Tri liberálnofašistické oriešky pre slovenské popolušky. Demokracia prituhuje, držme si klobúčiky

Bratislava 25. septembra 2021 (HSP/Foto:TASR-Jakub Kotian)

V uplynulých dňoch nám na Slovensku pribudlo hneď niekoľko názorných prípadov, ktoré jasne ukazujú, že to, čo sa tvári ako demokratická zmena a tzv. „očista“ spoločnosti, nie je nič iné, iba hrubozrnný liberálny fašizmus s neľudskou totalitnou tvárou

Prípad prvý: koniec diskusie v parlamente

V Národnej rade Slovenskej republiky sa udialo čosi, čo možno nazvať historickou chvíľou v dejinách slovenského parlamentarizmu. Poslankyňa Anna Zemanová, predsedníčka poslaneckého klubu strany, ktorá z nejakého zvláštneho dôvodu (robia si z nás srandu?) má v názve slobodu a solidaritu, dala na hlasovanie procedurálny návrh, aby mali poslanci opozície zakázané vystupovať v rozprave. A čo je ešte šialenejšie, koalícia si túto retardovanú sprostosť aj schválila!

Opozičné strany síce hovoria niečo o hrubom porušení rokovacieho poriadku a Ústavy SR, lenže to je ako keby ste šialencovi, ktorý jazdiac na tanku zbúral celé mesto, vyčítali, že porušil dopravné predpisy, lebo zle odbočil. Skrátka, takýto šokujúci úlet je ťažké aj hodnotiť, na to niet primeraných slov.

Ak základom demokracie je parlament a samotný výraz „parlament“ je odvodený od francúzskeho slova parler, teda hovoriť, potom tento precedens vojde do histórie a sám osebe by mal byť dôvodom Annu Zemanovú a všetkých, ktorí jej na to skočili, vystaviť v múzeu totalitných figurín bok po boku s Pinochetom a Mussolinim.

Prípad druhý – politická europrostitúcia v priamom prenose

Na Slovensko prišla návšteva. Takzvaná Monitorovacia skupina pre demokraciu, právny štát a základné práva, zriadená v rámci Výboru Európskeho parlamentu (EP) pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci (LIBE). Prišli sa v mene EP, teda objektívnej, nestrannej inštitúcie všetkých členských krajín EÚ – to zdôraznime, aby bolo jasné, že oficiálne mali byť maximálne objektívni a nestranní – pozrieť sa, či je na Slovensku všetko v poriadku s právnym štátom a podobnými vecami.

Keď prišli naposledy, to bolo ešte za predošlej vlády, tak sa najprv stretli s opozíciou. Je to logické: na rozdiel od opozície, vládna moc je vždy tá, ktorá má priestor pošliapavať právo a zatvárať ostatným ústa, a preto treba počúvať najmä tých, ktorí majú menej možností sa brániť a šíriť svoju pravdu. Nikto to vtedy nekritizoval, každý rozumel, prečo to tak má byť.

A čo sa stalo tentoraz? Napriek veľkej snahe opozície o stretnutie, na ktorom predstavitelia opozičných strán chceli bruselskú delegáciu informovať o naozaj veľmi dlhom zozname ťažkých porušení právneho štátu dnešnou vládnou mocou, napriek opakovaným žiadostiam o stretnutie, bruselskí papaláši na to nereflektovali a s opozíciou sa počas svojej niekoľkodňovej návštevy vôbec nestretli. Namiesto toho si s predstaviteľmi vládnej junty hladkali brušká, ako že sa to na Slovensku dobre vyvíja.

Šéfka bruselskej delegácie vyjadrila svoju plnú podporu mafii, ktorá na Slovensku momentálne vládne a plne prevzala jej rétoriku. „Všetci ľudia, s ktorými sme sa stretli – ministri, premiér či prokurátori – veľmi usilovne pracujú na riešení problémov,“ uviedla. Nuž, môže mať pravdu: oni naozaj veľmi usilovne pracujú na totálnom ovládnutí všetkých zložiek moci a likvidácii každej politickej opozície.

