Lov na Pabla Escobara z vydavateľstva Ikar je príbeh dvoch odhodlaných agentov, ktorých medzitým spoznal celý svet prostredníctvom seriálu spoločnosti Netflix Narcos. Prvýkrát však prehovorili osobne a v tejto knihe rozprávajú skutočný príbeh o tom, ako sa podieľali na stíhaní najhľadanejšieho zločinca na svete.

Od ťažkých začiatkov v elitnom policajnom útvare a náročnom výcviku až po životnú misiu v kolumbijskom Medellíne, kde ďaleko od domova slúžili v prvej línii nekonečnej vojny proti drogám, ktorá do dnešného dňa pustoší Ameriku.

Neslávne známy medellínsky kartel pašoval v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch do Spojených štátov a Európy tony kokaínu. Na jeho čele stál legendárny kolumbijský narkobarón Pablo Escobar. Z Kolumbie sa stala vojnová zóna, nájomní vrahovia sicariovia nemilosrdne likvidovali konkurenciu, ale aj policajtov a obyčajných obyvateľov, všetko pre jediný cieľ – udržať Pabla Escobara na čele jednej z najvplyvnejších zločineckých organizácií všetkých čias.

Escobar zarábal miliardy dolárov, kupoval si politikov a najšikovnejších právnikov a štylizoval sa do úlohy hrdinu zbedačeného kolumbijského ľudu. Dlhé roky bol napriek enormnej snahe kolumbijskej polície nedotknuteľný.

V Kolumbii som pracoval na prípade Pabla Escobara a za rok si stihol narobiť fúru nepriateľov. Najhľadanejší zločinec na svete poznal po mene mňa aj môjho kolegu Javiera Peñu. Dozvedeli sme sa to z prepisov kolumbijskej spravodajskej služby, ktorá zachytila rozhovor drogového kráľa s jedným z jeho poskokov. Otvorene hovoril o dvoch gringoch zo základne Carlosa Holguína v Medellíne a neskôr dokonca spomenul Peñu a Murphyho.

Azda preto som tušil, že to nie je obyčajná nehoda, najmä keď sa trojica chlapov postavila k mojim dverám a začala na nás po španielsky ziapať, aby sme okamžite vystúpili z auta. Chytili nás do pasce a boli v presile.

Lov na Pabla Escobara je príbeh o bezohľadnom zločincovi, ale predovšetkým o dvoch agentoch, ktorí sa zaslúžili o jeho dolapenie. Neraz riskovali všetko. Vytrvalo a systematicky oddeľovali drogového kráľa od jeho zdrojov a spojencov. Postupne narúšali jeho impérium.

Fantastický román o vojne proti drogám. Zasvätený, autentický, dokonale skutočný príbeh. Statočnosť Steva a Javiera je neuveriteľná a neoceniteľná.

Javier F. Peña pôsobil od roku 1984 ako agent DEA. Pátraním po najhľadanejšom narkobarónovi Pablovi Escobarovi strávil štyri roky. Steve Murphy spočiatku pracoval na tajných operáciách v Miami, neskôr ho presunuli do Kolumbie. Tam sa po boku Javiera F. Peñu podieľal na dolapení Pabla Escobara.

Obaja agenti patrili ku kolumbijsko-americkému pátraciemu oddielu Bloque de Búsqueda. Od júla 1992 do decembra 1993 pracovali po boku kolumbijských bezpečnostných zložiek a ocitli sa v hľadáčiku sicariov, mladých kriminálnikov, ktorí pre Escobara likvidovali všetky nepohodlné osoby. Na amerických gringov, ako ich domáci nazývali, bola vypísaná tristotisícová odmena.

Začítajte sa do novinky Lov na Pabla Escobara:

Po jednom raňajšom lete som sa vrátil domov, chcel som dorobiť nejaké papierovačky. Znenazdajky mi zavolal Pat Shea, vedúci sekcie DEA a hlavný veliteľ operácie Netopier. Ktosi vraj zazrel kolumbijského priekupníka Pabla Escobara Gaviriu na atole Treasure Cay, kam priletel súkromným lietadlom. Nadiktoval mi číslo lietadla a prikázal, aby sme okamžite vyrazili na letisko. Dokonca vyslal ďalších agentov a vrtuľníky z Nassau, boli sme však omnoho bližšie a vedeli, že je to na nás.

