Anjeli nebies pre spáchaný hriech uvrhnutý boli do večného zatratenia, a na ich miesto, ako hovorí sv. Bernard, stvoril Boh človeka, aby zaujal miesto ich, podľa písma :

„Mocných zhodil s trónu a povýšil pokorných.“ Podobne aj medzi ľuďmi postavil vždy iných na miesta zradcov,  na miesto neverných Židov povolal povoľných pohanov, na miesto neverného Judáša vyvolil si verného Mateja. Podobne zvolil si Spasiteľ dvanásť apoštolov bez pochyby ohľadom na dvanásť kmeňov izraelských. Svätý počet tento bol však roztrhnutý hroznou smrťou zradcu Judáša,  jeho miesto muselo byť obsadené, posvätný počet musel byť zase vyplnený. Po nanebovstúpení Pána vrátili sa apoštolovia a učeníci jeho z hory olivovej do Jeruzalemu, ako im to sám Pán prikázal. Tu sa s matkou Pána a s ostatnými zbožnými ctiteľmi Ježišovými zhromažďovali, oddávajúc sa modlitbám a očakávajúc príchod Ducha svätého. Keď takto jedného dňa v svätej pobožnosti pospolu meškali, povstanúc Peter, hlava apoštolov, uprostred zhromaždenia počal hovoriť, že potrebné je, aby na miesto neverného Judáša iného schopného muža za apoštola vyvolili, a síce z počtu tých, ktorí po všetok čas, čo Ježiš svoj verejný učiteľský úrad konal, až k smrti s nim boli, aby vyvolenec o všetkom, čo Ježiš učil a činil, zvlášť o jeho zmŕtvychvstaní hodnoverné svedectvo vydávať mohol. Reč táto od všetkých schválená bola. Apoštoli navrhli Barnabáša, spravodlivým zvaného, a Mateja. Obaja boli hodní úradu apoštolského a preto bolo zhromaždenej obci veľmi ťažko rozhodnúť, ktorý by mal byť zvolený. I obrátili sa v modlitbe k Bohu aby Pán sám najhodnejšieho vyvoliť ráčil,  potom ale hádzali kocky, a hľa, kocka padla na Mateja, ktorý svojou zvláštnou vernosťou nevernosť Judášovu zase napravil. Matej sa narodil v Betleheme v zemi judskej, zámožní rodičia jeho vychovali dobre a Spasiteľ prijal ho pre jeho vieru a pobožnosť za učeníka svojho. Ako apoštol prijal Ducha svätého v deň Letníc a kázal sv. evanjelium najprv v Galilei potom ale na cestách svojich prešiel až do Afriky do zeme etiópskej, tu v tejto zeme chodil on medzi divými národy z jedného miesta na druhé a obrátil ku viere v Krista ukrižovaného a zmŕtvychvstalého veriacim svojim na srdce kladúc predovšetkým slová Spasiteľa:

„ Kto učeníkom mojim chce byť, nech zaprie sám seba, vezme kríž svoj na seba a nasleduje ma.“

Ohlasujúc za dlhší čas v Etiópii Ježiša ukrižovaného, vrátil sa zase do Galilei, kde horlivosťou a mocou slov jeho počet kresťanov vždy viacej sa zmáhal. Týmto však popudil proti sebe hnev Židov tvrdošijných, ktorí neukojiteľnou zášťou stíhali hlásateľov viery Kristovej. Chceli teda i tohto apoštola zničiť, obžalovali ho u kniežaťa kňazského Ananiáša, muža to vysoko mysliaceho, ktorý patril k sekte Saducejov a zmŕtvychvstanie zapieral. Tento hneď  zvolal vysokú radu, dal si priviesť apoštola Mateja a rúhal sa pred ním Ježišu Kristu spôsobom najohavnejším ako zločincovi nehanebnému. Svätý Matej však, plný Ducha svätého, s radosťou vyznával, že Ježiš Kristus je opravdivý Syn Boží a zastával svoje vyznanie tak horlivo, že všetci nepriatelia jeho nevedeli mu ani slova odpovedať.  Teraz ale vystúpila zlosť kniežaťa kňazského a tovarišov jeho na najvyšší stupeň, svätého apoštola odsúdili jednohlasne k smrti skrze ukameňovanie. I odvliekli ho na popravisko, keď tu pod kameňmi rozzúrených Židov polomŕtvy na zem sklesol, pristúpil k nemu jeden vojak a sekerou odťal mu hlavu. Tak dokonal tento svätý apoštol život svoj pre Krista okolo roku 63. za panovania ukrutného Nera. Telo svätého Mateja pochovali učeníci jeho. Nábožná cisárovná Helena našla jeho hrob a dala preniesť jeho pozostatky najprv do Ríma, neskôr skrze svätého biskupa Agricia do Trieru, kde svätý Matej ako patrón tohto starého a slávneho mesta vzývaný býva.

