Sultán Mehmed II. začal svoju dobyvateľskú púť už v pomerne mladom veku. Mal iba 21 rokov, keď v roku 1453 dobyl Konštantínopol (pôvodný názov Byzantion), centrum Byzancie, pôvodne Východorímskej ríše. Vďaka tomu získal čestný titul Dobyvateľ. Dobytie Konštantínopolu znamenalo definitívny zánik celej Byzantskej ríše, ktorá bola po stáročia mocným protivníkom najprv Suldžuckých a potom Osmanských Turkov. Ovládnutie Konštantínopolu povzbudilo dobyvateľské chúťky Mehmeda II., ktorý sa so striedavými úspechmi pokúšal zmocniť ďalších území na juhovýchode Európy. Neodradila ho ani porážka v bitke pri Belehrade v roku 1456, ktorú mu uštedril sedmohradský vojvodca a uhorský gubernátor Ján Huňadi, ani zmasakrovanie tisícov osmanských vojakov valašským kniežaťom Vladom III. Draculom v rokoch 1461 a 1462. Kruté porážky uštedril Osmanskej ríši aj legendárny albánsky vojvodca Skanderbeg v rokoch 1457 a 1465. Mehmed II. sa však nevzdal a napriek viacerým porážkam osmanských vojsk ovládol nové veľké územia, takže osmanské panstvo sa rozšírilo od Dunaja cez Anatóliu až po Kurdistan a v roku 1473 aj na Krym.

Neúnavný turecký dobyvateľ šíril svoje výboje nielen po súši, ale túžil ovládnuť aj Stredozemné more. Svojím vojnovým loďstvom zamýšľal zmocniť sa dokonca aj Apeninského polostrova a jeho konečným cieľom bolo ovládnutie Ríma. Sníval o tom, že rozšíri panstvo islamu tak, že pod svojou vládou obnoví Rímsku ríšu z čias jej najväčšieho územného rozmachu, teda ešte pred jej rozdelením na Západorímsku a Východorímsku ríšu.

Keďže Svätý stolec si veľmi dobre uvedomoval hrozbu zo strany Osmanskej ríše, dostal Mehmed II. od pápežskej kúrie chytrú ponuku na korunováciu byzantským cisárom pod podmienkou, že sa zriekne islamu a prijme kresťanskú vieru. Konverzia na kresťanstvo však bola pre sultána neprijateľným riešením a tak si Mehmed II. sám privlastnil titul rímskeho cisára ako vôbec prvý vládca osmanského impéria.

V roku 1480 pristúpil Mehmed II. k splneniu svojho sna o ovládnutí Apeninského polostrova.

Na jeho realizáciu sa starostlivo pripravil zhromaždením mohutného osmanského loďstva s počtom 110 až 130 lodí (v niektorých zdrojoch sa dokonca uvádza počet 150, ba aj viac lodí) v albánskom prístave Vlorë, ktorý Osmanská ríša v tej dobe už ovládala. Za vrchného veliteľa vojenskej výpravy osmanských bojovníkov (podľa rôznych zdrojov ich bolo 15 až 20 tisíc) bol vymenovaný vezír Gedik Ahmed paša. Cieľom vojenskej výpravy sa stal prístav Otranto v najvýchodnejšej oblasti Apeninského polostrova, v jeho južnej časti.