Až potom sa opýtal, či viem, kto je Escobar. V Miami som zachytil meno a vedel čo-to o jeho reputácii, no v skutočnosti bol mimo nás. Vtedy som ešte netušil, že je kľúčovou postavou v pašovaní kokaínu. Náhodou som však mal rozčítaných Kokaínových kráľov od reportérov denníka Miami Herald Guya Gugliottu a Jeffa Leena a v knihe bola fotografia Escobara. Pat mi prikázal, aby som si ju vzal so sebou, keby sme ho potrebovali identifikovať.

Medzitým pozemný personál pobrežnej stráže pripravoval našu helikoptéru na odlet, zatiaľ čo dvojica pilotov robila s technikmi predletovú prípravu. Len čo dorazili zástupcovia bahamskej polície, vzlietli sme k atolu Treasure Cay. V kabíne sme mali nasadené slúchadlá s vysielačkou, aby sme mohli ľahšie komunikovať. Ako obyčajne, sedel som medzi pilotmi na sedadle pre personál a bahamskí policajti vzadu. Pre istotu som každého informoval, po kom ideme, keby sa potvrdil tip. Cieľ sprevádzala násilná povesť.

Bolo známe, že Pablo Escobar cestuje s palebnou silou, na akú sme jednoducho nemali kapacity. Ja som mal deväťmilimetrový revolver Smith & Wesson, bahamskí policajti pištole kalibru .38 a staručké samopaly, ktoré vyzerali ako relikvie z druhej svetovej vojny. Členovia pobrežnej strážne nebývali ozbrojení, ale vo vrtuľníku mali zbraňovú skrinku s dvoma štyridsaťpäťkami a brokovnicami kalibru dvanásť. Na papieri to nevyzeralo najhoršie, no Escobar mal určite omnoho viac. Sotva sme sa mu mohli rovnať.

Leteli sme nezvyčajne nízko, odhadujem pätnásť až tridsať metrov nad hladinou. Len čo sme sa priblížili k atolu Treasure Cay, piloti spozorovali lietadlo, ktoré rolovalo po odletovej dráhe a zjavne sa chystalo vzlietnuť. Preleteli sme ponad skupinu stromov a zbližša zreteľne rozoznali súkromné lietadlo pripravené na odlet. Spomalili sme, aby som videl na identifikačné údaje na chvoste. Bolo to síce mexické registračné číslo, ako nám dal Pat, ale jedna číslica nesedela. Musel som sa rozhodnúť. Prikázal som pilotovi, aby zablokoval vzletovú dráhu, že ideme do akcie.

Očakával som problémy okamžite po pristátí. Z lietadla sme – ja a bahamskí policajti – vystúpili s odistenými zbraňami. Podišiel som k mexickému lietadlu a prešiel si ukazovákom po krku, aby vypli motory.

Namiesto toho ich ešte viac túrovali. Bahamskí kolegovia si ľahli na zem a namierili samopaly na lietadlo. Ja som si kľakol na koleno a namieril na kabínu. Naši piloti sedeli v helikoptére s pripravenými brokovnicami a štyridsaťpäťkami. Zodpovedali predovšetkým za stroj, no boli spoľahliví a vôbec nepochybujem, že keby sa strhla mela, priskočili by nám na pomoc.

Konečne Mexičania vypli motory a zdvihli ruky. Opatrne sme sa priblížili k lietadlu, netušili sme, čo nás čaká. Pomaly sa otvorili dvere, stál v nich pilot a mlel čosi po španielsky. Piloti sa bežne dorozumievali po anglicky, prikázali sme mu, aby sa upokojil a vyšiel z lietadla, že sa chceme iba porozprávať. Tvrdil, že priviezli akýchsi podnikateľov, a dovolil prehľadať lietadlo. Mexickí piloti sa zaprisahávali, že o Pablovi Escobarovi v živote nepočuli. Ukázal som im fotku, ale vrteli hlavami, že ho nepoznajú. Zaparkovali sme helikoptéru a až vtedy si všimli iné lietadlo s registračným číslom, ktoré nám dal Pat. Podľa Mexičanov stroj patril tej istej spoločnosti a prilietala na ňom iná skupinka pohlavárov.

Počkali sme na posily a vypočuli personál letiska. Každému sme ukázali čiernobielu fotografiu z knihy, no bucľatého fúzača v ležérnej košeli a džínsoch nikto nepoznal. Po niekoľkých hodinách sme sa všetci vrátili do Freeportu.

Bol Pablo Escobar na ostrove a odletel na niektorom lietadle? Odpoveď sa už asi nikdy nedozviem.

BUX.sk – Knihy, ktorými žijete