Skolastika, s bratom svojim svätým Benediktom duchom útlejšie spojená, než zväzkom pokrvnosti, zriekla sa ako on už v útlej mladosti všetkých radostí a pôžitkov, i sveta zmyselného. Vysoký rod, vznešení príbuzní a pokrvní, bohatstvo, akým oplývala, a pôvabnosť telesná len toľko ceny mali pred ňou, nakoľko ich obetovať mohla Pánu. O jej útlej mladosti nevieme ničoho, zaiste zotrvávala ona u svojich rodičov, ako nevinná a ozaj  kresťanská panna, v tichej a pobožnej domácnosti. Až po rokoch, keď meno a chýr Benedikta vznášali sa všetkými krajinami Talianska, keď vysokopostavení hodnostári a obecní ľudia ponáhľali k nemu preukazovať mu svoju úctu, keď kláštory, ktoré bol založil, stáli v najkrajšom kvete, opustila Skolastika svoje rodisko, utiahnúc sa do blízkosti znamenitého brata svojho. Dojatá prostotou a krásou novej rehole, preniknutá túžbou po vyššej dokonalosti, zhromaždila okolo seba malý počet pobožných panien a založila s pomocou svojho brata, neďaleko Sublae, kláštor ženský. Tu pôsobila a účinkovala ona v duchu pokoja a lásky cez roky, útlo pritúlila sa k vlastnostiam svojich sestier, viedla a riadila ich srdcia podľa múdrych predpisov rehole, utvoriac takto raj nevinnosti okolo seba. Snaha po posvätení a tichá múdrosť v správe domácej vyplnili celkom jej život,  behom časov ponáhľali panny a vdovy v takom počte k nej, že prinútená bola v okolí viacej ženských spolkov založiť, ktoré všetky múdrou horlivosťou a obozretnosťou spravovala.

Tak plynul jej v pobožnosti a svätej učenlivosti a horlivosti deň za dňom a rok za rokom. Zriedka, najviac raz v roku, navštívila svojho brata, schádzali sa pri tejto príležitosti obyčajne v jednom dome neďaleko vrchu Cassino, tu vyrozprávali jeden druhému, čo videli a skúsili, aké radosti a žalosti prežili, vyliali srdcia svoje, tešili a posilňovali jeden druhého spásnou nádejou v krajší a vyšší život, vo večnosti nevysloviteľných radostí. Oni hovorievali jeden s druhým o tom, čo skúsili a prežili. Či sa to zrovnávalo s ich regulou ? Áno,  o akýchkoľvek veciach môžeme hovoriť , ak ich spojíme s Bohom, za zjavenia jeho všemohúcnosti, dobroty a múdrosti ich považujúc. Jedného dňa po dlhom čase prišla opäť Skolastika a Benedikt prijal ju s radosťou a s bratskou láskou. Ponorili sa, ako mnohokrát pred tým, v pobožné rozhovory, vyprávali, čo radosťou naplňovalo ich srdce, čo ťažko tlačilo ich ňadrá , o svojich duševných zápasoch a víťazstvách, skúsenostiach a pokušeniach,  bohatstvo myšlienok a citov v nevyčerpateľnej reči prúdili z ich úst. Deň sa klonil ku koncu, oni si sadli ku skromnej večeri, lebo veď toľko ešte povedať, toľko odovzdať si mali! Tu razom zbadali na západe poslednú žiaru slnka, s bolesťou uchopila Skolastika ruku svojho brata, hovoriac :

„Ó kiežby lúčenie z tohto života podobné bolo lúčeniu tohto dňa, ja cítim, že prichádza večierok môjho žitia potom nebude viac bolesti lúčenia, potom v jasnosti pokoja a blaženosti večne spojení zotrvávať budeme.“ Šero nočné spustilo sa na zem, hviezdy ukázali sa na oblohe, Benedikt sa rýchlo pozdvihol :

„Už je neskoro, ostávaj s Bohom !“ Sestra však zdržovala ho nežne, srdečne ho prosiac :

„ Ostaň, popraj mi týchto niekoľko hodín tejto noci, kto vie, či sa ešte kedy uvidíme ?“ Benedikt jej odvetil, vľúdne ju karhajúc:

