V súčasnosti pracuje na stavbe a rozváža letáky pre obchodný reťazec. „Prvé tri roky som sa nevedel zaradiť do života. Bolo to veľmi ťažké. Chvalabohu, mám takých rodičov, akých mám. Stáli pri mne a pomohli mi pozviechať sa. Po troch rokoch za mnou prišiel kamarát, či nechcem ísť k nemu pracovať, tak som na túto ponuku prikývol,“ vyhlásil 39-ročný rodák zo Serede v pondelňajšej diskusii na tému Korupcia v športe v bratislavskej Novej Cvernovke, kde dokorán otvoril svoju trinástu komnatu. Partnerom diskusie bol Slovenský olympijský a športový výbor (SOŠV) a pripravil ju Denník N.

Futbalisti sa po kariére nevedia zaradiť do bežného života

Podľa 12-násobného slovenského reprezentanta mnohí športovci nevedia, čo budú robiť po skončení kariéry. „Veľa z nich nemá vysokú školu alebo ani maturitu, preto sa nevedia zaradiť do života. Na Slovensku ani v Čechách sa futbalista nevie až tak zabezpečiť, aby po kariére nemusel pracovať. Nemal som šťastie, že by som sa dostal do nejakého väčšieho klubu,“ doplnil.

Priznal, že už ako začínajúci mladík v FC Nitra dostával slušné peniaze. Tie sa však rozkotúľali hlavne na zábavu a hazard. „Chodili sme vtedy s chlapcami po diskotékach, po kasínach. Túlali sme sa po nociach a míňali sme, kde sa dalo. Mysleli sme si, že sme veľkí futbalisti a tým to všetko začalo. Peniaze nás pokazili,“ poznamenal Hodúr.

Nesústredil sa na futbal, Poľsko mu pomohlo splatiť dlhy

Mladí hráči často napodobňujú tým starších, možno aj preto, aby lepšie zapadli do kolektívu. Takýmto spôsobom sa aj Hodúr prvýkrát dostal ku gamblingu. „Starší spoluhráči nás brávali do kasín, kde sme to vyskúšali. Niektorých nás to chytilo a potom to už išlo… Zo začiatku to bolo v menších sumách. Postupom času sa to však zväčšovalo, až ste si narobili dlhy a boli ste vo veľkých problémoch. Doma som vždy klamal a vymýšľal si, kde som bol. Nakoniec som si rozbil celú rodinu a stratil som všetko, čo som mal,“ skonštatoval bývalý kreatívny stredopoliar, podľa ktorého sa tieto veci v slovenskom futbale dejú aj v súčasnosti, hlavne u mladých hráčov.

Hodúra hazardné hry pohltili natoľko, že sa už nesústredil na futbal. Prvoradé preňho boli iné veci. „Chodil som hrať preto, aby som si splatil dlhy, možno niečo vyhral. Vždy to však bolo horšie a horšie. Potom som sa dostal do takých situácií, že som nevedel, čo mám robiť. Myslel som iba na dlhy, požičiaval som si peniaze… Bohužiaľ, iba som padal do jamy,“ vravel.

Počas hráčskej kariéry legionárčil v českom Slovane Liberec (2001-2008) či poľskom Zaglebí Lubin (2012). Aj keď druhý spomenutý angažmán trval iba niekoľko mesiacov, pomohol mu z pohľadu finančnej stability. „Poľsko mi pomohlo. Povyplácal som si dosť dlhov a trošku sa dostal do normálu,“ prezradil Hodúr.

Stávkarská mafia veľmi dobre vie, ktorého hráča má osloviť

Začiatkom roka 2013 sa vrátil na Slovensko. Dohodol sa na kontrakte so Spartakom Trnava, kde sa mu však nedarilo, a tak odišiel do Dunajskej Stredy. Práve na Žitnom ostrove zažil ťažké časy, ktoré napomohli k tomu, že sa opäť ocitol na „šikmej ploche“. „Majitelia nasľubovali, že zarobíme veľké peniaze a za pol roka, čo som tam chodil, som dostal výplatu 300 alebo 500 eur. Bol som za toto obdobie dosť v mínuse,“ vyhlásil.

