Soros sa hrá na Gándhího alebo prečo Rusko nepotrebuje Európu rozdrobenú na stovky Katalánsk

Moskva/Barcelona 12. Októbra 2017 (HSP/Sputnik/Foto:TASR/AP-Santi Palacios)

Mnohí prívrženci katalánskej nezávislosti zostali nemilo prekvapení po tom, čo ich katalánsky prezident Puigdemont podpísal dohovor o nezávislosti, ktorá však nadobudne platnosť až po rokovaní s Európskou úniou a centrálnou vládou v Madride. Navyše, rôzne konšpiračné teórie o pozadí katalánskej snahy o osamostatnenie naberajú reálne kontúry, keď vyšli najavo informácie o financovaní nacionalistov zo zahraničných zdrojov.

Z pohľadu radikálnejšej skupiny Kataláncov prezident Puigdemont premrhal šancu na nezávislosť pod nátlakom španielskych ozbrojených síl. Druhé umiernenejšie krídlo si zase myslí, že prezident naopak prijal múdre rozhodnutie, ktoré umožní postupne tlačiť na Madrid a prinútiť ho, aby časom uznal katalánsku samostatnosť. V skutočnosti Puigdemont pravdepodobne žiadne rozhodnutie neprijímal, ale jednoducho konal podľa vopred premysleného plánu, v ktorom sú jasne vidieť prvky miestnej oranžovej revolúcie. V Katalánsku vidíme jednu z etáp transformácie Európskej únie do takzvanej Európskej únie regiónov, v ktorej budú národné štáty s definitívnou platnosťou rozdrobené na časti a centrum sily bude iba jedno a nachádzať sa bude priamo v Bruseli.

Prívrženci samostatnosti Katalánsku sa domnievajú, že práve s pomocou Brusela by sa im mohlo podariť doviesť osamostatnenie do úspešného konca. Mnohokrát deklarovali predovšetkým svoju európsku identitu. Ak z katalánskych demonštrácií zotrieme povlak revolučnej romantiky, uvidíme pod ním mechanizmus typický pre tzv. sorosovské “farebné revolúcie,” prihliadnuc na to, že samotného Sorosa už odhalili v procese financovania katalonskych nacionalistov.

Ako uviedli v roku 2016 jedny z najstarších španielskych novín La Vanguardia, Soros financoval Radu verejnej diplomacie Katalánska (Consell per la diplomacie Pública de Catalunya) – organizáciu, ktorá v skutočnosti plní funkciu katalánskeho “ministerstva zahraničných vecí” a je nástrojom lobovania katalánskych záujmov na úrovni EÚ, a tiež podporoval materiálno CIDOB-HKO, ktoré hrá úlohu “mozgového centra”, v politike katalánskeho separatizmu.

Sorosove finančné vklady nie sú veľké, ale pravdepodobne sa ešte všetky cesty dotovanie Katalánska nepodarilo odhaliť. A ešte je dôležité symbolické heslo – v konflikte Barcelony a Madridu sú sympatie amerického oligarchu jasne na strane “proeurópskych separatistov”.

Pozrime sa ešte na niekoľko ďalších znakov. Po teroristických útokoch v Barcelone, ktoré mali viesť k požiadavkám, týkajúcim sa obmedzenia nekontrolovateľnej migrácie do Európskej únie, minister zahraničných vecí Katalánska Raul Romeva povedal, že “problém nie je v migrácii”, ale v tom, že “niektorí ľudia to vidia ako problém” a vyzval k boju proti xenofóbii, čím vyvolal búrku nadšenia v amerických a britských médiách.

“Odpoveď Katalánska na terorizmus ukazuje, že je pripravené na nezávislosť,” napísali vtedy britský The Guardian.

Čo sa bude diať ďalej? Bude nasledovať typická stratégia “v štýle Gándhiho”, ktorá predpokladá starostlivú konštrukciu obrazu obete a pritom vytvára podmienky, pri ktorých každé násilie alebo potrestanie politických aktivistov znamená pre vládu vážnu stratu imidžu. Keby prezident Puigdemont vyhlásil okamžitú nezávislosť “tu a teraz”, okamžite by ho zatkli a v očiach verejnosti a medzinárodného spoločenstva by to vyzeralo ako úplne adekvátna reakcia. A teraz to vyzerá, že nezávislosť je zjavnou urážkou Madridu, ale zároveň akoby nie je, a akékoľvek násilie alebo trestné operácie zo strany španielskej vlády budú vyzerať ako akt bezdôvodnej krutosti. Tak krok za krokom katalánski separatisti budú tlačiť na Madrid až k dosiahnutiu vytýčeného cieľa – zásahu Európskej komisie ako mediátora a ďalej až ku skutočnému rozpadu Španielska a zároveň na spustenie reťazovej reakcie v ďalších európskych krajinách – ide o proces z niekoľkých krokov, ktoré nebude až tak ťažké urobiť. V tomto kontexte začína byť úplne jasná logika, ktorou sa riadi Kremeľ, keď oficiálne hovorí o tom, že situácia v Katalánsku je “vnútornou záležitosťou Španielska”. Španielska, a nie Európskej únie!

Nejde tu o zvláštne sympatie Putina voči Madridu, ale skôr o to, že pre Rusko (ale aj pre Slovensko kvôli jeho maďarskej menšine na juhu – pozn. redakcie) bude značne nevýhodný scenár, podľa ktorého dôjde k “centralizácii cez regionalizáciu” Európskej únie a vo všetkých otázkach, od konvenčného Severného prúdu 2 až po stavbu ďalšej atómovej elektrárne, bude potrebné sa dohodnúť s Bruselom a rusofobnymi byrokratmi Európskej komisie a nie s vládami relatívne nezávislých európskych štátov, ktoré máju stále možnosť v prípade nutnosti postupovať proti postoju európskych komisárov. a “nezávislé regióny” typu Katalánska vôbec nebudú schopné viesť nejakú zahraničnú politiku.

Ivan Danilov