Svet 10. júna 2018 (HSP/Foto: HSP)

Táto kresťanská slúžka je vzorom pre všetkých sluhov. Ona životom svojím objavuje, že možno i v otroctve, v ťažkom služobnom postavení, Bohu verne slúžiť, príkazy Božie a cirkevné zachovávať, nevinnosť svoju zachrániť, slovom, duševné spasenie svoje vyhľadávať

Svätá Maria žila na počiatku druhého storočia a bola otrokyňou u štátneho úradníka rimského, menom Tertullusa. Ačkoľvek bola biednou otrokyňou, predsa vynikala nad pohanských predstavených svojich vznešenou mysľou a poznaním pravdy, lebo bola od malička v pravej viere Kristovej zbožnými rodičmi odchovaná. Ťažké bolo postavenie jej u neľudských pohanov, ktorí s ňou ako s vecou majetku svojho zachádzali. Ona konala svedomite povinnosti svoje a trpezlivo znášala všetky krivdy a nátisky. Kedykoľvek stačila, slúžila horlivé milostivému Bohu, modlievala sa i pri práci, postievala sa prísno. A pri všetkom ťažkom postavení svojom bola veselej mysli. Medzi otrokmi nevyklzlo sa jej z úst ani jedno ľahkomyseľné slovíčko, preto nenávideli ju niektorí nemravní otroci a otrokyne pohanské. Ale ona, kedykoľvek len mohla, napomáhala bližným svojim, podporovala pri ťažkých prácach druhov svojich a družky, i pomáhala im znášať ťažké jarmo pomocou svojou, príkladnou trpezlivosťou, útechou a veselou mysľou svojou.

Jedného dňa slávil Tertullus narodenie syna svojho veľkou pohanskou slávnosťou. Po poverečných obetách pohanských usporiadaná bola v nádhernom dome jeho skvostná márnotratná hostina, pri ktorej pohanskí hostia odovzdávali sa rozličným výstupkom. I otroci boli štedro častovaní. Keď všetci v dome hoveli hlučnej zábave a roztopašnosti, trávila zbožná Maria čas všeobecnej radosti na skrúšených modlitbách a v prísnom pôste. A to robila tak ostražito, že to pani domová ani nezbadala.

Medzitým našla sa medzi služobníctvom otrokyňa, ktorá priazeň jej u panej závidela a pre nemravnosť od cnostnej spoluotrokyne častoráz dohováraním bývala karhaná. Otrokyňa, ktorá zbožnú Máriu vždy a všade bedlivo pozorovala, oznámila panej, že, keď celý dom sa raduje, otrokyňa Maria žiadneho jedla sa nedotýka, smúti a ustavične sa modlí, že náleží snáď ku tej nenávidenej sekte židovskej, ktorá bohmi rimskými opovrhuje a Ukrižovaného vzýva, že je kresťankou. Pohanská pani predvolala si zbožnú otrokyňu a riekla: „Prečo že sa postíš? Či smútiš nad tým, že sa pán nad tebou nedávno horšil?“

Maria skromne odpovedala: „Oj, nie; nič nového nečiním. Pôst zachovávam v určitý čas vždy a to od malička, kresťanka som a pochádzam z kresťanských rodičov.“

Pani rozkázala, aby niečo mäsitého jedla. Poslušná ináč slúžka nedotkla sa jedla, i riekla, že proti svedomiu svojmu robiť nemôže. Pani nahnevala sa, i hrozila, že ju rozkáže až na smrť ubičovať, keď rozkaz jej nevyplní. Zbožná slúžka prosila paniu, aby sa pre to nehoršila, že však všetky iné spravodlivé rozkazy jej svedomite plní. Pani znovu naliehala a hnevom rozpálená nad neposlušnosťou otrokyne zúrivo kričala.

Túto zvadu začul Tertullus, pán domový, práve, keď pomimo išiel. I vstúpil do svetlice manželkinej a pýtal sa po príčine sporu. Manželka rozpovedala mu o zbožnej Márii všetko, čo vedela. Nahnevaný pohan rozkázal otrokom, aby kresťanku bičovali a potom do tmavého väzenia zavreli. Nedbal, keď svätá panna riekla, že proti svedomiu svojmu nič konať nemôže, že všetky rozkazy rada plní, ktoré sa neprotivia vôli Božej, že náboženstvo jej je pôvodu Božieho, že Ježiš Kristus ukrižovaný je Syn Boží, ktorý na svet prišiel, aby ohlasoval pravú vieru, vieru lásky a všetkých ľudí smrťou Svojou z večného zahynutia vykúpil. Uväznená kresťanská panna tíšila hlad svoj najnúdznejším pokrmom, ktorý jej nemilosrdná pani s času na čas, a to poskromne, posielala; i zvelebovala milostivého Boha, ktorý jej proprial pre česť Jeho týranie a hlad znášať. Väzenie bolo jej milým a nepotlačovalo veselú myseľ jej.

