Bratislava 15. apríla 2020 (HSP/Foto:Pixabay)

Ľudia si od nepamäti pre svoju bezpečnosť a istoty zakladajú spoločenské zoskupenia do akejsi pyramídy existenčnej istoty. Historicky túto funkciu plní rodina, kmeň, obec, …, štátny útvar. Za najvyššiu formáciu môžeme považovať zmluvný zväzok štátov

Najdôležitejší je fungujúci  vlastný štát vedený sociálnou vládou. Žiaľ, náš štát si svojich zakladateľov privlastnil. Zo zriaďovateľov sa stali občania a noví predstavitelia štátu nám stanovili povinnosti a práva. Každý občan má voči štátu zákonom jasne stanovené, mocou vynútené povinnosti, ale reciprocita nie je už taká jasná.

Nespokojní zakladatelia sa snažia podobrotky – voľbami, alebo pozlotky – revolúciami, neprimeranú nadvládu moci zmeniť. Štát pod rôznymi zámienkami vytvára vlastné väzby priateľov, partnerov aj odporcov a nepriateľov. Snaha súčasného zoskupenia štátov má tendenciu oslabiť až zrušiť základy svojich suverénnych členov – zvrchovaných štátov. Nedeje sa to formou fyzického násilia – zatiaľ, ale prostredníctvom vedecky podloženej, premyslenej mediálnej manipulácie.

Úloha rodiny, obce, vlastného štátu, postupne stráca význam. Ich funkciu preberajú nadštátne organizácie a medzištátne združené politické strany. Majú rôzne názvy, rôzne programy, rôznych lídrov. Aj rôznych predstaviteľov a hovorcov. Slovensky povedané – drístošov.

Úlohou očkovaného drístoša je čo najšikovnejšie presvedčiť občanov – voličov o jedinej pravde, o jedinej možnosti, o tej najsprávnejšej ceste po ktorej ich len tá jeho jediná, najlepšia, najtransparentnejšia a najspravodlivejšia politická strana prevedie cez bariny a mínové polia do krásnej a slnečnej budúcnosti, v ktorej každého voliča a jeho najbližších čakajú žulovo pevné istoty.

Popritom musí nenápadne, alebo aj na drzovku, spochybniť všetko čo sľubuje iná politická strana, aj keby sľubovala to isté. To všetko drístoš dokáže jedine vtedy, ak poslucháčov udrží v stave informačného polospánku. Preto zo všetkých strán počujeme, ako je dôležité zachovať pokoj, porozumenie, pochopenie, empatiu.

Dôraz drístoši kladú na citlivosť k inakosti, k menšinám, k odlišnostiam – akoby sme boli barbari na najnižšom stupni evolúcie. Vyvolanie pocitu viny v občanovi je ciel úspešnej manipulácie.

Voliči, pred svojim dňom meditujú, diskutujú, spochybňujú, presviedčajú a vyberajú. Najmä však dúfajú, že vhodnou voľbou tej správnej strany tej charakternej osobnosti, už teraz, konečne niečo zmenia. Pestrosť politických strán máme nekonečnú. Hádam aj do dvesto. Žiaľ,  do nášho zákonodarného zastupiteľstva sa dostanú iba tie, čo majú najlepších drístošov.

Občania by mohli byť spokojní. Žiaľ, ako minulosť ukázala, čoskoro každý volič, každý občan precitne a presvedčí sa na vlastnej koži, že sľuby sa sľubujú a … . A ešte jeden žiaľ. Nesplnené sľuby nahradia beztrestné výhovorky. Situácia sa znova a znova opakuje. Niektoré biologické periódy skončia, perióda klamania voličov je nehynúca.

Existuje iná cesta? Večné sú životné potreby. Každý človek musí jesť, vzdelávať sa, pracovať. Každý potrebuje lekára, remeselníka, túži po kultúre. Celá spoločnosť potrebuje odvetvia priemyslu, dostupnosť energií, služby, verejnú správu, sociálnu istotu, vnútornú aj vonkajšiu bezpečnosť.

Aj tie najdokonalejšie, doteraz platné, volebné systémy založené na výlučnej preferencii politických strán skutočné potreby socializovanej spoločnosti iba sľubujú, ale negarantujú. Člen strany, aj keď mu mandát zabezpečuje slobodu názoru, v prípade záujmu strany musí hlasovať “súdružsky”. Bokom idú záujmy občana. Bokom ide prospech štátu. Už nerozhoduje kvalita návrhu, ale kto navrhuje, do ktorej strany patrí a kto stranu sponzoruje.

Dokonca poslanec, ktorý stranu opustí nemusí opustiť aj parlament. Nie raz potom výsledok hlasovania môže závisieť od výšky kúpnej sily a odolnosti charakteru poslanca.

