vrátiť Rusku dlh 3 miliardy dolárov.

Väčšina bývalých majdanutých sa však na Ukrajine momentálne nachádza v 4. depresívnej fáze. Sťažujú sa na problémy, kritizujú už nielen Rusko, ale aj Európu a lídrov Majdanu, stále však nedokážu objaviť chybu v sebe. Na sociálnych sieťach vypisujú, že Majdan vyprovokoval Putin, aby mohol získať Krym, Porošenko je agent Putina. Ich depresívne rozpoloženie im neumožňuje postaviť sa proti Porošenkovi a jeho diktatúre, dokonca sa kvôli depresii ani nesnažia z Ukrajiny odísť, proste len pasívne a tupo prežívajú či vymierajú.

Tí, ktorí sú v poslednej 5. fáze a zmierili sa, odchádzajú z Ukrajiny. Odchádzajú masovo, nikomu nič nehovoria, odchodom sa nechvália. Samozrejme ani nie je čím, čo by tak hovorili – aha bol som debil, skákal som na Majdane a teraz odchádzam, lebo celý Majdan bolo obyčajné klamstvo a podvod?

Podľa štatistických informácii odchádza z Ukrajiny približne 80 tisíc ľudí za mesiac. Niet sa čo čudovať, za tri roky vlády “euroatlantických integrátorov” sa Ukrajinca prepadla na 186. priečku čo sa týka HDP ako aj kvality života a dostala sa na úroveň najbiednejších afrických krajín. Ukrajinci sú na druhom mieste vo svete v tempe depopulácie, čo však ukrajinskí politici nevnímajú ako katastrofu.

Ukrajina je “failed state”. Sú umierajúcim národom. Momentálne sú na Ukrajine spokojní len tí, čo ohlodávajú mŕtvolu Ukrajiny (politici, oligarchovia, nacisti, marodéri, zločinci). Tí sú spokojní, pretože sa plnia ich sny. Zvyšok Ukrajincov nemá žiadnu perspektívu. Môžu viniť Putina, separatistov, čakať na rozpadnutie Ruska, na pomoc od USA či EÚ.

To, po čom túžia, ich plány a názory nikoho nezaujímajú. Na skutočnosti, v ktorej sa nachádzajú, sa nič nezmení.

Je koniec.

Alexander Rodgers