Svätý Matej musel podstúpiť smrť ukameňovaním, preto že hlásaním viery Kristovej pohol Židov k hnevu proti sebe. Hľa, čo je v stave vykonať hnev! Hnev môže byť dobrý, alebo hriešny podľa toho, ako z dobrého alebo zlého úmyslu pochádza. Zlý človek sa hnevá, preto že sa mu prekáža v tom, aby mohol previesť zlobu svoju, preto je jeho zlý. Dobrý človek sa hnevá, vidiac, že sa pácha zlé, alebo že sa zlostne tomu prekáža, aby niečo dobrého prevedené bolo,  preto je hnev jeho dobrý. Hriešny je teda hnev, keď pochádza:

1) z citlivosti. Sú ľudia, ktorí sa hnevajú pre každú maličkosť, keď niečo hovoríme alebo robíme, čo sa im neľúbi, alebo niečo zabúdame, čo by radi mali. Oni by si priali, aby sa každý viac chránil, učiniť niečo proti ich vôli, než proti vôli Božej.

2) Z urazenej pýchy. Takýmto spôsobom hnevali sa Židia a Farizeji na Ježiša Krista, pretože pýchu a pokrytectvo ich priamo odokrýval a im toto verejne vytýkal. Takto sa hneval Saul na Dávida,  takto sa hnevajú mnohí ľudia, keď niekto má prednosť pred nimi, keď sa im ich chyby vytýkajú, keď sa im taká česť nepreukazuje, ako si oni prajú, keď sa im odporuje v reči, atď.

3) Z lakomstva. Takto sa hnevajú mnohí ľudia, keď im niekto urobil nejakú škodu, alebo keď musia platiť, bár je to ich povinnosťou.

4) Zo zmyselnosti. Takto sa hnevala súložnica Herodesova na svätého Jána Krstiteľa, pretože tento svätý prstom hrozil kráľovi, hovoriac: „Nie je ti dovolené u seba mať manželku brata svojho. Zlosť jej viedla ju k tomu, že žiadala hlavu svätého Jána. Takto hnevajú sa mnohí na svojich rodičov, učiteľov a otcov duchovných, keď im títo ľahkomyseľný život ich vytýkajú.

5) Trebárs by však hnev nepochádzal vždy zo zlého úmyslu, predsa je len zlý aj vtedy, keď je prudký a divoký. Takýto bol hnev nepriateľov Krista a svätých apoštolov. Takýto bol hnev Herodesov, keď, obávajúc sa o trón, nemluvniatka zavraždiť dal. Takýto hnev je hriešny, Ako bylina, ktorá má jedovatý koreň, jedovatý peň, jedovaté ovocie, musí byť skutočne jedovatou, tak aj hnev. Koreň  jeho je zlý – pýcha, lakomstvo, zmyselnosť, i  jeho peň je zlý, to je všetko, čo v zlosti koná človek, je ohavné, jeho ovocie je zlé: nesváry, hádky, zvady a vraždy. Preto hnevajte sa, ale nehrešte.

Karol Jerguš