Rodičia jeho, nemajúc žiadnych detí, učinili sľub Panne Márii, že keby im Boh na jej príhovor, syna požehnal, toho by venovali jeho službe. I stalo sa, ako si žiadali. Na deň svätého Ondreja apoštola narodil sa im synáčik, ktorého ku cti svätého apoštola nazvali Ondrejom. Pekný a nádejeplný chlapček bol životom, láskou, jedinou radosťou svojich rodičov, oni ho vychovávali ako poklad, im z neba zverený, zdokonaľovali  jeho vlohy múdrym učením, vplývali na jeho srdce vlastným príkladom, karhali detinskú nemravnosť mäkkým prútom, so stromu lásky zrezaným, dobre pamätajúc na príslovie: „Sprostosť uviazaná je na srdce chlapca, prút však odníma ju s neho“,  Ondrej bol na potešenie svojim rodičom. Úbohí však rodičia, jak trpko ste mali byť sklamaní! Matka hľadela synáčika svojho v bázni Božej vychovať, Ondrej však, podľa povahy veľmi živý, nevšímal si dobrých naučení matkiných, akoby okovami pripútaný k svetu a pôžitkom jeho márnym, pohrúžil sa do viery ľahko-myseľnej a skazenej mládeže, plamene chtivosti zábav a roztopašnosti vždy vyššie a vyššie šľahali v jeho duši, utlačujúc útle kvietky nevinnosti a mravnosti, čo deň hlbšie ponáral sa v more skazy a zatratenia. To náramne bolelo dobrú matku. Ona plakala a nariekala vo dne i v noci. V žalosti svojej modlila sa k Panne Márii za obrátenie nešťastného syna svojho. Modlitba táto nebola márna, jedného dňa, keď sa Ondrej opäť neslušne choval k svojej matke, táto s celou vážnosťou riekla k nemu:

„Odstúp odo mňa! Lebo v pravde ty si ten vlk, o ktorom sa mi zdalo, že som ho nosila pod svojím srdcom.“

Ondrej odstúpil, hneď sa však k matke naspäť vrátil, prosiac ju, aby mu vysvetlila obsah týchto slov, ktoré hlboko vrazili sa do jeho srdca. So slzami preriekla k nemu matka:

„Keď’ som ťa ešte pod srdcom nosila, zdalo sa mi, že mám porodiť vlka, ktorý zabehol do kostola, premenil sa v baránka. Deň na to porodila som teba. Ako si doteraz žil, vieš dobre,  v skutku nie ako rozumný človek, lež ako vlk. Už je čas, aby si sa stal baránkom a vyplnil sľub rodičov svojich. Lebo si nebol narodený nám, ale najsvätejšej Panne!“

Hlboko dotkli sa slová tieto srdca Ondrejovho, bolesť matkina skrotila jeho ľahkomyseľnosť,  padol na kolená pred milou matkou a hneď vstanúc, ponáhľal sa do blízkeho kostola rádu Karmelitánov a ako keby sa v skutku stal z vlka baránkom, pred obrazom blahoslavenej Panny vrúcne sa modlil. Dokonajúc modlitbu, odhodlal sa vstúpiť do rehole Karmelitánov, aby s rúchom svetským odhodil svetské zmýšľanie a so šatom rehoľným obliekol nového človeka. Ako novic  vykonával s pokornosťou tie najťažšie a najobyčajnejšie práce domáce, v duchu pokánia činil najprísnejšie sebazaprenie. Život jeho bol svätý, nebeský. Starajúc sa však o vlastné spasenie, nezabudol ani na bratov svojich. Jeden z jeho príbuzných, Ján Korsini, ochorel na nevyliečiteľnú nemoc. Aby zabudol na svoje bolesti, oddal sa zaslepenec hre, hral celý deň kocky, tak že bydlo jeho ľudia nazývali vôbec domovom  hýrivcov. Zo sústrasti šiel svätý Ondrej k nemu a sľúbil mu, že ho nemoc nechá, ak prestane sa hrať, bude osem dní sa postiť a odporúčať sa Panne Márii. Nemocný nasledoval radu svätého a činiac pokánie, uzdravený bol. Pán Boh i viac zázrakmi odmenil svätosť svätého Ondreja. Z mnohých uvedieme tu len jeden. Vo Florencii bol jeden boháč, ktorému zomreli všetci synovia, len jedna dcéruška mu ostala a aj tá trpela na suchotiny. Otec povolal so všetkých strán tých najlepších lekárov, avšak všetko darmo, nemohli pomôcť nemocnej.

„Čo žiadaš, drahé dieťa moje, aby som ti ešte učinil ?“ pýtal sa jej skormútený otec. Úbohé dievča dalo sa do plaču, rieknuc:

„Milý otče, mne nie je pomoci, iba že by mi pomohol Boh a Panna Maria, lež pošli, prosím ťa, k sluhovi Božiemu, Ondrejovi, aby sa za mňa modlil a nejaký liek mi pripravil; ak mi to nepomôže, stratená som.“

Utrápený otec bežal hneď do kláštora pre brata Ondreja. Svätý, príduc k dievčati, vzal chleba, namočil ho do vína a modlil sa takto:

„Všemohúci Bože a Spasiteľ Ježišu Kriste, ktorý veriacich svojich na pamiatku Svoju, chlebom a vínom, telom a krvou Svojou nasycuješ, požehnaj tento do vína omočený chlieb, aby slúžil tomuto dievčatku, ktoré dôveruje v Tvoju pomoc, k uzdraveniu tela a duše.“

Potom podal chlieb dievčaťu, ktoré na to zaspalo, a keď’ sa zobudilo, zvolalo pevným hlasom:

„Otče, matka, dajte sem chytro moje šaty, brat Ondrej ma volá!“

I oblečúc sa, šla celkom zdravá do kláštorného chrámu a vzdávala tam vrúcne vďaky Bohu.