Pohroma sa začala 28. júla 1480, keď osmanské loďstvo pristálo neďaleko Aliminských jazier, niekoľko kilometrov severozápadne od mesta Otranta. Miesto vylodenia dodnes nesie názov Turecký záliv. Ešte v ten istý deň dorazili osmanskí bojovníci k mestským hradbám Otranta. Obyvatelia mesta, ktorých bolo v tej dobe asi šesť tisíc, boli vyzvaní k dobrovoľnej kapitulácii, avšak túto výzvu kategoricky odmietli. Pritom mesto bránilo len 400 vojakov, ktorým velil neapolský gróf Francesco Zurlo a spolu s ním druhý kapitán Giovanni Antonio Delli Falconi, takže osmanská armáda bola vo výraznej prevahe. Navyše moslimom pomohla nejednotnosť kresťanov, ktorá spečatila tragický koniec Otranta. Mocenské spory medzi Neapolským kráľovstvom a Benátskou republikou spôsobili, že neapolský kráľ Ferdinand I. v tej dobe nemohol mestu pomôcť, pretože jeho vojská bojovali v Toskánsku, a Benátky sa nechceli v konflikte angažovať, pretože krátko predtým uzavreli s Osmanskou ríšou mierovú zmluvu. Navyše Benátčania vo svojej krátkozrakosti kalkulovali s oslabením Neapolského kráľovstva, ktoré bolo ich nebezpečným rivalom, takže im útok moslimov prišiel vhod.

Mesto však vôbec nemuselo byť vystavené pohrome, pretože bolo včas varované pred blížiacou sa pohromou. Už niekoľko mesiacov pred katastrofou mal svätý František z Pauly vo svojej pustovni v Paterno Calabro videnie, v ktorom mu bola vyjavená budúca skaza Otranta. Napísal aj neapolskému kráľovi a žiadal ho o zásah v prospech mesta, ale Otranto napriek tomu nedostalo požadovanú ochranu a muselo sa spoľahnúť na vlastné sily. Svätec rozprával svojím bratom, že videl vo svojom hrôzostrašnom videní ulice Otranta pokryté mŕtvolami a zaliate kresťanskou krvou. Žiaľ, jeho slová sa naplnili veľmi presne.

Od 28. júla 1480 sa mesto bránilo mnohonásobnej presile Turkov celé dva týždne. Bolo vydané napospas ostreľovaniu z ťažkých obliehacích diel, zvaných bombardy. Popri tom Turci plienili okolie, z ktorého získali mnoho otrokov. V noci 10. augusta tamojší arcibiskup Stefano Pendinelli vyzval obyvateľov Otranta k hrdinskému boju, v ktorom majú len dve možnosti: buď sa ubránia, alebo zahynú hrdinskou smrťou pri obrane kresťanstva. Ľudia potom hromadne pristupovali k Najsvätejšej oltárnej sviatosti, aby sa nasýtili Kristovým telom a krvou a tak mohli ísť s odvahou v ústrety smrti.

Nasledujúci deň, v piatok 11. augusta 1480, osmanskí bojovníci mesto dobyli a vtedy sa začal krutý masaker, o ktorom sa všetci kronikári vyjadrovali s veľkým zdesením. Arcibiskupa Pendinelliho si smrť našla v katedrále. Mnohí obyvatelia mesta zahynuli rukami dobyvateľov, medzi nimi aj Francesco Zurlo. Mužov Turci hromadne vyvražďovali, ženy znásilňovali a potom časť z nich rozsekali, kým iné spolu s deťmi odvliekli do otroctva. Niektorým zo zotročených žien a detí sa neskôr podarilo oslobodiť sa a vrátiť sa domov, kde vydali svedectvo o masakri, vďaka čomu mohli neskôr kronikári pomerne presne rekonštruovať priebeh tragických udalostí.

Niektorí obyvatelia Otranta, predovšetkým ženy a deti, hľadali úkryt v katedrále, ale márne. Osmanskí bojovníci zabíjali šabľami aj kňazov, konsekrované hostie rozhádzali po zemi a pošliapali, navyše rozbíjali sochy svätcov, ničili posvätné maľby a fresky, pričom sa krv kresťanských mučeníkov miešala s prachom zo zdevastovaných pamiatok.

