Môj profil 
Predplatné
Hamplová zistila, že sa týmto nikto ešte nezaoberal. Našla síce štúdie, ktoré porovnávali pracujúce a nepracujúce matky, ale nie u dvojročných detí. Na pomoc si preto vzala údaje z Európskeho sociálneho výskumu z 26 krajín. Porovnávala nielen jednotlivé krajiny, ale aj rôzne podskupiny a „typy“ matiek, napríklad ženy v kanceláriách so ženami vo výrobe na zmeny.
V rozhovore pre denník Mladá fronta DNES už na začiatku konštatuje, že „sociálna politika štátu nemá na spokojnosť matiek alebo na celkovú zamestnanosť až taký veľký vplyv, a nenašla jediný faktor, ktorý by hral podstatnejšiu rolu“. Pritom si všímala napríklad vplyv nastavenia systému predškolskej starostlivosti, či vplyv rôznych typov zdanenia a aké typy rodín to zvýhodňuje, čo podľa nej boli práve tie faktory, ktoré budú ženy tlačiť buď na pracovný trh alebo byť doma.
„Ženy, ktoré pracujú, nie sú v priemere šťastnejšie alebo spokojnejšie ako ženy, ktoré sú s deťmi v tomto veku doma,“ vraví Hamplová. Ak sa dokonca vrátia rýchlo do práce, sú menej spokojné.
U žien vo vyšších pozíciách, ktoré mávajú väčšie možnosti organizovať si pracovný čas, predpokladala vyššiu motiváciu a spokojnosť, ale to sa jej nepotvrdilo, takže zostať doma pre ne predstavuje vyššiu hodnotu. Dokonca ženy v severských krajinách a vo Francúzsku, ktoré sú príkladom harmonizácie rodinného a pracovného života, si najviac sťažujú, že je im ťažké skĺbiť prácu a rodinu.
Niektoré sú motivované ísť do práce už vo včasnom veku dieťaťa, ale niektoré nie. Hamplová odporúča dať ženám možnosť voľby a netlačiť ich len jedným smerom. Podľa nej predstava, že ak správne nastavíme sociálny systém, tak sa ním ľudia aj racionálne zariadia a zmenia svoje hodnoty, je naivná. Takto sa to chcelo aj 50. rokoch minulého storočia, aby sa matky prakticky ihneď vracali do práce, ale tým sa prestali rodiť deti. Rodičovská dovolenka sa teda začala predlžovať a po viacerých úpravách sa ustanovili tri roky.
Hamplová upozorňuje, že nemožno vychádzať zo škandinávskeho príkladu, pretože ten vychádza z tradície protestantskej sociálnej kontroly s veľkým dôrazom na komunitu, kým v našej katolíckej kultúre je zvýrazňovaná rodina (badať to napríklad v tom, že manželstvo je u katolíkov sviatosť, kým v protestantskom svete ide len o občiansku zmluvu). To môže byť aj príčinou rôzneho pohľadu na výchovu dieťaťa. Kým v Škandinávii je silné presvedčenie o tom, že sociálne väzby sú konštrukt a že je vlastne jedno, či dieťa vyrastá s vlastným rodičom alebo v nejakej inštitúcii, u nás je naopak veľmi silno zakorenený názor, že biologickú väzbu a hlavne vzťah medzi matkou a dieťaťom nemožno nahradiť.
U nás je negatívne vnímaný aj tlak Európskej únie a ďalších medzinárodných organizácií, ktoré dlhodobú rodinnú dovolenku príliš neuznávajú. Preto umožnenia z ich strany dávať deti do škôlky už vo veku dvoch rokov vyvoláva obavy, že to bude viesť k núteniu žien vracať sa do práce.
U nás je dovolené zarábať mamičkám aj popri materskej dovolenke. Očakávalo sa, že za zarobené peniaze si rodina najme opatrovateľku, ale prax ukázala niečo iné. Najať si niekoho na upratovanie, to ešte áno, ale nie je zvyklosťou, aby sme zverili dieťa niekomu cudziemu. Skôr ho dáme starým rodičom alebo do škôlky, kde už je kvalifikovaná učiteľka.
