V tejto situácii je jasné, že niečo treba robiť. Je jasné, že dnešné katastrofálne výsledky nie sú dielom náhody, ani jedného pochybenia. Stav Slovenska je dôsledkom série manažérskych a odborných zlyhaní súčasných politických aktérov, predovšetkým ministra zdravotníctva Mareka Krajčího, samozrejme, aj samotného premiéra Igora Matoviča.

Poďme však k osobe samotného ministra Mareka Krajčího. Tento detský kardiológ v minulom období pôsobil ako opozičný poslanec v poslaneckom klube OĽaNO. Keďže druhý lekár zo spomínaného klubu Alan Suchánek prešiel do strany Spolu, Marek Krajčí ostal ako jediný lekár v pôvodnom poslaneckom klube, čo ho po voľbách automaticky kvalifikovalo na post ministra zdravotníctva. Veľmi skoro sa však ukázalo, že ak je takýto náročný post obsadený človekom bez skúsenosti z riadenia ľudí a absencie manažérskych schopností, nemôže to dopadnúť dobre.

Ďalšou veľkou chybou bola jeho zjavná neschopnosť komunikovať s expertmi, prijímať ťažké, ale nevyhnutné opatrenia, dať rezortu víziu a jasný smer. Takéto osobnostné  zlyhania by sa v “dobrom počasí“, teda v stave, ak by krajina nebola v kríze, prejavili neskôr. Slovensko však má tú smolu, že nástup Mareka Krajčího na post bol sprevádzaný nástupom prvej vlny ochorenia covid-19.

Slovensko prvú vlnu pandémie zvládlo relatívne dobre aj preto, že premiér Igor Matovič nedeštruoval všetko, čo urobil jeho predchodca, ale len pokračoval v jeho krokoch. Samozrejme, ani prvá vlna sa nezaobišla bez fatálnych zlyhaní. Štátna karanténa bola v nevyhovujúcich priestoroch, ktoré navyše generovali nové nákazy, mobilná aplikácia e-karanténa nefungovala a dopredu ohlásený termín jej spustenia nefungoval takisto, čo viedlo takmer k blokácii hraníc a podobne.

Minister Marek Krajčí si zjavne neuvedomil svoje osobnostné limity a séria jeho pochybení bola umocnená aj tým, keď na najdôležitejšie posty na ministerstvách začal dosadzovať nie špičkových profesionálov, ale ľudí blízkych jeho náboženskému spoločenstvu. Obzvlášť nešťastnú ruku mal pri obsadzovaní postu generálneho tajomníka služobného úradu Ministerstva zdravotníctva SR, keď na jeho čelo postavil Mariána Kolníka.

Istý čas to bolo dokonca tak, že reálnym šéfom ministerstva sa javil sám Kolník, a nie minister Krajčí. Samozrejme, takéto dvojvládie nemohlo dlhodobo fungovať a po nekonečnej sérii sporov so zdravotníckymi autoritami ho bol nakoniec minister zdravotníctva Marek Krajčí nútený v polovici decembra odvolať.

Za Mareka Krajčího z ministerstva zdravotníctva, aj vďaka nekompetentným ľuďom, ktorí prišli na ministerstvo s ním, začali húfne odchádzať skutoční a špičkoví profesionáli. Napríklad Martin Smatana, generálny riaditeľ odboru stratégie Inštitútu zdravotnej politiky, ktorý bol na čele tímu pripravujúceho najzásadnejšiu zdravotníckou reformu – stratifikáciu nemocníc. Paradoxne, zároveň aj logicky (a smutne): čím viac nekompetentných ľudí bolo dosadených na kľúčové posty v rezortoch, tím viac kompetentných odborníkov odchádzalo.

Do výpočtu jeho fatálnych zlyhaní môžeme zarátať aj výmenu rešpektovaného riaditeľa Národného ústavu detských chorôb (NÚDCH) docenta Ladislava Kužeľu za lesníka z Penty Petra Magátu. Ďalší kľúčový post šéfa Všeobecnej zdravotnej poisťovne (VšZP) obsadil tiež top manažér Penty Richard Strapko. Veľmi kritizovaná bola aj výmena riaditeľa nemocnice v Poprade, pričom nový šéf nemocnice Anton Hanušín fatálne zlyhal, dostal kolektív nemocnice do úplného rozvratu, až nakoniec musel s hanbou odísť.