Lenže Gedik Ahmed paša chcel zažiť triumf islamu. Nechal zhromaždiť 800 mužov (podľa niektorých prameňov ich bolo 813, podľa ďalších až tisíc aj viac) z tých, ktorí prežili masaker, a dal im na výber: buď sa stanú moslimami, alebo budú popravení. Toto však zajatci jednoznačne odmietli. V ich mene prehovoril krajčír Antonio Pezzulla, zvaný Primaldo. Svedectvo o tom neskôr priniesol kronikár Giovanni Michele Laggetto na základe rozprávania svojho vlastného otca, očitého svedka udalosti, ktorý ako šestnásťročný chlapec nebol popravený, ale odvlečený do otroctva. Neskôr sa kronikárovmu otcovi podarilo oslobodiť sa

a vrátiť sa domov, aby mohol vydať očité svedectvo o udalostiach v Otrante.

Lagetto píše, že Primaldo najprv v mene všetkých spoluobčanov prehovoril k trýzniteľom, ktorí ich chceli prinútiť k zrade katolíckej viery: „Veríme v Ježiša Krista, Božieho Syna, a pre Ježiša Krista sme pripravení zomrieť.“

A kronikár zachytáva aj príhovor Primalda k svojim rodákom:

„Bratia moji, až do dnešného dňa sme bojovali za obranu vlasti a záchranu životov, a za našich pozemských pánov; teraz je čas, aby sme bojovali za záchranu našich duší, za nášho Pána, ktorý za nás zomrel na kríži. Patrí sa nám umrieť preňho, stáť pevne a neochvejne vo viere…“

Na tieto slová začali muži s veľkým zanietením kričať, že radšej sa stanú mučeníkmi, ako by mali zaprieť Krista. Rozzúrený paša uskutočnil svoje hrozby a nechal na Vrchu Minervy nad mestom popraviť všetkých zajatcov, ktorí sa vzopreli jeho vôli a odmietli stať sa moslimami. Primaldo bol prvý. A v tomto momente prichádza na scénu turecký kat menom Berlabei, ktorý vykonal prvú popravu a potom pokračoval vo svojom katovskom remesle.

Hneď pri prvej poprave došlo k zázraku, ktorý šokoval Turkov a dodal odvahu odsúdencom, čakajúcim na popravu. Keď kat Berlabei presným a čistým úderom šable sťal krajčíra Primalda, jeho hlava sa skotúľala na zem a vyriekla slová: „Santa Fede“. V preklade to znamená: Svätá viera. Vzápätí sa bezhlavé telo popraveného muža vzpriamilo a ostalo stáť pevné ako stĺp. Keď to kat videl, strčil to tohto tela, no bezvýsledne. Telo ostalo pevne stáť napriek tomu, že sa ďalší dvaja Turci pokúšali zraziť bezhlavú mŕtvolu na zem.

Berlabei pokračoval vo svojej práci kata, avšak z času na čas obrátil svoj pohľad na Primaldovo vzpriamené telo, ktoré sa nikomu nepodarilo zraziť na zem. Stálo rovné a strnulé ako stĺp.

Keď bol sťatý posledný z otranských kresťanov, vtedy užasnutý Berlabei i ostatní prítomní videli, ako Antonio Primaldo sám spadol na zem a naposledy nakrátko prehovoril. Keď povedal, že zomrel poznajúc Krista a pravdivú vieru v Boha, nastal definitívny koniec.

Tento zázrak sa dotkol srdca tureckého kata, ktorý napriek tomu, že si bol vedomý smrteľného nebezpečenstva, vyznal, že katolícka viera je jediná pravá a on sám túži stať sa kresťanom. Vedel, že za to zaplatí vlastným životom, ale nemohol inakšie. Nakoniec sa sám stal mučeníkom, keď ho Gedik Ahmed paša nechal naraziť na kôl.

