Popri tom v tejto chvíli už nakrúca i prvé časti obľúbenej šou RTVS Milujem Slovensko, v ktorej ju budú môcť diváci a diváčky čoskoro vidieť ako novú kapitánku jedného z dvoch súťažných tímov a pravidelne navštevuje ako profesionálna klaunka, sestrička Vydarená, choré deti a seniorov. „Nastavujeme deťom a starým ľuďom, ktorí sú uzavretí medzi štyrmi stenami, fantastické leto. Snažíme sa im zvonku priniesť motiváciu a dať im pocit, že stoja za to a dokážu vykročiť do nového života,“ priblížila sympatická Prešovčanka.

Ako sa jej zároveň zdá, deti jej pracovné vyťaženie zvládajú výborne. „Uvedomujú si, že majú mamu herečku a ja sa zas čo najviac snažím, aby pocítili, čo robím. Neblokujem ich od toho, chodia často so mnou. Myslím, že im to tak vyhovuje, podporujú ma a uvedomujú si, že je to práca ako každá iná. Dokonca už chápu, že im tá práca mamu neberie, ale že sa jednoducho musím rozdávať aj druhým. Trošku na to, čo robím, jednu dobu žiarlili, lebo som bola vlastne všade, ale rýchlo si uvedomili, a toho som si vedomá aj ja, že keď má v sebe niekto silu ukazovať a poukazovať na určité veci alebo motivovať druhých a prinášať nejakým spôsobom úsmev, bolo by veľmi nefér, keby si to nechával len pre seba a svojich najbližších,“ poznamenala Kašperová.

Táto skutočnosť jej podľa vlastných slov najvýraznejšie bije do očí práve na nemocničných oddeleniach. „Ak má človek v sebe tú silu, je namieste, aby ju rozdával a motivoval tých, ktorí sa narodili s trošku slabšou vnútornou energiou a nedokážu sa odpichnúť a sami si pomôcť. Slabší ľudia potrebujú takých ako sme my, a hovorím to nie ješitne, ale s najväčšou pokorou. Potrebujú pri sebe silnejších, ktorí im vedia otvoriť tie zatvorené bránky a dostať ich do normálneho života,“ uviedla herečka. „Čím ďalej, tým viac sa totiž stretávam s deckami, ktoré sa svojou alebo niekoho nepatrnosťou dostali do uzatvorených svetov, z ktorých si nevedia pomôcť. A my im tým, že v nich nachádzame nové podnety a ukazujeme im, že každý z nás má v sebe silu a každý z nás dokáže meniť svet, prenastavujeme vnímanie a meníme život. Je to poslanie, je to taká misia, niečo, čo si absolútne vážim, že môžem robiť. Byť herečkou je veľmi krásne, v divadle sa však prezliekame za postavy, aby sme boli na chvíľu niekým iným. Potom si tie kostýmy vyzlečieme a ideme preč. V klaunskom kostýme naopak prijímam všetko cez seba ako Stanku Kašperovú a odovzdávam druhým pozitívne emócie cez sestričku Vydarenú priamo zo seba samej. A keď po čase vidím ten výsledok, keď napríklad stretnem tých ľudí po pol roku či po roku, a vidím, ako sa začlenili do spoločnosti a začali byť oveľa silnejšími bytosťami, je to pre mňa najväčšia výhra. Nič lepšie na svete neexistuje,“ podotkla herečka, ktorá cez o.z. Červený Nos Clowndoctors akívne navštevuje nemocnice už dlhých jedenásť rokov.

V kostýme klaunky si teda zažila už všeličo. „Tá maska nás však do istej miery chráni. Tým, že si dáme ten nos, oblečieme si kostým, máme určitý ochranný štít, i keď tie emócie napriek tomu cez nás prechádzajú. Najprv prechádzajú Stankou a potom sestričkou Vydarenou. A či chcem, či nechcem, si tie pocity občas nosím domov. Keby sme neboli empatickí a emoční ľudia, nemohli by sme to robiť. A samozrejme, že nami prechádzajú aj všetky silné negatívne zážitky, ale nie sme tam od toho, aby sme tie deti alebo tých starých ľudí súdili a pomenovávali to alebo na tie veci, ktoré nás zaskočia, reagovali priamo v izbe. Ak máme nejaký problém, ideme do šatne, zložíme si nos, spracujeme emóciu, nos si znovu nasadíme a ideme do ďalšej izby,“ popísala Kašperová postup pri práci. „Je nás spolu 61 profesionálnych klaunov po celom Slovensku a mávame aj pravidelné mesačné stretnutia, na ktorých sa rozprávame, čo sme zažili, akým spôsobom sme motivovali jednotlivé deti, píšeme si výkazy, aby sme vedeli, aký postup sme pri tom konkrétnom pacientovi nasadili… Je to systematická práca, nie sú to len také nejaké vyprodukované smiešne scénky. Liečiť humorom a smiechom je veľmi podstatné a nie je to len fáma, je to fakt,“ zdôraznila herečka, podľa ktorej je však veľmi dôležité sa z nespracovaných emócii vždy vyrozprávať. „Nie je dobré si tie veci nosiť domov. Samozrejme, to občas robíme, niekedy sa to nedá… Osobne ma to veľmi zasahovalo, keď som zostala dvakrát po sebe sama maminou, vtedy som dokonca odmietla určité oddelenia, ktoré som nespracovávala. Vyberala som si oddelenia, ktoré neboli až tak emočne náročné, dala som si čas a neskôr som sa vrátila ku klaunovaniu naplno,“ uzavrela.