To sa aj tak stalo. Ona žila čisto a nevinne ako anjel, a keď dosiahla veku panenského, stala sa mníškou. Jej bratia, oduševnení horlivou túžbou po rozšírení viery, preplavili sa cez more do Nemecka, kde vtedy panovalo ešte pohanstvo. Tam ich bol predišiel ich ujec, apoštol Nemecka, Bonifacius. Tento videl, že ak  medzi Nemcami viera zakorenená byť má, predovšetkým potrebné je  založiť niekoľko kláštorov. Povolal k tomuto cieľu z Anglicka viacej pobožných a vzdelaných mužov a panien, medzi týmito bola aj svätá Valburga. Valburga sa dlho nerozmýšľala a vydala sa hneď na cestu, vezmúc so sebou svätých Liobu a Theklu , príbuzné a ešte 30 panien. Roku 748 prišla do Nemecka, sprvu žila so sestrami v kláštore v Durinkách a roku 754 zavítala s nimi do Heidenbeimu u Eichštättu, kde jej brat Vunibald vystaval kláštor, ktorý ona výborne spravovala, tak že od sestier svojich ako pravá matka milovaná a od všetkých ľudí z okolia vysoko ctená bola.

Po smrti brata Vunibalda zveril jej Vilibald, teraz už biskup z Eichštättu, pre jej osvedčené cnosti, pre jej osvietený rozum a svätú horlivosť, tiež vedenie kláštora heidenheimského. Roniac horké slzy zdráhala sa Valburga bremeno toto prijať a len z poslušnosti dala sa napokon k tomu pohnúť. Svätý Vilibald nesklamal sa v sestre svojej, šestnásť rokov spravovala ona oba kláštory silou mužskou. Rehoľníci a rehoľnice ctili ju napospol ako dobrú matku, ona podriadeným svojim bola príkladom všetkej dokonalosti, za jej spravovania kvitli oba kláštory životom ku podivu nábožným. Moc však, ktorou ku cti Božej tak veľké veci vykonávala, vymáhala si svätá  Valburga modlitbou,  na túto obdržala ona od Boha dary Ducha svätého, dar totiž rady, dar vedy, dar sily, dar múdrosti, áno i dar činenia divov. O tom svedčí nasledujúca udalosť.

Neďaleko Heidenheimu býval na jednom zámku istý veľký pán, ktorého dcéra ťažko bola onemocnela. Veľký bol zármutok a bôľ rodičov, lebo oni veľmi milovali dcérušku svoju. Dozvedela sa o  tomto svätá Valburga a išla večer samotná ku zámku, prosiac, aby ju do vnútra pustili. Pán ten mal však kopu zlých psov, ktorí, ako sa svätá k ním priblížila, vyrútili sa na ňu, tak že pán a čel’ad jeho chytro priskočili, chcejúc ju brániť, Valburga však stála uprostred psov, hovoriac:

„Neboj sa, žeby Valburgu, služobnicu Kristovu, psi tvoji poraniť mohli, ja stojím pod ochranou Ježiša a nemám sa čo obávať nebezpečenstva . Keď pán zámku slyšal, že je to Valburga, veľmi sa zadivil, prijal ju s najväčšou úctou, a keďže sa už zotmievalo, kázal jej pripraviť hosťovskú izbu, v ktorej by spať mohla. Svätá Valburga však žiadala, aby posteľ jej doniesli do izby nemocnej dcéry a nechali ju s ňou cez celú noc samotnú. Nemoc úbohej veľmi pokročila, tak že v každom okamihu bolo sa čo obávať, že vypustí ducha.

Svätá Valburga ostala podľa svojej žiadosti sama pri nemocnej, zatvorila dvere, kľakla si k posteli dievčaťa a modlila sa vrúcne, aby Pán podľa nesmierneho milosrdenstva svojho zdravie jej navrátil a nie len rodičov, ale aj ostatných obyvateľov okolia zázrakom takéhoto vyliečenia k živej viere a láske k Bohu povzbudil. Medzi tým mysleli rodičia a ich čeľad’, že dievča bez pochyby cez noc zomrie, prečo aj robili prípravy k pohrebu. Boh však vyslyšal vrúcnu modlitbu pobožnej služobnice svojej. Ona razom otvorila dvere, rodičia vstúpili do izby, a našli dcéru nie mŕtvu, lež úplne zdravú. Nevysloviteľná radosť zmocnila sa srdca ich, povďačnosti plní hodili sa svätej Valburge k nohám a chceli ju obdariť značnými darmi. Valburga však ničoho neprijala od nich, lež ich napomenula, aby z celého srdca svojho milovali Boha a jemu slúžili. Potom ale vrátila sa v tichosti do svojho kláštora. Konečne vekom a strasťami života prekonaná, keď bola kláštor svoj spravovala asi dvadsať rokov, dňa 25. februára roku 779, podľahla sladkej smrti.

Svätá Valburga obsiahla od Boha na svoju vrúcnu modlitbu, že na smrť nemocná dcéra zámockého pána uzdravená bola, a zármutok rodičov premenil sa v radosť. Pravda je teda, čo Písmo sväté hovorí:

„Modlitba spravodlivého mnoho môže u Boha.“

Drahý čitateľu! Či modlitba svätej Valburgy a iných svätých menej môže, keď oni spojení sú na večnosť  Bohom? Orodovanie ich nie je milé pred teraz? Či Všemohúci nevšíma si prosby ich, keď si ich všímal, kým žili na zemi. Spasiteľ Ježiš Kristus orodoval za ľudí, kým tu chodil, a teraz , keď sedí na pravici Boha Otca všemohúceho, píše o ňom svätý Ján apoštol:

„Máme orodovateľa u Otca, Krista spravodlivého.“  Keď ale Spasiteľ oroduje za nás v nebesiach, orodujú za nás aj svätí a vyvolení Boží. Svätá Valburga nečakala, kým by sa otec nemocnej dcéry s prosbou ku nej obrátil, aby sa modlila za ňu. Bohorodička prosila tiež Syna svojho na svadbe v Káne galilejskej, ako náhle videla, že svadobčania pre nedostatok vína sú v rozpakoch. Musíme teda dúfať, iba že láska k ľuďom povzbudzuje svätých, aby orodovali za nás, trebárs ich aj neprosíme o to.

„Zem svätých”, ako  hovorí svätý Bernard, „nie je zem zabudnutia. Srdcia v nebesiach nechladnú, ba sú láskavejšie a súcitnejšie. Oni neobsiahli korunu slávy, preto aby srdcia svoje zatvorili útrpnosti s naším trápením.“

My sme síce deti Božie a dedičia kráľovstva nebeského, máme teda právo s prosbami našimi bezprostredne obracať sa k Bohu. No však pre hriechy naše obávať sa musíme, že modlitby naše nevyslyší, obracajme sa vo všetkých nerestiach, vo všetkých potrebách, vo všetkých trápeniach, vo všetkých biedach, ku svätým, aby oni prosby svoje spojili s našimi a orodovali za nás pred trónom Boha Otca všemohúceho.

Karol Jerguš