Zázračné udalosti potvrdil aj jeden z očitých svedkov, ktorí vypovedali pri vyšetrovaní prípadu v roku 1539. Francesco Cerra, ktorý mal v roku 1480 trinásť rokov, okrem iného povedal:

„Antonio Primaldo bol zabitý ako prvý a bez hlavy zostal vzpriamene stáť na nohách, ani ho nemohlo zraziť akékoľvek úsilie nepriateľa, kým všetci neboli zabití. Kat, ohromený zázrakom, vyznal, že katolícka viera je tá pravá, a trval na tom, že sa stane kresťanom; preto ho paša odsúdil na smrť nabodnutím na kôl.“

Tým však séria zázrakov v Otrante ešte neskončila. Keď v nasledujúcom roku spojené neapolsko-španielsko-uhorské vojsko oslobodilo Otranto, našli na Vrchu Minervy, neskôr premenovanom na Vrch mučeníkov, úplne neporušené telesné pozostatky kresťanských mučeníkov. Všetky tie stovky tiel boli také svieže, ako boli v momente skončenia popravy. Pritom ležali dlhé mesiace pod holým nebom, takže ich neporušenosť sa dala vysvetliť jedine zázrakom. Na mieste martýria statočných kresťanov z Otranta bola čoskoro postavená kaplnka, ktorú začiatkom 17. storočia nahradil kostol sv. Františka Paulanského (neskôr Panny Márie od Mučeníkov).

Telesné pozostatky otrantských mučeníkov už v roku 1481 preniesli do miestnej katedrály, v ktorej sú od roku 1711 uložené sčasti pod oltárom, avšak poväčšine vo veľkých zasklených skriniach na stenách Kaplnky mučeníkov. Napokon istú časť z nich rozdali ako relikvie iným chrámom v Taliansku a Španielsku. V roku 1711 pápež Klement XI. beatifikoval otrantských mučeníkov ako vôbec najpočetnejšiu skupinu blahorečených martýrov. Svätorečil ich pápež František v nedeľu 12. mája 2013.

Stovkám martýrov otvorila mučenícka smrť cestu do raja. Medzi tými šťastnými bol aj turecký kat Berlabei. Kto to vlastne bol?

Historické pramene nám zanechali len veľmi málo informácií o živote tohto pozoruhodného moslima, ktorý sa v posledných chvíľach života verejne zriekol islamu a rozhodol sa prijať vieru v Ježiša Krista, pre ktorú vzápätí podstúpil mučenícku smrť. Stal sa vlastne mučeníkom Katolíckej cirkvi a získal tak na poslednú chvíľu možnosť spasiť svoju dušu podobne ako lotor Dismas, ktorý visel na kríži na Golgote vedľa Pána Ježiša.

O ňom sa vo Svätom písme píše: „A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: ,Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!´ Ale druhý ho zahriakol: ,Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.´ Potom povedal: ,Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.´ On mu odpovedal:  ,Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji´“ (Lk 23, 39–43).

Je to úchvatné posolstvo! Ježiš sľubuje spásu duše lotrovi Dismasovi napriek tomu, že ho spoločnosť odsúdila na smrť. A pritom ani nemohol byť katolíkom, veď Katolícka cirkev v tej dobe ešte neexistovala. Ježiš nám tu vysiela jasné posolstvo, ktoré zdôrazňuje, že najdôležitejšou podmienkou spásy nie je príslušnosť k nejakému spoločenstvu veriacich, ale vrúcna túžba po nebi a úprimná ľútosť nad hriechmi. Ani príslušnosť ku Katolíckej cirkvi nedáva katolíkovi záruku spásy. Práve naopak, katolíci budú Bohom súdení omnoho prísnejšie ako nekatolíci.

Skeptik by však mohol namietať, že turecký mučeník Berlabei nemohol byť spasený, pretože ako moslim nebol pokrstený. A krst je podmienkou spásy. Ježiš Kristus ustanovil sviatosť krstu slovami, ktoré povedal apoštolom: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého…“ (Mt 28, 19)

