Môj profil 
Predplatné
Niet divu, že veľmi mnoho nehodných sa dostalo do úradov a cirkevných hodností a kázeň i veda utrpeli veľmi citeľné ujmy. Boh však neopúšťa svoju Cirkev, a uprostred všeobecnej skazenosti vzbudzuje mužov, ktorí vždy zmužile na sa postavia na odpor víru nemravnosti a príkladom svojho života obnovujú predošlú kázeň.
Takýto muž bol svätý Peter Damián. Tento slávny cirkevný učiteľ sa narodil v meste Ravenna v Taliansku, okolo roku 990. Pochádzal z rodičov chudobných síce, ale šľachetných, ktorí mu však veľmi náhle umreli. Ako sirotu ho vzal jeho starší brat k sebe, ale ako že ten s ním zachádzal! Tento brat a jeho manželka tak tĺkli a drali úbohého chlapca, že kade išiel, všade len vzdychal a plakal. Nedali mu jesť, nešatili ho, a keď trochu podrástol, pridržovali ho k paseniu ošípaných. Ako malý pastier našiel voľačo peňazí, za čo dal svätú omšu slúžiť za spasenie svojich rodičov. Nedlho na to ujal sa ho iný jeho brat, ktorý bol kňazom a volal Damián sa nazýval. Tento vzal ho ku sebe, staral sa o neho ako otec a poslal ho do Florencie a Parmy do škôl. Hovoria, že svätý Peter z povďačnosti k tomuto svojmu dobrému bratovi, sa predstavoval všade ako brat Damiána (Petrus, Damiani frater). Dokonajúc s dobrým úspechom školy, začal i sám iných učiť, skrze čo, súc skromný a gazdovský, k nemalému majetku prišiel.
Ako učiteľ zaoberal sa s vážnymi predmetmi a odhodlal sa k tomu, že svoje srdce nepripustí nikdy k rozkošiam pominuteľným. Pri svojom stole choval vždy muža slepého ku cti Spasiteľa. Raz mal len jeden kus bieleho chleba (ktorý považoval za chutnejší) a slepému dal preto kus chleba čierneho, s týmto sa však nemohol uspokojiť.
„ Ak ja“ , hovoril, „ku cti Spasiteľa chovám tohto slepého, prečo som mu nedal bieleho chleba? Či som ja snáď viacej než Spasiteľ?“. Takto rozmýšľal, no bieleho chleba však slepému nedal, tu mu zabehla kôstka ryby do hrdla, nevedel čo počať, zamenil svoj biely chlieb s čiernym slepého a hľa, sotva doň zahryzol, už mohol slobodne dýchať. Od dlhšieho času sa zaoberal myšlienkou celkom sa odlúčiť od hluku sveta. V tejto myšlienke ho utvrdili dvaja pustovníci z Fonte Avellana, ktorí ho navštívili. Petrovi sa veľmi ľúbili ich reči, takže prisľúbil, že príde k nim, ak ho prijmú za pustovníka. Keď od neho odchádzali, dával im strieborný pokál, pustovníci ho však neprijali vraviac, že im neprináleží tak ťažké náradie so sebou vláčiť. Toto ho ešte viac utvrdilo v úmysle, keď videl mužov, ktorí pokladov svetských si tak málo všímajú. Aby skúsil, či pustovnícky život v skutku aj vydrží, zatvoril sa do pustovníckej cely a neopustil ju počas celých štyridsať dni.
Pripraviac sa takto k životu pustovníckemu, vstúpil do pustovníckeho kláštore Santa Croce v Umbrii. Aj keď tu bol život veľmi prísny, Peter svedomite zachovával všetky predpisy. Miloval nadmieru chudobu, a preto sa odieval tým najjednoduchším rúchom, miloval poslušnosť, preto sotva jeho predstavený vyriekol nejaký príkaz slovom, Peter sa už usiloval vyplniť ho. Vo svojej cele bol zaneprázdnený modlitbou a čítaním Písma svätého. Na rozkaz od opáta, aby taký život aj v druhých kláštoroch poznali, žiadali od opáta aby aj ich prišiel vyučovať. A tak začal učiť vo všetkých okolitých kláštoroch. Keď sa po dvoch rokoch ku svojim druhom do Avellany vrátil, staručký opát ho označil za svojho nástupcu. Vtedy sa mu síce pošťastilo vyhnúť sa tejto hodnosti, avšak roku 1041 na všeobecnú žiadosť druhov stal sa ozaj opátom. Ako opát riadil svojich podriadených sväto a múdro. K podobnému životu svätému privádzal aj iných, založiac kláštory na piatich miestach. Podľa jeho príkladu viacero jeho druhov viedlo skutočne život svätý.