Svätý  Ondrej na žiadosť svojich predstavených učil sa bohoslovie a vysvätený bol za kňaza. Ako kňaza poslali predstavení svätého do mesta Paríž, aby tam na vysokých školách skončil svoje štúdia, skadiaľ vrátiac sa do Florencie, vyvolený bol za predstaveného kláštora. Jak pokorný a ponížený bol pri všetkom tomto Ondrej, vidíme z toho, že keď ho roku 1360 za biskupa vo Fiesoli vyvoliť chceli, ukryl sa do kláštora Kartuziánov, aby tejto cti ušiel. Následkom toho pristúpilo sa k novej voľbe, ale vtedy jedno dieťa v zástupe hlasite vykríklo:

„Boh sám ustanovil Ondreja za pastiera, on je u Kartuziánov, tam ho nájdete.“

Ihneď išli vyslanci k svätému, ktorý poslúchnuc pokynutie Božie, vysvätený bol za biskupa v 58. roku veku svojho, Tento svoj úrad zastával on do 71. roku svojho, majúc vždy za pravidlo, že čím vyššiu dôstojnosť zastáva, tým svätejší a kajúcnejší musí byť život jeho. Na seba bol nad mieru prísny, k iným, zvlášť k hriešnikom, nad mieru láskavý. On bol otcom chudobných, ktorým každý štvrtok nohy umýval. Nepriateľov zmieriť a spory vyrovnávať, nikto tak nevedel ako on, slovám jeho nikto nemohol odolať. Vo vianočný svätvečer roku 1372, onemocnel, priam keď sa na utiereň pripravoval, a 6. januára 1373, zomrel pokojne, plný radosti a predtuchy budúcej blaženosti svojej. Telo jeho pochované je v chráme Pána Karmelitánskeho vo Florencii.

Mnohý nemocný rád by si dal zavolať svätého Ondreja Korsiniho, aby mu pomohol, keby on ešte na žive bol. On však žil v Taliansku a už dávno zomrel. Lež či nieto blízko nás druhého, ktorý by nám a to ešte istejšie pomôcť mohol? Cirkev je ten lekár, ktorá nám vždy a všade k pomoci prispieva. Svätý Jakub apoštol píše:

„Ak stoná niekto medzi vami, nech zavolá kňaza Cirkvi, aby sa modlil nad ním a pomazal ho olejom v mene Pána. Modlitba viery uzdraví nemocného a uľaví mu Pán a ak je v hriechu, odpustené mu bude, nech príjme sviatosť posledného pomazania.“

Že však mnohí touto sviatosťou úľavy, útechy a zdravia nedostávajú, toho ona nie je príčinou, lež sám nemocný, preto že nemá živej viery, a nasledovne tej nadprirodzenej pomoci nie je hoden. Nemožno ti svätého Ondreja k sebe povolať, povolaj k sebe Toho, ktorý hovoril:

„Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a obťažení ste, a ja vás občerstvím.“

Nemocný človek nevládze prísť k Spasiteľovi do chrámu, prichádza preto On sám k nemu v Sviatosti oltárnej. Mnohí nežiadajú si však tohto pomocníka, a keď’ si Ho žiadajú, nemajú viery, nádeje a lásky a preto si nezaslúžia, aby im Spasiteľ pomohol. Mnohí nemocní, predovšetkým zámožnejší a tak zvaní  „osvietení“,  kresťania skladajú celú svoju dôveru v lekára a lieky, akoby lekár bol ich Bohom a Spasiteľom, alebo akoby len v tých liekoch nachodil sa život a zdravie. Je síce povinnosťou každého nemocného, dať zavolať k sebe lekára, lekár sa preto mnoho musel učiť, aby poznal nemoce, rastliny tiež len pre človeka stvoril Boh, ale nad lekárom a rastlinami stojí všemohúci Boh, od ktorého to konečne závisí, či dokáže lekár nemoc poznať, pravý liek predpísať a či liek nemocnému aj pomôcť. Na to by žiaden nemocný nemal zabudnúť. Nemocní ako že si hľadia uľaviť v nemoci ? Mnohí siahajú priam k tak márnym prostriedkom, ako onen príbuzný svätého Ondreja. Jedni hrajú sa v karty, druhí čítajú, aby im čas prešiel, svetské, daromné a škodné knihy, iní zas prijímajú návštevy, a podobne. Avšak všetko to nemôže poslúžiť k obľahčeniu nemoci. Drahý čitateľu! Boh ťa chce skrze nemoc na čas od sveta odlúčiť, aby si tým viac na Neho a na spasenie duše svojej myslel. Ak len vo svete hľadáš potešenia, na nivoč uvádzaš úmysel Boží, nemoc ťa len trápi a nič ti neprospeje. Nemoc je ako čas pôstu a kajúcnosti, ktorý človeku k dobrému poslúžiť môže, ak ho náležite použije. Môžeš teda potešenie svoje v čas nemoci hľadať v Spasiteľovi Ježišu Kristu, alebo v márnom svete. Rozváž, čo je lepšie, a podľa toho jednaj.

Karol Jerguš