Katolícka cirkev učí, že spasení môžu byť len pokrstení ľudia. Lenže nekresťania, ktorí nie vlastnou vinou neboli pokrstení, by mohli byť týmto učením diskriminovaní. Na to Katolícka cirkev pamätá a cirkevná tradícia vždy uznávala aj krst krvi a krst túžby. O krste krvi hovoríme, keď človek, ktorý nebol pokrstený, podstúpi mučenícku smrť pre Krista. A presne k tomu došlo aj u tureckého mučeníka, ktorý tvár v tvár smrti vyznal, že katolícka viera je jediná pravá a on sám túži stať sa kresťanom. Aj keď Berlabei vedel, že za to zaplatí vlastným životom, rozhodol sa radšej stať mučeníkom, ako zriecť sa pravej viery, ktorú našiel na konci života. Lenže v prípade Berlabeiho môžeme hovoriť aj o krste túžby. O krste túžby hovoríme v prípade nepokrsteného človeka, ktorý si v smrteľnom nebezpečenstve vzbudí dokonalú lásku k Bohu, oľutuje svoje hriechy a túži urobiť všetko, čo Kristus žiada, ale nie je mu umožnené prijať krst a on zomrie. Jedine Kristus, a nikto iný, rozhoduje o spáse každého človeka: katolíka, či nekatolíka. Jedine v Ježišovi Kristovi je spása (porov. Sk 4, 12)

Kristus môže aj moslimov prijať do nebeskej blaženosti prostredníctvom krstu krvi a krstu túžby.

Niektorí farizejskí katolíci však dodnes tvrdošijne odmietajú možnosť spásy nekatolíkov, aj keď oficiálne učenie Katolíckej cirkvi hlása niečo iné. Prečo? Ide im o princíp Extra ecclesiam nulla salus (Mimo Cirkvi niet spásy).

Zásadu „Mimo cirkvi niet spásy!“ vyslovil v 3. storočí sv. Cyprián, biskup v Kartágu, vo svojom spise O jednote Katolíckej cirkvi. (porov. Ondruš, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Životopisy svätých. Na Slovensku prvé vydanie. Bratislava: Tatran, 1991. ISBN 80-222-0277-0, s. 503)

Podľa nej môžu byť spasení len katolíci. Dlhú dobu Katolícka cirkev považovala takýto výklad uvedeného princípu za nemenný. V priebehu stáročí sa však čoraz vypuklejšie prejavovala potreba korigovať jeho chápanie, pretože nebo nie je vyhradené len katolíkom. Dosvedčuje to nielen Pán Ježiš Kristus, ale aj apoštol Pavol, ktorý sa venoval možnej spáse pohanov. Okrem iného píše: „A keď pohania, ktorí nemajú zákon, od prírody robia, čo zákon požaduje, hoci taký zákon nemajú, sami sebe sú zákonom. Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie, aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo i bránia; v deň, keď Boh bude podľa môjho evanjelia skrze Krista Ježiša súdiť, čo je skryté v ľuďoch.“ (Rim 2, 14-16)

Podľa toho teda aj pohania, ktorí nie vlastnou vinou nepoznali evanjelium, môžu byť spasení, ak úprimným srdcom hľadajú pravého Boha. Ježiš Kristus prelial svoju krv na kríži nielen za katolíkov, ale za všetkých ľudí na svete. Preto chce spasiť všetkých ľudí, ako o tom píše apoštol Pavol: „Toto je dobré a milé pred Bohom naším Spasiteľom, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu. Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Ježiš Kristus, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých, ako svedectvo v pravom čase.“ (1 Tim 2, 3-5)

Apoštol Pavol na mnohých miestach svojich pastoračných listov píše úplne jasne, jednoznačne a nedvojzmyselne, že Ježiš prelial svoju krv za všetkých ľudí na celom svete. V Liste Rimanom píše: „Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých…“ (Rim 8, 32)

V Druhom liste Korinťanom zdôrazňuje: „Lebo nás ženie Kristova láska, keď si uvedomíme, že ak jeden zomrel za všetkých, teda všetci zomreli. A zomrel za všetkých, aby aj tí, čo žijú, už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych.“ (2 Kor 5, 14-15)

V inom liste píše: „Preto sa namáhame a zápasíme, lebo máme nádej v živého Boha, ktorý je Spasiteľom všetkých ľudí, najmä veriacich.“ (1 Tim 4, 10)

Prečo teda Katolícka cirkev hlásala princíp Extra ecclesiam nulla salus (Mimo Cirkvi niet spásy), ktorý vylučoval zo spásy nekatolíkov? Je vari tento princíp neplatný? Nie, nie je, len je potrebné chápať ho v historických súvislostiach, v ktorých bol vyslovený.

