Životopisy svätých: Sv. Simeon Stylita (Stĺpostojca)

Bratislava 16. apríla 2016 (HSP/Foto:Wikipedia)

Simeon Stylita je azda ten najpodivnejší zjav, aký kedy oduševnenosť za vieru mohla utvoriť. Jednoduchý a prostý muž, ktorý spomedzi ľudí utiekol do horskej samoty, sa stal nesmrteľným v dejepise katolíckej cirkvi. Ako chudobný pustovník sa stal v krátkom čase známym pred všetkými národmi východu a západu. Ďalekí Indiáni, Etiópčania, obyvatelia šumiacich hôr severu a úrodných nív juhu, spomínali jeho meno s bázňou a s údivom

Človek, ktorý má obmedzeného ducha a nevie sa pozdvihnúť nad tie najnižšie veci každodenného života; človek, ktorý meria všetko len podľa svojej ničomnosti a nevie premáhať silu ľudskej vôle, taký človek bude považovať Simeonove skutky za nemožné a dejinnú realitu zahodí len do kníh nábožných povestí.

Sveták, ktorý sa naháňa len za pozemskými vecami, bude možno Simeona ľutovať, že obetoval toľko sily a sebazaprenia tak “ničomnému javu”.

Slobodomyseľník, ktorého srdce nikdy nepočulo zázračný zvuk nebies a ktorý nikdy nepocítil povzbudzujúci vánok božského ducha, bude brať Simeonove skutky za bláznovstvo a jeho stĺp označí za najvyšší stupeň fanatizmu.

A predsa žiaden Svätý nespôsobil toľkého obdivu medzi veriacimi národmi, ako sv. Simeon až možno povedať, že sa na ňom naplnili slová písma: „Podivný je Boh vo svojich Svätých!“

Svätý Simeon sa narodil okolo roku 388 na malom hrade Srsan, na hranici Cilície. Jeho otec bol pastierom, a on tiež prvé roky svojej mladosti prežil pri stáde. Na pustých a rozsiahlych pasienkoch vznikol v jeho srdci bolestný pocit prázdnosti a ničomnosti, z čoho sa vyvinula vrúcna túžba po čomsi veľkom, neurčitom cieli jeho života.

Jedného dňa ráno, keď čerstvý sneh práve celé okolie do bieleho rúcha obliekol, šiel so svojimi rodičmi do kostola blízkej osady na svätú omšu a počul Evanjelium o ôsmych blahoslavenstvách.

Slová: “blahoslavení sú, ktorí plačú a kvília“, tak dojali jeho srdce , že sa hneď istého, pri ňom stojaceho starca opýtal: čo má človek robiť, ak chce byť účastným tohto blahoslavenstva. Kým mu starec slová tieto vykladal, zmocnila sa ho náramná túžba opustiť celkom svet, ukryť sa niekde v samote, aby tam mohol svoje hriechy oplakať a ľahšie sa dostať k spaseniu. Aj keď si ešte žiadnych hriechov vedomý nebol, nasledujúc vnútorné vnuknutie, šiel na púšť a strávil tam sedem celých dní bez všetkého pokrmu, modliac sa a oplakávajúc svoje hriechy.

Potom sa vybral do blízkeho kláštora, kde, keď ho prijali, učil sa žalmy, obsluhoval bratov ako chlapec, a sotva že mu bolo 14 rokov, už prevyšoval všetkých prísnym životom. Keďže sa mu ale táto rehoľa nezdala byt dosť prísnou či ostrou, vstúpil do prísnejšieho kláštora, kde pod vedením opáta Heliodora bojoval proti svojmu telu, aby ho podriadil duchu.

V tomto kláštore žil Simeon desať rokov, cvičil sa neustále v sebazaprení a zápasení s telom a krvou, učil sa trpezlivosti v trápeniach, ktoré si dobrovoľne naložil a cítil radosť v bolestiach, ktoré si sám zapríčinil. Opát tohto kláštora sa ale obával, že by sa ostatní mnísi nad neslýchanou prísnosťou Simeona mohli pohoršovať, a preto sa ho snažili presvedčiť, aby upustil od ukrutnej horlivosti. Simeon sa však nedal, a tak ho opát prepustil z kláštora.

Simeon sa potom na čas ukryl v jednej studni, kde vo dne i v noci prespevoval nahlas žalmy. Opát onedlho však ľutoval, že viac z obozretnosti než z lásky prísneho rehoľníka z rehole odstránil, a preto ho dal všade hľadať a prijal ho znovu do kláštora.

Simeon zotrval tri roky v kláštore, no keďže sa mu kláštorný život, kde každodenne raz k obedu chlieb a zeleninu dostával, zdal príliš štedrý, odobral sa do blízkych hôr, a ubytoval sa tu v malom zrúcanom dome. Tu si zaumienil, že cez celý pôst sa jedla ani nedotkne, a tak svojho Spasiteľa, Ježiša Krista, bude nasledovať. Jeho spovedník Bassus mu tam síce nechal 10 chlebov a kanvicu vody, no keď ho po Veľkej noci navštívil, videl, že sa ničoho nedotkol a jeho našiel ležať na zemi v bezvedomí. Keď mu ústa vodou ovlažil, prišiel k sebe, načo mu potom podal sv. prijímanie.

