Pripomenul, že aj utrpenie mnohých prenasledovaných pre vieru, spravodlivosť a vernosť svojmu svedomiu má zmysel v Kristovej obete, ktorú slávime. Prítomných pozval k tomu, aby boli verní Bohu a svojmu svedomiu a hlasom osobného príkladu dokazovali vernosť viere, ku ktorej sa hlásime. Po skončení svätej omše sa prítomní zastavili a položili kvety k pamätnej tabuli na priečelí leopoldovského kostola, ktorá pripomína biskupov, kňazov rehoľníkov a veriacich, väznených počas rokov totalitky v tomto meste.

Prítomní sa presunuli k bráne leopoldovskej väzenskej pevnosti, kde stretnutie pokračovalo hymnami Českej a Slovenskej republiky a za zvukov dychovej hudby Ministerstva vnútra boli položené vence predstaviteľov vlády SR, veľvyslanectva ČR, Politických väzňov ZPKO – zväzu protikomunistického odboja, Ústavu pamäti národa, Konfederácie politických väzňov Slovenska, konfederace politckých vězňú ČR, riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže a ďalších hosti. Hostí, politických väzňov, ich rodinných príslušníkov a prítomných privítal a prihovoril sa k nim predseda KPVS Peter Sandtner. Spomenul mená niektorých politických väzňov, ktorí odišli do večnosti v uplynulom roku a ocenil, že ich miesta tu zaujali ich manželky, deti, synovci, príbuzní, sympatizanti a tieto spomienkové podujatia sa konajú aj keď už politickí väzni na nich pre svoj vek a zdravotný stav sa prihovoriť nemôžu. Pripomenul, že o mesiac bude vyhlásený za blahoslaveného ďaľší z tých, ktorí na svojej ceste k svätosti prešli Leopoldovskou väznicou, Titus Zeman.

Podpredsedníčka vlády a ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská vo svojom príhovore pripomenula že v rokoch 1948 – 1989 bolo v bývalom Československu asi 450 000 politckých väzňov, ktorým boli odopierané aj najzákladnejšie ľudské práva a mnohí z nich prešli práve leopoldovskou väznicou a vo väzniciach zomrelo asi 4500 väzňov a vyslovila svoje želanie aby už nikdy na Slovensku v žiadnej väznici neboli väzni svedomia. K prítomným sa prihovoril a na utrpenie vo väzení poukázal synovec Titusa Zemana, Michal Radošinský.

V mene Ústavu pamäti národa prítomných pozdravil Ondrej Krajňák, poukázal na to, že na nespravodlivom utrpení politických väzňov a perzekuovaných komunistickým režimom niektorí profitovali. Leo Žídek podpredseda KPV ČR si položil otázky, prečo sa sem neustále vraciame, ako sme zúročili utrpenie neslobodných obyvateľov tejto pevnosti a využili dar slobody nadobudnutý v roku 1989 kedy sa nám naskytli nebývalé možnosti, či sme urobili dosť pre to aby sme neupadli do ďalšej poroby, aby sme sa chránili pred niektorými mocibažnými politikmi a extrémistami doby minulej i dnešnej? Dokážeme rozlíšiť čo je pre nás dobré a čo zlé? Ide nielen o naše blaho ale aj našich detí a vnúčat. Ďalšiemu zlu môžeme zabrániť konaním dobra a odpustením.

Marie Janalíková zo spolku cery 50 tych let ocenila utrpenie väznených a prenasledovaných 50. tych rokov a náš dlh voči nim. S posolstvom viery v Trojjedinného Boha, ktorá prináša nádej i uprostred skúšok, pokušenia i nášho smútku, i keď nepoznáme všetky Božie zámery, no máme možnosť oprieť sa o Boha, čo je úžasnou posilou uprostred každého utrpenia prišiel dekan ústredia ekumenickej pastoračnej služby v OS SR a OZ SR Dávid Vargaeštok. Hymnickou piesňou Kto za pravdu horí bolo stretnutie pri bráne väznice ukončené.

Prítomní sa potom presunuli k riaditeľstvu väznice, aby si pietnou spomienkou a položením kvetov pri pamätníku 5 príslušníkov väzenskej stráže, ktorí tragicky zahynuli 23.11. 1991, uctili ich pamiatku a absolvovali prehliadkou Expozície dejínväzenstva na Slovensku.

Na leopoldovskom cintoríne sa spoločne pomodlili pri pamätníku Pavla Gojdiča, Metoda Trčku a ostatných väzňov zomrellých v leopoldovsej väznici a panychýdou pri symbolickom hrobe neznámeho politckého väzňa Elena Vrablecová zaspomínala na svojho starého otca, roľníka, Jána Šefčíka, ktorý zomrel v Leopoldovskej väznici 5. augusta 1962 a na väzenskom cintoríne bol bez obradu dva roky pochovaný, až po dvoch rokoch ho bolo povolené exumovať a pochovať v rodisku.

Ako sa vyjadrili viacerí účastníci v príhovoroch, či pri rozhovoroch je dôležité si tieto udalosti našej nie radostnej minulosti pripomínať, lebo táto obeta má dosah i do súčasnosti a bola príliš veľká na to aby sa ňu zabudlo a tiež preto, aby zabránilo opakovaniu nespravodlivo trestať vernosť viere a svedomiu.