Ďalej odhalil, čo ho motivovalo k tomu, že kývol na ponuku stávkarskej mafie: „Už v roku 2011 v Nitre to s peniazmi nebolo ružové a naskytla sa možnosť zarobiť si manipulovaním výsledkov prípravných duelov. Samozrejme, mysleli sme si, že z toho nič nebude a nikdy sa to nebude riešiť, že sú to ľahko zarobené peniaze, ktoré si môžeme užiť, ale, bohužiaľ, dopadlo to tak, ako to dopadlo.“

Podľa Hodúra stávkarské mafie veľmi dobre vedia, ktorého hráča by mali osloviť. Poznajú zázemie jednotlivých klubov, kde meškajú výplaty či ktorí futbalisti majú problémy s peniazmi. „Tí ľudia vedia o každom hráčovi. Majú pozisťované veci, kto hrával automaty alebo chodil do kasína. Oslovia konkrétnych hráčov a možno 80 % z nich sa na to chytí. Aj v Nitre aj v Dunajskej Strede som bol sprostredkovateľom hráčov. Vedel som, kto by do toho mohol ísť a za nimi som aj išiel. V Dunajskej Strede hráči poriadne nemali čo jesť, čiže vtedy by do toho išla asi väčšina.“

Človek na tribúne dal signál a zápas sa začal „robiť“

Hodúr následne poodhalil, ako ovplyvňovanie výsledku stretnutia vyzeralo v praxi: „Tí ľudia chceli, aby v zápase padol väčší počet gólov alebo aby sa napríklad prvý polčas skončil podľa ich predstáv. My sme to mali na ihrisku zariadiť, či už ´urobiť´ nejakú penaltu alebo nechať voľného hráča súpera tak, aby to dopadlo tak, ako chceli.“

Hráči zapletení do manipulovania v niektorých prípadoch ešte na začiatku zápasu nevedeli, že práve toto je duel, ktorý má byť ovplyvnený. „Vždy pred zápasom bola taká dohoda, že niekto z tribúny nám dá signál, buď si dá dole čapicu alebo niečo iné. Väčšinou sa tie zápasy ´robili´ v live stávkach po 20. min, keďže kurz vtedy narástol a vtedy sme vedeli, že ten zápas môžeme začať ´robiť´,“ objasnil Hodúr.

Keďže však išlo o prípravné stretnutia, niekedy pod vplyvom hromadných striedaní došlo aj k tomu, že výsledok už na ihrisku nikto z „kompetentných“ nemal ako ovplyvniť a nepodarilo sa tak splniť to, čo požadovala stávkarská mafia. „Stalo sa aj to. Skrátka, keď to nevyšlo podľa ich predstáv, v nasledujúcom zápase sa to muselo vrátiť. Jasné, že zadarmo a nedostali sme za to nič zaplatené. Keď v nejakom stretnutí prišli o vložené peniaze, chceli to dobehnúť v tom ďalšom s tým, že my z toho nebudeme mať nič. Keď sme boli proti, boli tam aj vyhrážky, ale to asi patrí k tomu, keď sa zamotáte s korupciou,“ priblížil ďalšiu skutočnosť o systéme fungovania manipulácie zápasov.

Hráči väčšinou dostávali „na hlavu“ 2500 – 3000 eur za „vydarený“ zápas. „Peniaze sa odovzdávali vždy po ňom v dohodnutom čase na dohodnutom mieste. Väčšinou to bývalo na benzínových pumpách pri Dunajskej Strede alebo pri Bratislave,“ prezradil.

Keď zbadal policajtov pri dverách, nemalo zmysel niečo zapierať

Dňa 11. septembra 2013 bol všetkému koniec. Skoro ráno mu na dvere zaklopali príslušníci zákona a predviedli ho na policajnú stanicu. „Prišli traja policajti a boli veľmi slušní. Keď som pozrel cez priezor a zbadal ich, vedel som, že je zle. Opýtali sa, či viem, prečo prišli, tak som odpovedal, že asi áno. Na policajnej stanici som vypovedal, prespal tam noc a takto sa skončila moja futbalová kariéra. Nemalo význam niečo zapierať, policajti mali dostatok informácií. Dopredu to bolo jasné, že to asi nebude ďalej pokračovať a zoberú nás všetkých,“ zakončil Ivan Hodúr.

Aj keď mu plynie 25-ročný trest účinkovania vo futbale, stále sa nevzdal myšlienky, že sa raz k milovanému športu vráti. Prednedávnom zahájil osvetu v slovenských kluboch, kde sa snaží hráčom vštepiť, ako neprepadnúť hazardu, neskĺznuť k manipulovaniu zápasov a v predstihu premýšľať o bežnom živote po futbalovej kariére. Dúfa, že aj vďaka tejto činnosti mu Slovenský futbalový zväz (SFZ) skráti trest a bude sa môcť stať aspoň trénerom.