Pre lepšie pochopenie toho, čo sa dnes deje v Srbsku, je potrebné sa vrátiť trochu do minulosti. Po páde vlády juhoslovanského prezidenta Slobodana Miloševiča si postupne budovala silnú pozíciu Srbská radikálna strana, niekdajší koaličný partner Miloševičovej Socialistickej strany Srbska. Strana vznikla v roku 1991 zjednotením Srbského četníckeho hnutia, ktoré viedol Vojislav Šešelj a Ľudovej radikálnej strany pod vedením Tomislava Nikoliča. Predsedom Srbskej radikálnej strany sa stal Vojislav Šešelj, ktorý stojí na čele strany dodnes.

Vo väčšine parlamentných volieb strana získavala 25-30 % hlasov a dokonca dvakrát sa jej podarilo v nich aj zvíťaziť. Radikáli však boli po páde Miloševičovej vlády v politickej izolácií a nikto s nimi nechcel spolupracovať. Navyše Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu vydal v roku 2003 zatykač na ich lídra Vojislava Šešelja, ktorý sa súdu dobrovoľne vydal. Zastupujúcim predsedom sa tak stal Tomislav Nikolič a druhým mužom v strane bol generálny sekretár Aleksandar Vučič. Radikáli odmietali vstup Srbska do Európskej únie, NATO a orientáciu strany na Západ. Naopak vyslovovali sa za úzku spoluprácu s Ruskom.

Veľký obrat nastal v parlamentných voľbách v roku 2007, v ktorých radikáli získali 28,6 % a 81 mandátov v srbskom parlamente. V prozápadných stranách, ktoré dovtedy vládli v Srbsku, postupne prichádzalo k rozkolu a črtala sa možnosť pre radikálov vytvoriť vládu. Jasným dôkazom takéhoto vývoja bolo zvolenie Tomislava Nikoliča za predsedu parlamentu za podpory Socialistickej strany Srbska a Demokratickej strany Srbska posledného juhoslovanského prezidenta Vojislava Koštunicu. Prozápadné strany však opäť nejakým ,,zázrakom“ vytvorili koaličnú vládu, ale izolácia Srbskej radikálnej strany sa pomaly stávala minulosťou a hrozilo, že po najbližších parlamentných voľbách by už mohla pohodlne zostaviť vládu. Nikolič bol vo funkcii šéfa parlamentu iba 5 dní.

Preto v roku 2008 dochádza u srbských radikálov k rozkolu. Nikolič s Vučičom sa doslovne z večera do rána pasovali za proeurópskych politikov, ktorí chceli začlenenie Srbska do západných štruktúr. Keďže väčšina strany takúto zmenu kurzu odmietala, rozhodli sa dovtedy najvyšší predstavitelia radikálov stranu opustiť a spolu so 17 poslancami založili Srbskú pokrokovú stranu. Obaja politici veľmi túžili dostať sa k moci a vedeli, že bez podpory Západu to nepôjde. Celý proces tohto rozkolu a založenia novej prozápadnej strany je zaznamenaný v depešiach amerických diplomatov, ktoré zverejnil portál Wikileaks. Američanom sa tak podaril geniálny ťah, už nemali pod kontrolou iba vládu v Belehrade, ale aj opozíciu. Srbská pokroková strana si za výraznej mediálnej a marketingovej propagandy postupne získavala dôveru u voličov. Naopak, Srbská radikálna strana sa ťažko spamätávala z rozkolu a postupne strácala podporu Srbov, čoho výsledkom bolo, že vo voľbách sa nedostala ani do parlamentu.

V parlamentných voľbách v roku 2012 Srbská pokroková strana zvíťazila so ziskom 24,04 % hlasov a získala 73 poslancov. Zdalo sa, že strana skončí v opozícií, keďže Socialistická strana Srbska bola za vytvorenie vlády s doteraz vládnucimi prozápadnými stranami. Zlom nastal až o 2 týždne, kedy sa v Srbsku konalo druhé kolo prezidentských volieb a v ňom prekvapujúco uspel líder pokrokovej strany Tomislav Nikolič, ktorý porazil dovtedajšieho prezidenta Borisa Tadiča. Spolu s Vučičom ponúkli lídrovi socialistov Ivicovi Dačičovi kreslo premiéra v novej vláde a takýto post bývalý hovorca prezidenta Slobodana Miloševiča nemohol odmietnuť. Mimochodom, u socialistov nastal podobný vývoj ako u Nikoliča s Vučičom a strana sa pretransformovala na proeurópsku. Tomislav Nikolič sa teda stal srbským prezidentom a jeho verný spojenec Aleksandar Vučič prvým podpredsedom vlády.