Zadiveným trýzniteľom svojim riekla svätá panna: „Vyznávať budem vždycky Pána Ježiša Krista, Spasiteľa svojho, ktorý krvou Svojou nebo mi vydobyl, i ani muky, ani najbolestnejšia smrť neprinútia ma, že by som nepravým bohom obetovala.“

I zotrvávala na modlitbách a v svätom rozjímaní, i vzdychla k Bohu o milosť a posilu, aby mohla ešte i väčšie a ukrutnejšie trápenie znášať. Po devätnástich dňoch oznámil Tertullus miestodržiteľovi, že v dome jeho nachádza sa kresťanka, čo dľa cisárskych rozkazov nebolo dovolené. Miestodržiteľ rozkázal vojakom, aby uväznenú kresťanskú pannu hneď pred súdnu stolicu jeho priviedli. Na ulici, ktorou panna bola vedená, vykrikovala pohanská zberba: „Hoďte ju živú na horiacu hranicu!“

Svätá panna kráčala pokojne s vyjasnenou tvárou k domu miestodržiteľovmu, znala, že milostivý Boh, ktorému verne slúži, ju neopustí. Keď bola predvedená pred pohanského sudcu, obrátila zrak svoj k nebu a vzdychala k Bohu o posilnenie.

„Keď chceš vyhnúť mukám, obetuj hneď bohom!“ riekol, prísne sudca. Svätá Panna odpovedala: „Muky, ktorými hrozíš, netrvajú dlho a nespôsobujú veľké bolesti tomu, kto v pravého Boha dúfa. I prosím ťa, neodkladaj, čo zamýšľaš. Kristus stojí pri mne, nebojím sa ničoho!“

Pohanský sudca rozkázal katom, aby neohrozenú kresťanskú otrokyňu nemilosrdne bičovali a všemožne mučili. Svätá panna znášala veľké bolesti pokojnou mysľou a modlila sa vrúcne k Bohu. Pohanský ľud, ktorý na mučenie vznešenej panny sa díval a skôr bolestnú smrť jej prial, ľutoval ju, nie jedna pohanka rozplakala sa. A zástup nasýtený hrozným divadlom začal hlasne volať na nemilosrdného sudcu, aby upustil od trýznenia. Ale surový pohan nedbal na krik milosrdného zástupu. Avšak pohania neprestávali kričať, aby sudca mal milosrdenstvo s krásnou pannou. I pokynul prestrašený sudca ustatým katom, aby kresťanskú pannu viac nemučili. Zbožná a neohrožená panna poznamenala sa znamením svätého kríža, pohliadla do neba s dôverou a potácala sa medzi vojakmi do žaláru, tam pokľakla a vrúcne sa modlila. I uzrela v duchu zástup anjelov a veľké množstvo oslávených svätých Božích, a na tróne živého Boha Otca sediaceho a Jemu na pravici Spasiteľa, Syna Božieho, i Ducha svätého.

Tento pohľad vyhojil rany utrýzneného tela jej, i naplnil ju takou slasťou lásky, že sa jej zdalo, ako by v raji sa nachádzala. Keď miestodržiteľ počul, že svätá panna divotvorne je uzdravená, naložil katom, aby k jej pohaneniu a poškvrneniu vpustili do žaláru necudných pohanských mladíkov. Zbožná panna kľačala v skrúšenej modlitbe pohrúžená, keď do žaláru jej vstúpilo niekoľko pohanských hýrivcov, ktorí zvedavo a túžobne ju prezerali. Naľakala sa, zopäla ruky svoje k Bohu a zvolala: „Nevydávaj, Pane, slúžku Svoju do rúk neprávosti, i nedopusť, aby bola zničená bezbožnosťou, lež preukáž jej milosrdenstvo Svoje, vyslyš služobnicu Svoju, vyslyš ju, ó Pane a Kráľu nebeský!“

Keď ustrašená nevinná panna, ktorá viac bála sa straty panenskej nevinnosti svojej než najbolestnejšej smrti, takto sa modlila, otvorila sa skalná stena žaláru, i objavila sa veľká svetlá jaskyňa vo vrchu skalnom. I skočila do jaskyne, aby nevinnosť svoju ostrážila. A hľa, v okamihu zavrela sa za ňou divotvorným spôsobom skalná stena a ona bola zachránená.

Ked o tom dive počul miestodržiteľ, naľakal sa, i nevedel si zadivený poradiť, čo počať, aby pohania v pravého Boha, ktorý takým podivným spôsobom nevinnosť služobníkov Svojich chráni, neuverili. Keď si vydýchol, rozkázal, aby vojaci preborili stenu. Veľké množstvo pohanov zbehlo sa k žaláru. Sotva, že dali sa pohania do práce, aby prelomili stenu, keď vybúšil z brala plameň, a spálil mnohých ľudí. Prestrašení pohania sa ponáhľali do blízkeho modloslužobného chrámu a začali prosiť Jupitera o pomoc. Ale ani tam nenašli ochranu. Hromový blesk udrel do chrámu pohanského, zrúcal ho a v zrúcaninách zahynulo viac tisíc pohanov.

Následkom tohoto strašného súdu Božieho prijalo tritisíc pohanov kresťanskú vieru. A všetci prítomní pohania volali: „Veľký je Boh, ktorého Maria vzýva! Veľký a mocný je Boh kresťanský!“

Svätá panna vyšla neporušená z divotvornej jaskyne a zomrela blahoslavenou smrťou dňa 1. novembra r. 120 za panovania ukrutného cisára Hadriana. I ctená bola od toho času vo svätej cirkvi ako svätá. Svätá Maria, slúžka a mučenica vyobrazuje sa ako útla panna so zopätými rukami v žalári, v ktorom do brala jaskyňa sa otvára.

Karol Jerguš