A preto si predstavitelia opozície nebrali pred ústa obrúsky. Z plného hrdla povedali, čo si o takejto návšteve z Bruselu myslia a poslali ich presne do tých miest, kam takáto zberba podvodníkov patrí. Samozrejme, režimné médiá si pri tom začali trhať vlasy, čo si to opoziční lídri dovolili, lenže tí iba pomenovali veci pravými slovami. Ak vybrané slniečkárske europoslanecké politické prostitútky bezočivo prišli v mene Bruselu na Slovensko robiť kampaň pre svojich tunajších súkmeňovcov, potom sa nemôžu čudovať, že za túto špinavú politickú robotu dostali presne také vysvedčenie, aké si plne zaslúžia.

Prípad tretí – ako sa zbaviť otravnej verejnosti

Táto vec je zo všetkých troch, ktoré tu dnes spomíname, najnebezpečnejšia, i keď je úplne nenápadná – nebyť toho, že na ňu upozornila vo svojom článku na portáli sudcov Slovenska www.sudnamoc.sk sudkyňa Krajského súdu v Bratislave Nadežda Wallnerová (viď tu), verejnosť by si ju vôbec nevšimla.

Wallnerová opisuje spôsob, akým pracuje ministerka spravodlivosti Mária Kolíková, a ako sa snaží presadiť svoju tzv. reformu súdnictva, najmä tzv. novú súdnu mapu (nové rozvrhnutie súdov v jednotlivých mestách). O čo ide? Vládna junta pri súčasnom nastavení systému súdnictva ho nemôže tak rýchlo a jednoducho ovládnuť, ako by chcela: preto tlačí na totálnu reorganizáciu, síce zbytočnú a nelogickú, ale užitočnú v tom, že pod jej pláštikom bude môcť sudcov a súdy rôzne popresúvať a pritom dať na kľúčové miesta svojich ľudí.

Ibaže je tu drobný zádrheľ: zákon o tvorbe právnych predpisov neponecháva papalášom, ktorí sa zmocnili moci, zase tak úplne voľné ruky: existujú určité pravidlá, ako musia v procese prípravy zákonov predsa len občas zohľadňovať aj názory a pripomienky verejnosti. A to je práve to, čo „demokratom“ z našej vládnej junty pri ich spanilej jazde slovenským právnym systémom najviac vadí: že by sa mali dohadovať s nejakou verejnosťou.

Pri tvorbe novej súdnej mapy Kolíková dostala obrovské kvantum pripomienok, z ktorých viaceré ukazujú, že tento plán prevalcovať justíciu a usporiadať ju tak, aby sa dala lepšie ovládať politickou mocou, je chybný, nedotiahnutý a od podstaty zlý. Okrem iných bola na stole hromadná pripomienka, ktorú podpísalo 915 ľudí zo súdov v celej republike, s 52 fundovanými podpripomienkami. A tú už Kolíková nemohla len tak odignorovať ako iné: každú hromadnú pripomienku, pod ktorou je podpísaných aspoň 500 ľudí, je totiž povinná v zmysle zákona zohľadniť, odkomunikovať a v prípade, že nemá pádne dôvody, do návrhu zákona zapracovať.

A to ona neurobila. Je jasné, že na niektoré argumenty jednoducho nemá odpoveď a musela by ustúpiť. V danej chvíli bola povinná otvoriť tzv. rozporové konanie, kde hrozilo, že by ju sudcovia so svojimi výhradami argumentačne rozstrieľali na franforce.

Ministerka Kolíková sa preto rozhodla demokratický proces definovaný v zákone jednoducho obísť. Návrh zákona bez vysvetlenia z pripomienkového konania stiahla a namiesto neho vzápätí podala do pripomienkového konania štyri nové zákony, ktoré dohromady vytvárajú takmer rovnakú súdnu mapu, akú navrhoval pôvodný návrh, pričom azda ani netreba dodávať, že v nových návrhoch boli doterajšie pripomienky verejnosti takmer úplne odignorované.

Môžeme len tipovať, akú novú fintu ministerka Kolíková vymyslí, aby nakoniec bola súdna mapa prijatá práve tak, ako to ona chce. Že by rátala s núdzovým stavom II. a zrýchleným prijímaním zákonov bez pripomienkovania, podobne ako to bolo minulú zimu? Alebo sa spolieha, že tentoraz sa sudcom nepodarí dostatočne rýchlo zozbierať podpisy? Tak či onak, spôsob prípravy legislatívy, ktorá by mala súdny systém na Slovensku úplne zmeniť, hovorí sám za seba o „transparentnosti“ a úplne novom štýle politiky tejto vládnej moci, ktorá sama seba bezočivo označuje za demokratickú.

Ivan Lehotský