Vývoj chápania zásady Extra ecclesiam nulla salus

Ako uvádza jeden zo zdrojov, princíp „Mimo Cirkvi niet spásy“ mal „pôvodne povahu výstrahy kresťanov, ktorí síce patrili Cirkvi, poznali ju, a predsa zamýšľali opustiť ju. V tejto súvislosti znamená, že opúšťajúci Cirkev strácajú spásu. Až neskôr sa rozšíril na všetkých, ktorí de facto nepatria do rímsko-katolíckej cirkvi. S rigoróznymi formuláciami sa stretávame predovšetkým v bule pápeža Bonifáca VIII. Unam sanctam (1302)… a v dekréte Florentského koncilu pre jakobitov (1442)… Treba ich chápať na pozadí vtedajšej mentality. Vychádzalo sa z predpokladu, že evanjelium sa ohlasuje už po celom svete. Ak niekto teda nepatrí do Katolíckej cirkvi, tak iba vlastnou vinou. Po objave nových svetadielov a kultúr Cirkev roku 1713 konštatovala, že i mimo nej je možná spása…“ (Viem, komu som uveril. II. vydanie. Z nemeckého originálu preložil A. H. Mateje. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1990. ISBN 80-7118-004-1, s. 270)

Prečo nastal tento posun vo vnímaní zásady? Musíme ju totiž chápať na pozadí historických okolností, v ktorých bola vyhlásená. Už od počiatku ohrozovali ranokresťanskú Cirkev heretici, ktorí hlásali bludné náuky a zviedli na scestie mnohých veriacich. Zásada Extra ecclesiam nulla salus bola dobre mienenou výstrahou pre kresťanov, ktorí opúšťali Kristovu cirkev, že svojím rozhodnutím ohrozujú spásu svojej duše. Netýkala sa teda všetkých ľudí, ale kresťanov, ktorí opúšťali ranokresťanskú Cirkev a pridávali sa k sektám. Až neskôr sa rozšírila na všetkých ľudí mimo Rímskokatolíckej cirkvi. Lenže najväčší teológovia Katolíckej cirkvi a aj najväčšie osobnosti medzi pápežmi si veľmi dobre uvedomovali, že táto zásada nemohla byť uplatňovaná na tých, ktorí nikdy nespoznali Katolícku cirkev, takže do nej ani nemohli vstúpiť, a teda nemôžu byť automaticky zatratení len preto, že sú nekatolíci. Preto sa začal prístup pápežov k uvedenej zásade postupne meniť. Ako uvádza Bučko, už sv. Irenej v období patristiky tvrdil, že Boh sa zjavuje skrze svojho Syna všetkým, ktorým chce, kedy chce a ako chce. Pápež Klement XI. zašiel ešte ďalej a v roku 1713 odmietol názor, že Boh neudeľuje svoju milosť aj mimo Cirkvi. (Porov. Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie. Nitra: Spoločnosť Božieho slova, 2003. ISBN 80-85223-34-1, s. 398)

Na tomto učení staval pápež Pius IX., ktorý „vyhlásil, že Boh neodopiera svoju milosť tým, ktorí žijú podľa svedomia, ale bez vlastnej viny nepoznajú Kristovu cirkev, plnia však Božiu vôľu, tak ako ju spoznávajú… Pius XII. to potvrdil… Druhý vatikánsky koncil toto učenie rozvinul a podstatne prehĺbil. Pripomenul slová Svätého písma, že Boh chce spásu všetkých ľudí (porov. 1 Tim 2,4) – ale aj to, že ľudia musia spolupracovať s Božou spásonosnou vôľou…“ (Viem, komu som uveril. II. vydanie. Z nemeckého originálu preložil A. H. Mateje. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1990. ISBN 80-7118-004-1, s. 270).