Po troch alebo štyroch rokoch opustil toto bydlo, šiel na samý vrchol hory a vystavil si tam z kameňov malý domček, ale bez strechy, aby bol aj dažďu aj slnku vystavený. Nedôveroval si, a bál sa, že by ho toto nové obydlie neskôr opustil, a tak sa dal dlhou reťazou ku skale prikovať, aby tak v pravom zmysle slova bol k tomuto opustenému miestu pripútaný.

Raz ho tu však navštívil Antiochijský biskup, a vidiac ho povedal mu, že sa cnosť s nútením nijako neporovnáva a že Bohu sú len slobodne a dobrovoľne vykonané skutky milé,  načo Simeon reťaz so seba sňal. Avšak tento život hrozného sebazaprenia, táto neslýchaná horlivosť sa rozšírili a meno a obraz Simeona sa dostal aj do palácov boháčov a do chatrčí chudobných nielen v celej rininskej krajine, ale aj medzi nomádskymi kočovnými národmi.

Z najvzdialenejších krajov sveta sa hrnuli davy ľudu k opustenej pustovníkovej chatrči, aby sa posilnili jeho príkladom a počuli z jeho úst potešenie a poučenie, obsiahli na jeho príhovor u Boha vypočutie v núdzi a útrapách, pohľadom na neho nadobudnúť sily v problémoch a nerestiach života. Písali mu aj rímski cisári, kniežatá a biskupi prosili ho o radu, doslova, každé oko pátralo za jeho pohľadom, každé ucho obracalo sa k jeho ústam, každá ruka hľadela dotknúť sa jeho okraja, každé koleno zohýbalo sa, aby dostalo jeho požehnania.

Napokon, aby sa vždy vzrastajúcemu návalu ľudu ubránil, prišiel na neslýchaný nápad, nad ktorým sa pozastavil vtedajší svet v nábožnom údive no terajší sa bude smiať. V roku 423 si dal vystaviť 6 lakťov vysoký stĺp, na vrchu 4 stopy široký so zábradlím, na ktorom bol vystavený každému počasiu. Neskôr si dal 12, potom 22, 36 a napokon 40 lakťový stĺp vystaviť, na ktorom stojac, alebo kľačiac, Boha chváliac a zvelebujúc vo dne, v noci, každému počasiu vystavený zotrvával vyše 40 rokov.

Spával veľmi málo, aj to len kľačiac, v noci pred veľkými sviatkami stál obyčajne od západu až do východu slnka s rozpätými rukami, jeho rúcho bolo z drsnej kože, hlavu mal pokrytú čiapkou. Postavy bol vysokej, muž dokonale vyvinutý, priateľský výraz, s dlhou až po pás siahajúcou bradou. Dvakrát denne hovoril k zástupom, jeho silný hlas sa ozýval ďaleko povetrím do širokého sveta, a každý, kto ho počul, zachvel sa v srdci a ľutoval svoje hriechy.

Avšak podivný, posiaľ neznámy život Svätého neušiel tiež ľudskému ohováraniu, a egyptskí pustovníci o ňom hovorili, že je pyšný podivín, ktorý len preto tak mimoriadny život vedie, aby bol ľuďmi obdivovaný. Keď sa o tom dopočuli biskupi a opáti, začali skúšať jeho pokoru a poslušnosť. Poslali k nemu niekoľko pustovníkov s rozkazom, aby ihneď zišiel dolu to stĺpa a s nimi viedol poriadny život. Sotva že tento rozkaz počul, hneď bol pripravený, zostúpiť so stĺpa. Skrze túto jeho pokoru sa potvrdila jeho poslušnosť a bolo mu dovolení i naďalej zotrvávať na stĺpe. Pokora ho povýšila, pokora ho udržala na výške, kým neprišiel anjel Pána, aby ho ešte viacej povýšil.

Roku 460, počiatkom januára, videli ctihodného starca mlčiaceho kľačať cez dva dni, nebolo to nič neobyčajného, ale keď sa ani na tretí deň, v nedeľu nehýbal, Antonius  jeden z jeho učeníkov, išiel nemu, aby ho zobudil, nemohol však zobudiť spiaceho, pretože spal spánok spravodlivých. Usnul teda v Pánu r. 460. v 69. roku veku svojho. Traja biskupi spustili mŕtveho zosnulého so stĺpa na oltár, ktorý pod ním stál, nesčíselné množstvo ľudu sa zbehlo zďaleka  a sprevádzali mŕtvolu do mesta Antiochie, kde ju patriarcha mesta v sprievode 6 biskupov v hlavnom chráme pochoval.

Čo o sv. Simeonovi čítame, zdá sa byť na prvý pohľad nepravdepodobné, avšak tisíce očitých svedkov, králi a kniežatá ho videli. K čomu ale takéto zvláštnosti? Boh to nežiada a k tomu je to aj proti zdravému rozumu. Očití svedkovia, spisovatelia, ktorí s týmto Svätým v jednom čase žili, hovoria, že oni život sv. Simeona k nášmu zahanbeniu opísali. K nášmu zahanbeniu, Kráľovstvo nebeské násilie trpí, a len kto si odriekanie činí, dosiahne ho. My, aké odriekanie si činíme, aké obety prinášame my ? Príklad sv. Simeona nás má zahanbiť alebo povzbudiť k nasledovaniu. Postavme si preto aj my stĺp k nebesiam, stĺp vždy vyšší a vyšší, vystavme ho na viere ako na základe, oviňme ho kvetmi a ovocím lásky, a napokon zavŕšme ho vencom nádeje!

Karol Jerguš