Takéto svetlo nesmelo dlho ostať skryté. A tak sa stalo, že pápež Gregor VI., Klemens II. a Lev IX. ho poverili s usporiadaním dôležitých záležitostí. Pápež Štefan X. ho povolal k sebe a učinil ho proti jeho vôli kardinálom, biskupom v Ostii. Ako kardinál a biskup sa obetoval úplne svojmu úradu. Pri každej príležitosti kázal ľudu, a ľud sa nemohol dosť nasýtiť jeho reči. Zvlášť sa snažil na pravú cestu doviesť duchovenstvo, lebo dobre vedel, že od ich správania závisí blaho ľudu. Od 4. storočia žili mnohí duchovní spoločne, nemali vlastní majetok a takto žijúc v chudobe zastávali duchovný úrad a správu ľudu. Časom však vkĺzla do týchto spolkov veľká vlažnosť ba i rozpustilosť. Za pápeža Alexandra II. boli tieto spolky opravdivo duchovné duchovné, Peter Damián ich obzvlášť priviedol ich ku starej kázni a svojou horlivosťou k novému životu. Kňazi sa stali opäť dobrými pastiermi a národy vzhliadali v nich horlivých učiteľov a vzory života svojho.
Keď Peter dokončil toto dôležité dielo, povolal ho pápež k inému. V biskupstve milánskom, a v samom meste Miláne, panoval na ten čas veľký neporiadok. Predávali sa tam totiž duchovné úrady za peniaze, čo je zločin veľký a menuje sa simonia čiže svätokupectvo. Pápež si zaumienil tento neporiadok odstrániť a poslal tam preto svätého Petra. Sotva sa však Peter v Miláne ukázal, neporiadni kňazi, obávajúc sa, že ním budú z úradov zosadení, pobúrili proti nemu ľud. Mešťania dali zvoniť na poplach, v zástupoch sa zháňali ulicami a vyhrážali sa pápežskému vyslancovi, že ho zabijú. Avšak Peter, neznajúc bázne, vystúpil na kazateľňu hlavného chrámu a hovoril s takou múdrosťou k ľudu, že všetok hnev utíšil, a prítomní mu prisľúbili verejne, že mu vo všetkom poslušní budú. Takto v krátkom čase utíšil toto pohoršenie. Ale hlasom svojím nemohol všade preniknúť, aby roznietil vlažných kňazov. Spísal diela, v ktorých naliehavo pripomínal kňazom ich povinnosti, a tak dobro ďaleko-široko šíril. Toľkými prácami vyčerpané boli napokon jeho životné sily, že vo vysokom veku zatúžil znovu po milej samote, kde predtým viedol tak pokojný život. I zložiac Úrad biskupský zatvoril sa do svojej chudobnej cely, kde nanovo žil neobyčajne prísne, cez celý štyridsaťdenný pôst nič vareného nepožíval, len bylinami vo vode zmäknutými sa živil. Lôžkom jeho bola rohož na holej zemi. Napokon, v 83. roku veku svojho života usnul v Pánovi r. 1072.
V živote svätého Petra obdivujeme vytrvalosť na vyvolenej ceste. Doslovný rozkaz pápeža odtiahol ho na čas od milenej pustovníckej samoty, no biskupstvo a dôstojnosť kardinálska neboli v stave nahradiť mu celu pustovnícku. Jeho duša túžila po veciach večných a ku týmto za istejšiu cestu držal život pustovnícky, tomuto presvedčeniu ostal verný až do smrti. Ruku svoju položil na veslo a neobzeral sa, lebo podľa slov Písma tí, čo sa obzerajú, nie sú hodní kráľovstva nebeského. Dobrým byť za krátky čas, je malá zásluha, ba aj keby si statočne podstupoval skúšku roky a roky trvajúcu, ani to by nestačilo. Podľa Písma spasený bude len ten, kto vytrvá až do konca. Aby sme v dobrom predsavzatí našom vytrvali, je potrebné, aby úmysel náš bol odhodlaný, pevný a stály, lebo:
„Čím čistejší úmysel máme, tým bezpečnejšie premôžeme rozličné búrky života.“
Karol Jerguš
.jpg)