Ambiciózny Vučič sa však s touto pozíciou nechcel uspokojiť najmä pri pohľade na stúpajúce preferencie Srbskej pokrokovej strany, ktorej sa stal predsedom, keďže prezident Nikolič sa formálne vzdal členstva. Aj naďalej však stranu podporoval. Vučič vyvolal v roku 2014 predčasné parlamentné voľby, v ktorých suverénne triumfoval a zasadol do vytúženého premiérskeho kresla. Napriek tomu, že jeho Srbská pokroková strana získala v parlamente nadpolovičnú väčšinu kresiel, zobral do vlády aj Dačičových socialistov a Zväz vojvodinských Maďarov. Vučič postupne smeroval Srbsko na cestu do Európskej únie, ktorá členstvo tohto balkánskeho štátu podmieňovala prijatím veľmi ťažkých reforiem a normalizácie vzťahov s Kosovom. Premiér postupne plnil želania Bruselu a boli schválené rôzne nepopulárne reformy.

V novembri 2014 prekvapujúco Medzinárodný trestný tribunál v Haggu prepustil z väzenia na slobodu zo zdravotných dôvodov Vojislava Šešelja. Toho po prílete do Belehradu nadšene vítali tisíce ľudí ako národného hrdinu. Ten hneď pri svojom prvom verejnom vystúpení vyhlásil politický boj Tomislavovi Nikoličovi a Aleksandarovi Vučičovi. Šešelj postupne zaktivizoval upadajúcu Srbskú radikálnu stranu, ktorá si postupne získavala dôveru ľudí.

Vučič zrejme zo strachu z výsledkov bolestivých reforiem, ktoré na žiadosť Bruselu musel prijať a určite aj zo stúpajúcej podpory svojej bývalej strany, vyvolal po dvoch rokoch vládnutia opäť predčasné parlamentné voľby. V nich získala jeho koalícia strán 48,25 % hlasov a 131 kresiel v parlamente a spolu so socialistami a Maďarmi opäť vytvoril vládu. O slovo sa už však opäť prihlásila aj Srbská radikálna strana, ktorá strojnásobila svoj výsledok od posledných volieb a stála sa treťou najsilnejšou stranou v parlamente, najsilnejšou opozičnou.

V apríli čakajú Srbov ďalšie zaujímavé prezidentské voľby. Kandidatúru už ohlásil líder radikálov Vojislav Šešelj, ktorého súd v Haggu pred rokom zbavil všetkých obvinení. Šešelj vystupuje proti členstvu Srbska v EÚ a NATO a vyslovuje sa za užšiu spoluprácu s Ruskom a Čínou. Prekvapujúco kandidátom Srbskej pokrokovej strany bude pravdepodobne premiér Aleksandar Vučič. Strana tak nepodporila kandidatúru svojho zakladateľa Tomislava Nikoliča. Ten sa s tým nevie zmieriť a vyhlásil, že sa o druhé funkčné obdobie bude uchádzať. Srbské médiá špekulujú, že Nikolič nebude kandidovať jedine vtedy, ak po prípadnom Vučičovom víťazstve vo voľbách ho nahradí vo funkcii predsedu vlády. To je však málo pravdepodobné. Vyzerá to teda na definitívny rozpad tandemu Nikolič-Vučič, ktorí sa na chrbte Vojislava Šešelja dostali až na výslnie srbskej politickej scény, neskôr ho zradili a dostali sa až do najvyšších pozícií v štáte.

Čo vedie Aleksandara Vučiča, že sa bude uchádzať o funkciu prezidenta, je ťažko povedať. V Srbsku, podobne ako na Slovensku, je prezident iba reprezentatívna funkcia. Možno opäť dostal príkazy zvonku, keďže ako momentálne najpopulárnejší politik v Srbsku môže ako jediný zvíťaziť nad Vojislavom Šešeljom.

Branislav Rusiňák