„Sestra, ako môžeš odo mňa niečo takého žiadať, či nevieš, že sa nepatrí pre mňa noc von z kláštora stráviť ? Pusť ma, dobre sa maj.“

Skolastika sklonila hlavu, pokryla tvár rukami a modlila sa s toľkou horlivosťou, že jej čisté slzy pomedzi prsty tiekli, a hľa, tu razom ukázali sa na oblohe čierne oblaky, ktoré zakryli hviezdy a mesiac, z ďaleka ohlasovalo sa hrmenie hromov, povetrím šľahali jasné blesky, dážď počal padať najprv ťažkými kropajami, potom ale prúdom, potoky sa zdvihli, zaplaviac celú dolinu. Benedikt sa nemohol do kláštora vrátiť.

„Sestra, sestra,“  povedal rehoľník Skolastike, „ty si sa tuším modlila za dážď. „ Áno,“  odvetila ona, „ a dobrotivý Boh vyslyšal prosbu, ktorú si ty úbohej odoprel.“

Ostali na to spolu v modlitbe až do východu slnka, potom ale rozlúčili sa a telesnými očami nevideli sa nikdy viacej. Tretí deň po tejto noci Skolastika usnula sladko v Pánu, čistá duša jej ako biela holubička vzletela k nebesiam okolo roku 543. Benedikt dal jej pozostatky preniesť do kláštora na vrchu Monte Cassino a vložiť do hrobu, ktorý sebe pripraviť dal, aby telá ich spojené boli po smrti tak, ako duše ich spojené boli v živote.

Benedikt a Skolastika najradšej mali síce samotu, kde v spojení s Bohom čerpali tej najsladšej útechy,  raz v roku však sa predsa chceli vidieť a spolu zhovárať, aby k novej horlivosti nábožnej povzbudili jeden druhého. Najlepšie je ale  žiť v samote a v ústraní, nič menej však užitočné je ocitnúť sa kedy-tedy vo spoločnosti ľudí nábožných, cnostných a učených, lebo sa mnohému od nich naučiť môže. Takýchto spoločností však bohužiaľ  veľmi málo u nás nachádzame. O čom že sa u nás obyčajne hovorieva? O peniazoch, obchode, o politike a novinárskych správach, o tom, ako kto vysoký úrad s mastným platom dostal, o psoch, koňoch a divadlách, o tanečných zábavách a nádherných šatách,  alebo sa vedú reči a žarty necudné, alebo sa robia klebety. Takéto rozhovory, hoc aj mnohokrát nie sú hriešne, predsa sú obyčajne prázdne a duši škodlivé a poukazujú na to, čím srdce takýchto ľudí oplýva. Nie je síce možno vždy len o Bohu a svätých veciach hovoriť, tiež ani nie je radno učenými a vážnymi rozhovormi vždy sa zabávať,  všetko má svoj čas a svoje miesto. Nemôže toho však človek dosť ľutovať, že to za našich časov tak ďaleko došlo, že veľkí páni, ba i obecní prostí ľudia za niečo nevčasného a nevhodného považujú, hovoriť  s úctou a láskou o Bohu a svätých veciach,  ale v mnohých domoch sa to práve ľúbi a za istý stupeň vzdelanosti považuje, keď niekto o Bohu, Cirkvi a ich sluhoch neslušne hovorí , o kňazoch a rehoľníkoch hanebné lži roztrusuje.

Čo teda činiť ? Niekedy nie je radno pred kýmkoľvek hovoriť o svätých veciach, aby sme, ako hovorí Spasiteľ, perly nehádzali ošípaným. Avšak do takých domov a medzi takýchto ľudí nechoď. Sú tiež ľudia, ktorí sväte hovoria, ale len naoko, snáď pre nejaký zisk, podľa týchto sa tiež neriaď. Hovor vždy úprimne a poctivo, ako ti to na srdci leží, i keď dúfaš, že tvoje slová nepadnú na pôdu neúrodnú. Tak hovor vždy, aby sa mohlo čo hovoríš napísať, a celému svetu dať čítať.

Karol Jerguš