Politické strany bojujú medzi sebou, vytvárajú mocenské zoskupenia, obsadzujú lukratívne pozície, delia si sféry záujmu. Medzi sebou kupčia, licitujú, vykrádajú si hrozienka z volebných programov. Netrvá dlho a selanka končí. Navzájom sa požierajú, zanikajú, predávajú sa aj kupujú. Všetko, čo získali, si ich šikovní málo charakterní členovia ponechajú, spravidla beztrestne. Strana potrebuje mecenáša, mecenáš potrebuje stranu. Občana po voľbách už nepotrebuje nikto. Na bohatstvo čo sa dá ukradnúť sa skladajú občania, ale ukradnuté či presunuté do Raja, chýba všetkým. Všetkých občanov zastupujú beztrestné politické octomilky.

Priznajme si už konečne – tento systém nám občanom nevyhovuje. Je potrebné hľadať, ale najmä nájsť taký spôsob delegovania reprezentantov moci ,ktorí budú pracovať pre naše záujmy a nie pre záujmy bezchrbticových predstaviteľov politických strán .

Aj tieto voľby ukázali, že nastal  čas na zmenu volebného systému. Rôzne strany už celé roky navrhujú riešenie – sto poslancov. Už dlho sa o tom hovorí, ale po zvolení do parlamentu poslanci zistia, že súčasný stav im nadovšetko vyhovuje. Takouto zmenou by sa možno znížili prevádzkové náklady, ale princíp nezodpovednosti zostane. Kto sleduje rokovanie v parlamente vie, že mnoho návrhov prospešných pre občanov padlo na ľad len preto, že zaznel z nesprávnej lavice, z nesprávnych úst.

Zmena? Nový zastupiteľský orgán by mohol mať dve oblasti tvorby – stavy a regióny. Z historických cechov sa prirodzeným vývojom v modernom štáte vykryštalizovali veľké odborné skupiny – stavy. Na rozdiel od strán sú odvetvia ich pôsobnosti trvalé. Každý štát potrebuje poľnohospodárstvo, remeselníctvo, finančníctvo, lekárstvo, služby, obrany, ochranu, obchod, umenie, správu, … . Stavy prežili feudalizmus, kapitalizmus, socializmus a prežijú aj dnešnú dobu novo otrokársku. Dá sa povedať, že sú nesmrteľné. Paradoxne, v našom parlamente priame zastúpenie nemajú. Ak má skutočne nastať zmena a nie iba výmena, potom odborné skupiny musia mať v najdôležitejšom zastupiteľskom úrade významné postavenie.

Ďalej je potrebné zrušiť jeden volebný obvod. Vyhovoval minulému režimu, keď o všetkom rozhodovala jedna strana. O tejto zmene poslanci jalovo básnili hneď po prvých voľbách. Územie štátu je od nepamäti  rozdelené na regióny. Menia sa, ale existujú. Preto druhú časť snemovne by tvorili zástupcovia regiónov. Ľudia čo v regióne žijú, svoje problémy poznajú. Poznajú aj svojho kandidáta. Vedia koho volia. Množstvo poslancov regiónov by zodpovedalo zaľudnenosti regiónu, pričom zastúpenie musí mať každý región. Súčasný počet regiónov je 28.

Poslanec, ktorého skupina zvolí, musí dôveru voličov považovať za česť. Musí si byť vedomý toho, že prospech voličov má väčšiu hodnotu ako jeho osobný úžitok. Poslanec musí zo všetkou vážnosťou a zodpovednosťou rešpektovať sľub daný voličom. V opačnom prípade má jedinú, dopredu danú možnosť – opustiť zastupiteľský orgán. Počas volebného obdobia má iba jednu povinnosť  – pracovať pre prospech občanov.  To si musí uvedomiť aj pri každom hlasovaní. Prospech občanov je vždy na prvom mieste. Koniec koncov – to je účel prísahy.

Pozbaviť mandátu zástupcu stavu bude v právomoci kolektívu stavov, nehodného poslanca odvolá referendum regiónu. Mandát predajného, tzv. nezávislého poslanca je zvrhlosť a tento inštitút je nutné zrušiť.

Zastupiteľský orgán by mohol byť zložený zo zástupcov regiónov a odborných stavov v pomere 56 : 54 = 110. Pomer zástupcov sa v diskusii môže zmeniť, ale princíp by mal ostať.

Napríklad:

Počet regiónov…………………..28                                                   Počet stavov………………………6

Poslancov………………………….56 : 28 = 2                                   Poslancov…………………………..54 : 6 = 9

Parlament zostavený zo zástupcov regiónov a zástupcov  profesií výrazným spôsobom podporí  fundované riešenie problémov, ktoré trápia Slovensko a obmedzí sústavný boj politických strán o moc. Navrhovaný systém je revolučný a stretne sa nepochybne s odporom politikov. Preto asi bude nutné dočasne, v prípade nevyhnutnej potreby, nechať  40 voľných miest pre politické strany, kým bytový architekt a stolári neupravia lavice v rokovacej sále.

René Pavlík, fotograf a člen združenia Rastic