Môj profil 
Predplatné
“Schválenie tejto novely všetkými 139 prítomnými poslancami je historická udalosť a bežne sa to nestáva v NR SR. Zákon som inicioval v roku 1995 a boli sme tretia krajina na svete so samostatným zákonom o posunkovej reči nepočujúcich. To bola významná udalosť, ale potešenie netrvalo dlho. Vyše 20 rokov do schválenia novely sa nič neudialo. Reforma školstva prebiehala tak, akoby tento zákon neexistoval. To je až neuveriteľné, ale je to tragédia. Pretože nepočujúce deti boli naďalej neprimerane vzdelávané k svojmu defektu zdravotnému, čiže vlastne vzdelávané neboli. To je strašná ujma na ich osobnostnom a intelektovom vývoji. Preto som mal veľký záujem, aby sa to zmenilo. A či sa to zmení touto novelou, to sa uvidí,” povedal pre TASR Uherík, ktorý sa posunkovej reči venuje vyše 50 rokov.
Keďže s prijatým zákonom v roku 1995 sa doteraz prakticky nič nedialo – akoby ani neexistoval, jeho autor má pochybnosť, či schválená novela bude rešpektovaná. “Teraz mohutne pripravovaný významný školský zákon v rámci reformy Učiace sa Slovensko má 220 strán. No nenájdete tam zmienku o vzdelávaní nepočujúcich detí, a to je katastrofa,” konštatuje vedec, ktorý bol osem rokov expertom Svetovej federácie nepočujúcich pre výchovu a vzdelávanie nepočujúcich detí.
Rôzne reformy špeciálneho školstva na Slovensku sa podľa Uheríka robili v rozpore s uvedeným zákonom. Ten nebol zohľadnený ani prijatím tzv. veľkého školského zákona v roku 2008. Navyše špeciálne školy boli zrušené a hendikepované deti integrované do normálnych škôl, čo je nezodpovednosť inštitúcií zodpovedných za špeciálne školstvo.
Anton Uherík (1930) ukončil štúdium psychológie a filozofie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1954). Odvtedy až do dôchodku pracoval v Ústave experimentálnej psychológie Slovenskej akadémie vied (SAV). Tam založil prvé psychofyziologické pracovisko v Československu (1970), ktoré dlhodobo viedol. Získal titul doktor filozofie (1965) a najvyššiu vedeckú hodnosť doktor vied (1979).
Publikoval vyše 200 štúdií, napísal 13 kníh. Spolupracoval s psychofyziologickými pracoviskami v Paríži, Bonne, Berlíne, Hamburgu, Londýne, Toronte, New Yorku a inde. Federálny úrad pre vynálezy v Prahe mu udelil patentnú listinu (1991) za diagnostikovanie detektorom sluchových defektov u malých detí, ktorý vynašiel s Vladimírom Valterom. Získal Medailu SAV za dlhoročnú vedeckú prácu, Plaketu Ľudovíta Štúra za zásluhy v spoločenských vedách a iné ocenenia.
.jpg)
