Onen zlepenec má potrebu zopakovať úspech z roku 1998 a na tento účel pomohol do prezidentského kresla Andrejovi Kiskovi najmä šírením osvedčenej poplašnej správy, že Fico v prezidentskom úrade a Smer vo vláde budú znamenať koniec demokracie na Slovensku. Od tohto okamihu bolo zjavné, že ďalším krokom bude pokus odstaviť Fica nielen od prezidentského, ale aj premiérskeho kresla. Tomu podriadili celú svoju volebnú kampaň, keď poukazovali na rozkrádanie verejných prostriedkov, čím sa usilovali podnietiť negatívne emócie ako pocit krivdy, závisť a hnev. O určitom zákulisnom pláne nielen politikov, ale aj vlastníkov médií a agentúr svedčia napr. prieskumy verejnej mienky, také úplne odlišné od skutočných výsledkov volieb. Robert Fico vo vedomí možnej prehry zasa vysielal signály SOS k ľavicovému voličovi aj k zahraničiu pomerne arogantnými útokmi na Mariána Kotlebu a jeho Ľudovú stranu Naše Slovensko.

Skrátka, politická kampaň sa nekonala o otázkach, ktoré naozaj zaujímajú slovenského voliča. Ten v období sociálnych sietí už nepodlieha manipulatívnej selekcii printových a klasických elektronických médií. Zaujala ho ruptúra medzi obsahom slovenských oficiálnych a alternatívnych médií, v neposlednom rade aj diametrálny rozdiel maďarskej politiky Viktora Orbána, poľského Práva a Spravodlivosť či českého prezidenta Miloša Zemana alebo exprezidenta Václava Klausa a obsahov politiky slovenských politických strán, ktoré pri všetkej rozvadenosti spája zhoda na tom, že sa vzájomne označujú nie bez badateľnej známky pýchy za európske, štandardné a slušné. Pritom slušnosťou nazývajú zametanie pod koberec takých vážnych otázok ako reťaz organizovaných oranžových revolúcií, vojen, vraždenia kresťanov a nekončiaci sa prúd islamistov, medzi ktorými do Európy prichádzajú aj teroristi.

Azda najväčšiu príučku za dlhodobú politkorektnosť získalo Kresťanskodemokratické hnutie, ktoré voliči vylúčili mimo parlamentu. Je škoda prepadnutých takmer päť percent hlasov, ktoré KDH nestačili na postup do NR SR. Na druhej strane je to trest zaslúžený, keďže byť politickou stranou, od ktorej sa očakáva spoločenská váha a sila omnoho väčšia ako od Smeru alebo kohokoľvek iného, sa beztrestne celé štvrťstoročie nedá. Naopak, obdiv si zasluhuje trpezlivosť konzervatívneho slovenského voliča, ktorý už dávno musel prečítať nejednoznačnosť pri obhajovaní jeho záujmov, no verne zatínal zuby.

Toto a mnohé iné má podiel na fakte, že sčítanie hlasov prinieslo patový výsledok.

Tento výsledok nevyhovuje azda nikomu, okrem už spomenutého Mariána Kotlebu. Smer síce získal najväčší počet hlasov, ale nie taký, aby mu umožnil zostaviť vládu samému a ani jeho koaličný potenciál nie je veľký. Vládnuť sa nepodarí ani proti Smeru.  Isté východisko by ponúkla dohoda na úradníckej vláde naprieč politickému spektru. To by však znamenalo, že by sme boli svedkami permanentnej predvolebnej kampane až do najbližších volieb. Všetci, Smer rovnako ako OĽaNO, SNS, Most-híd či Sieť, by sa navzájom prekárali a vyťahovali na seba kauzy. Zároveň by spoločne útočili na tzv. neštandardnú Ľudovú stranu Naše Slovensko, pripísali by jej účelovo div nie všetky hriechy sveta v nádeji, že sa slovenský volič naľaká a radšej vhodí svoj hlasovací lístok pre tých, ktorí nevedia ani vysloviť názov Slovensko, Slovenská republika, vlasť, domovina, ale používajú iba neurčité pomenovanie „tátokrajina“.

Patová situácia postavila lídrov takmer všetkých politických strán pred rozhodnutie, či poprieť vlastné programové deklarácie a obvinenia z predvolebnej kampane a na určité obdobie udržať politickú stabilitu, alebo podľahnúť obavám z nárastu volebných preferencií Mariána Kotlebu a venovať sa skôr politickému zápasu namiesto hlavnej úlohy politiky – zastupovať záujmy celého Slovenska, nielen vlastných straníckych sympatizantov. Už teraz preto môžeme povedať, že skutočným víťazom je práve Marián Kotleba, ohováraný, pošpiňovaný, bagatelizovaný, posmievaný a ohŕdaný. V Národnej rade dostáva celoslovenskú tribúnu a ak neurobí neuvážené kroky, obklopený charakternými a rozvážnymi poradcami má pred sebou perspektívu zvyšujúcej sa dôvery a politického rastu. Nič na tom nezmení pýcha tzv. štandardných strán a jej predstaviteľov, nech už podniknú čokoľvek – či budú útočiť, alebo prezieravo mlčať.

Teodor Križka