Jezuita Kajpr okrem iného píše: „Teda dňa 9. decembra 1854, vo svojom príhovore ku kardinálom, prehovoril Pius IX: ,Viera nás zaväzuje, aby sme verili, že nikto nemôže byť spasený mimo apoštolskú Cirkev rímsku, ktorá je jedinou spásnou archou, mimo ktorej musí zahynúť každý, kto sa v nej nenachádza.´ Pius IX. neplatil za tzv. pokrokového pápeža… Je však potrebné počúvať ho až do konca. Pokračuje: ,Napriek tomu však treba s rovnakou istotou vyznávať, že tí, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú pravé náboženstvo, nie sú pred Pánom za to nijak zodpovední… Až budeme oslobodení z pút tohto tela a uvidíme Boha tvárou v tvár, pochopíme, do akej tesnej a veľkolepej jednoty splýva Božia spravodlivosť a Božie milosrdenstvo. Nikdy sa však nebude nedostávať milosti Božej tým, ktorí s úprimným srdcom túžia po svetle obrodenia a prosia zaňho.´“ (Kajpr, A. : Svědectví doby. Praha: Česká křesťanská akademie, 1993, ISBN 80-85795-00-0, s. 63).

Ten istý pápež vo svojej encyklike Quanto conficiamur moerore, ktorá bola namierená proti indiferentizmu, označil v roku 1863 názor, že ľudia, ktorí žijú v omyle a mimo Katolíckej cirkvi, môžu dosiahnuť večný život, za závažný omyl, dodáva ale, že pre ľudí, ktorí trpia neprekonateľným nedostatkom poznania Katolíckej cirkvi, je predsa len možné omilostenie aj mimo Katolíckej cirkvi. (porov. Pius IX.: Quanto conficiamur maerore. Dostupné na internete: http://www.oocities.org/ar/magisterio_iglesia/pio_9/quanto_conficiamur.html, č. 6)

Mimoriadne konzervatívny pápež Pius IX. sa k tejto problematike viackrát verejne vyjadril. Vo „svojom príhovore Singulari quidam v roku 1854 bez okolkov vysvetľuje, že veta ,mimo Cirkvi niet spásy´ je formálnou pravdou viery, dodáva ale, že z tejto axiómy sú vyňatí tí, ktorí pravú Cirkev nepoznajú a nikto nemôže určiť hranice tejto ich nevedomosti.“ (Schumacher, J.: AUSSERHALB DER KIRCHE KEIN HEIL? Dostupné na internete, s. 3).

Pápež nespochybnil platnosť zásady Extra ecclesiam nulla salus, iba korigoval jej výklad.

Boh môže spasiť aj nekatolíka. V tejto súvislosti stojí za zmienku list Svätého ofícia arcibiskupovi Bostonu z 8.augusta 1949, v ktorom je oficiálne odsúdená téza, že nemôže existovať žiadna spása pre tých, ktorí nie sú katolíci alebo katechumeni. Sväté ofícium uvádza okrem iného, ​​že ak je človek v stave neprekonateľnej neznalosti úlohy a poslania Cirkvi, Boh prijíma dobré skutky a túžby človeka ako nepriame (implicitné) výrazy vôle nasledovať Boha a jeho spasiteľný plán.

V texte listu Svätého Ofícia arcibiskupovi v Bostone z 8.8.1949 sa okrem iného uvádza:

„Na získanie večnej spásy sa vždy nevyžaduje, aby bola osoba skutočne inkorporovaná medzi členov Cirkvi, ale je nutné, aby sa k nej pripojila aspoň svojou túžbou a prianím (voto et desiderio). Nie je nutné ani to, aby táto túžba bola explicitne vyjadrená navonok, ako je to v prípade katechumenov, no pokiaľ človek nemôže odstrániť svoju neznalosť, Boh akceptuje aj implicitnú túžbu, ktorá sa takto nazýva, pretože je obsiahnutá v pozitívnej dispozícii ducha, ktorou chce človek pripodobniť svoju vôľu Božej vôli.“ (List Kongregácie Sv. oficia arcibiskupovi bostonskému: Denz. – Sch. 3870)

