Môj profil 
Predplatné
Slovensko svoj záujem o členstvo prejavilo po rozdelení Československa. Hneď 1. januára 1993 Slovensko vstúpilo do Severoatlantickej rady pre spoluprácu, ktorá bola fórom pre vzájomné politické konzultácie členom NATO a bývalých krajín Varšavskej zmluvy. Prezident Michal Kováč 4. novembra 1993 rokoval s vtedajším generálnym tajomníkom NATO Manfredom Wörnerom, pričom po rokovaní Aliancia privítala záujem Slovenska o vstup. Začiatkom januára 1995 vláda Vladimíra Mečiara prijala Programové vyhlásenie vlády, podľa ktorého základným smerom bezpečnostnej orientácie predstavovalo úsilie o získanie členstva.
V septembri 1995 Aliancia vydala štúdiu o rozšírení NATO, ktorá analyzovala výhody a nevýhody prijatia nových členov. Štúdia konštatovala, že rozširovanie aliancie prispeje k zvýšeniu stability a bezpečnosti všetkých štátov v euroatlantickej oblasti. Krajiny uchádzajúce sa o členstvo v NATO museli podľa štúdie dokázať, že sú fungujúcimi demokraciami založenými na trhovej ekonomike, rešpektujú práva menšín v súlade s princípmi OBSE, majú vyriešené problémové susedské vzťahy či sa zaviazali riešiť spory mierovou cestou. O viac ako dva roky, 24. mája 1997, sa uskutočnilo referendum o vstupe do NATO, ktoré však bolo neplatné. Júlový summit Aliancie v Madride rozhodol, že na konzultácie o rozširovaní budú v prvej vlne prizvané Poľsko, Maďarsko a Česko. Partneri Slovenska vo Visegráde vstúpili do NATO 12. marca 1999.
Smerovanie Slovenska sa zmenilo nástupom vlády Mikuláša Dzurindu. V apríli 1999 bolo Slovensko zaradené na zoznam kandidátskych krajín, v júni vláda schválila Národný program prípravy na členstvo. V septembri 2000 preukázala NR SR konsenzus v tejto otázke vytvorením skupiny koaličných aj opozičných poslancov pre rýchlu integráciu Slovenska do NATO. V marci 2001 drvivá väčšina poslancov zahlasovala za Bezpečnostnú stratégiu SR, ktorá počítala so vstupom do Aliancie. Na Pražskom summite v novembri 2002 dostalo Slovensko spolu s ďalšími šiestimi krajinami pozvánku na prístupové rokovania. Okrem Slovenska boli ďalšími krajinami Bulharsko, Estónsko, Lotyšsko, Litva, Rumunsko a Slovinsko. V decembri 2002 sa začali prístupové rokovania. Slovensko muselo počas prvého kola potvrdiť svoju politickú pripravenosť prevziať politické a obranno-vojenské záväzky. Druhé kolo bolo zamerané na otázky zdrojov či bezpečnosti informácií. Zároveň obsahovali požiadavku potvrdiť záväzok vyčleniť dve percentná HDP na obranu.
Ratifikácia protokolov v členských krajinách sa začala 26. marca 2003 po tom, čo predstavitelia členských krajín v Bruseli podpísali sedem protokolov o pristúpení k NATO. O deň neskôr vláda SR na mimoriadnej schôdzi jednomyseľne schválila pristúpenie k Severoatlantickej zmluve. V apríli 2003 NR SR schválila pristúpenie SR k Severoatlantickej aliancii. Prezident Rudolf Schuster nato podpísal prístupovú listinu k Severoatlantickej zmluve.
Slovensko, spolu s ďalšími krajinami, 29. marca 2004 odovzdalo prístupové protokoly depozitárovi vlády USA. Znamenalo to nadobudnutie formálneho členstva. Slávnostný ceremoniál prijatia v bruselskej centrále sa uskutočnil 2. apríla, keď tam vztýčili aj slovenskú vlajku. Na prelome mája a júna sa konalo Parlamentné zhromaždenie NATO na Slovensku. Slovenská republika sa prvý raz ako členská krajina summitu NATO zúčastnila na Istanbulskom summite 28. až 29. júna 2004.