V sérii nepochopiteľných personálnych zmien minister Marek Krajčí pokračoval aj v Košiciach, kde si na stoličku generálneho riaditeľa Univerzitnej nemocnice Louisa Pasteura zasadol úradník prešovskej župy. Podobné čistky boli vo Východoslovenskom ústave srdcových a cievnych chorôb (VÚSCH) v Košiciach, keď rešpektovaného prednostu a profesora medicíny Františka Sabola nahradil hutník Anton Jura.

Katastrofálna personálna politika, neschopnosť načúvať a komunikovať, totálna absencia manažérskych a komunikačných zručností, umocnená ešte totálnym nezvládnutím pandemickej krízy viedla k tomu, že výmena na poste ministra sa dostala na program dňa. Paradoxne veľmi hlasná kritika ministerstva zdravotníctva nepramenila len z radov opozície, ale veľmi často fatálne pochybenia rezortu kritizovala aj šéfka zdravotníckeho výboru Jana Bittó Cigániková.

Nemálo kritiky na hlavu ministra zdravotníctva Mareka Krajčího dopadlo aj na základe vyjadrenia poslankyne Za ĽUDÍ Andrey Letanovskej, ktorá vo viacerých rozhovoroch jasne deklarovala, že na pandemické komisie prestala chodiť jednoducho preto, lebo boli chaoticky vedené, bez jasných záverov. Trvali extrémne dlho a k ničomu neviedli. V podstate konštatovala fatálne manažérske zlyhanie ministra a jeho tímu. Je jasné, že za takýchto okolností by každá vláda s elementárnych mierou sebareflexie, ale aj pudu sebazáchovy čo najskôr vymenila ministra, ktorý permanentne zlyháva.

Neschopnosť akýmkoľvek spôsobom riešiť takúto žalostnú záležitosť, vedie aj k bizarným pokusom o jeho vyriešenie. Na nedávnej koaličnej rade totiž predseda SaS Richard Sulík vyzval premiéra, že ak nemá schopného manažéra na riadenie tohto rezortu, on sám je ochotný sa obetovať a ísť do tejto “kamikadze misie”. Na koaličnej rade sa to vnímalo ako nemiestny žart, Richard Sulík však túto výzvu zopakoval aj na vláde, ktorá sa katastrofálnym situáciám v rezortoch zdravotníctva zaoberala.

Samozrejme, tento návrh nedáva politicky žiaden zmysel. Odhliadnuc od skutočnosti, že tento návrh nebol myslený ako výmena, ale ako rozšírenie počtu rezortov, čo by znamenalo otvorenie koaličnej dohody, v premiérových očiach je práve Richard Sulík ten, koho najviac viní za súčasnú katastrofálnu situáciu. Len nedávno ho verejne označil za idiota, ktorý nedokáže ani len nakúpiť testy na celoplošné testovania a posiela ho spolu s prezidentkou Zuzanou Čaputovou kopať hroby. Je teda ťažké odhadnúť, čo tím chcel Richard Sulík dosiahnuť. Či to je príznak totálne absentujúcej sociálnej inteligencie, alebo to mala byť čo i len ďalšia z radu nekonečných provokácií … neviem. Vieme len to podstatné – pomery vnútri koalície sú totálne rozvrátené.

Vráťme sa však k ne/schopnosti Matovičovej vlády vyvodiť politickú zodpovednosť. Ako vieme, v prípade Igora Matoviča nič tiež nehrozí. Nedávna minulosť nám predsa ukázala, ako sa “vysporiadali” s plagiátorskými kauzami triády premiér, predseda parlamentu alebo minister školstva. S nepríčetnou aroganciou svojim voličom vlastne odkázali, aby zabudli na to, čo im pred voľbou sľubovali. Je preto jasné, že súčasná politika je priam esenciou politiky “našich” ľudí.

Je nepodstatné, akými vlastnosťami či schopnosťami súčasní členovia vlády disponujú, je nepodstatné, či a aké kauzy sprevádzajú ich verejný život, jediným kritériom je politická servilita. Nevyvodenie politickej zodpovednosti voči permanentne zlyhávajúcemu ministrovi Marekovi Krajčímu znamená jasný odkaz: vedomosti, schopnosti a vízie sú nepodstatné, jediné, takpovediac, generálne kritérium je správna stranícka knižka.

Roman Michelko