Týmito prezieravými slovami Sväté Ofícium v roku 1949 potvrdzuje, že aj ľudia, ktorí pri svojej smrti nepatrili do Katolíckej cirkvi, ale pred tvárou všemohúceho Boha prejavili implicitné želanie patriť ku Kristovej cirkvi katolíckej, môžu byť spasení. Pritom dokonca ani nie je nevyhnutné vyjadriť túto túžbu explicitne, teda výslovne, ale Boh prijíma aj implicitnú túžbu bez slovného, jasného vyjadrenia!

Je tu jasne vyjadrené stanovisko Magistéria Cirkvi, že nie je nevyhnutné explicitné votum.

Bolo by však mylné domnievať sa, že akákoľvek túžba (votum) vstúpiť do Cirkvi stačí na záchranu človeka. Táto implicitná túžba môže mať účinok iba vtedy, ak túžba človeka vstúpiť do Cirkvi je utváraná dokonalou láskou a ak má takýto človek nadprirodzenú vieru (porov. Hebr 11, 6)

Toto učenie potvrdil aj Druhý vatikánsky koncil. Vo vieroučnej konštitúcii Lumen gentium o Cirkvi sa jasne deklaruje: „Preto by sa nemohli spasiť tí ľudia, ktorí hoci by vedeli, že Katolícku cirkev založil Boh skrze Ježiša Krista ako nevyhnutne potrebnú, predsa by nechceli do nej vstúpiť alebo v nej vytrvať.“ (Lumen gentium, 14)

Koncil však pripúšťa možnú spásu nekatolíkov, ktorí bez vlastnej viny nepoznali učenie Katolíckej cirkvi. Píše sa o tom na inom mieste konštitúcie Lumen gentium: „Lebo tí, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale s úprimným srdcom hľadajú Boha a pod vplyvom milosti sa snažia plniť jeho vôľu, poznávanú hlasom svedomia, môžu dosiahnuť večnú spásu. Božia Prozreteľnosť neodopiera prostriedky potrebné na spásu ani tým, ktorí bez vlastnej viny ešte neprišli k jasnému poznaniu Boha a usilujú sa, nie bez Božej milosti, správne žiť.“ (Lumen gentium, 16)

Čo teda vyplýva k dokumentov koncilu? Zhrňme si to:

1. Katolíci, ktorí nechcú zotrvať v Katolíckej cirkvi napriek tomu, že ju Kristus ustanovil ako nevyhnutne potrebnú na spasenie, sa vystavujú smrteľnej hrozbe večného zatratenia.
2. Nekatolíci, ktorí spoznali učenie Katolíckej cirkvi a vedia, že ju Kristus založil ako nevyhnutnú na spasenie, no napriek tomu odmietajú konvertovať na katolícku vieru, sa takisto vystavujú smrteľnej hrozbe večného zatratenia.
3. Nekatolíci, ktorí nemali možnosť spoznať katolícke učenie, budú súdení podľa svedomia. Ak počas umierania prejavia minimálne implicitné votum patriť ku Kristovej oslávenej Cirkvi, môže ich Kristus spasiť. Jedine Kristus, a nikto iný, rozhoduje o spáse každého človeka: katolíka, či nekatolíka. Jedine v Ježišovi Kristovi je spása (porov. Sk 4, 12)

Týka sa to aj moslimov, ktorí sa bez vlastnej viny nemohli stať katolíkmi, ale mohli dosiahnuť spásu prostredníctvom krstu krvi a krstu túžby. Tak ako turecký mučeník Berlabei, je aj dnes vzorom a inšpiráciou pre mnohých moslimov, zriekajúcich sa islamu a prijímajúcich katolícku vieru.