Bratislava 28. júla 2020 (HSP/Foto:Screenshot:YouTube)

Za socializmu chodili školopovinné deti na filmy o revolúcii, na filmy o Leninovi. Lenin bol veľký učiteľ, humanista, za veľa mu vďačíme – to hovorili tie filmy. Aby dnešné deti neprišli skrátka, natočili nám film Havel. Včera mal slovenskú premiéru

O Havlovi všetci vieme svoje. Napriek tomu som bol zvedavý, akú verziu ponúkne film. A treba povedať hneď na rovinu, že to bolo ploché. Proste dobrák Havel, druhý Lenin. Jeho postava vo filme údajne musí hovoriť pravdu, inač by doslovne fyzicky trpel. Pomáha vlasatým hudobníkom. Pomáha skladať uhlie filozofovi Patočkovi. Opakuje sa známa fráza, že nechce nič iné, len robiť divadlo (takže ho zvyšok spoločnosti nezaujímal?).

Nie je pochýb, že je to naivný spôsob budovania scenára, akoby prispôsobený americkému publiku. Ale ako znižuje latku predpokladanej intelektuálnej náročnosti u diváka, tak ju znižuje aj u hlavnej postavy. Havel nie je vykreslený ako osoba schopná robiť rozhodnutia a vediaca, čo je spoločnosť a čo sa deje vo svete, ale namiesto toho je z neho len dobromyseľný hlupáčik.

Ale možno je moja predstava mylná a on bol naozaj až taký. Radšej teda nebudeme posudzovať Havla, len obraz, ktorý ponúka tento film.

Fajčilo sa a pilo sa. Teda, fajčili všetci, ale pil napríklad hlavne Landovský, Havel na plátne menej. Obraz je jasný  – to bola taká doba, nie Havel bol alkoholik, to všetci ostatní.  To Landovský nadával a pľul na kolaborantov, Havel nie, Havel im naopak vo filme ponúka ručník na utretie – priam ako Kristus neodsudzujúci prostitútku. Film je plochý ako politicky, tak aj ľudsky.

Poprášené je to vtipmi o policajtoch. Stokrát použité staré gagy o tom, ako Havla sledovali v chate a doma, majú trápnosť grotesiek nemého filmu s naháňajúcimi sa strážnikmi. Tretia trieda.

Ale film nie je  komédia. Celá centrálna tretina filmu je venovaná Havlovi v base. Divák má dojem, že tam sedel polovicu života. Vyzeralo to miestami už ako obrázky z koncentráku: Havel na kavalci, Havel strihaný dohola, Havel hladujúci, Havel pľujúci krv. Hrôza.

Ale odolal. Hm, vlastne neodolal, lebo aj vo filme spomenuli, že všetko, čo vedel, vykecal. On sa obhajoval, že udal iba to, čo ŠtB už vedela, a on to vedel, že to vedia. Samozrejme.

K bodrosti sa film vracia po tom, ako Havel – zázračne vyliečený, neznámo ako prepustený – je zas doma, respektíve v krčme. Vrcholom tejto časti je bezpochyby moment, keď Havel do očí vyjadrí svojej žene Oľge a milenke Jitke svoju predstavu, že by mohli všetci traja žiť spolu v jednej domácnosti. Na chate, aj s deťmi. To bolo na smiech, a kino aj výsmechom reagovalo. Bol až taký?

Ešte treba prezradiť, že vo filme vystupuje aj Dubček (ako jediný z politikov) a – bol vykreslený v zlom svetle. Jeho postava je v príbehu zrejme len na vysvetlenie, prečo vlastne Havel „musel“v 1989 kandidovať za prezidenta – no proste musel, lebo Dubček po roku 1968 zlyhal a tak teda mu to nemohli dať, to uzná každý, nie?

Film spraví havlistom len medvediu službu. Je to po všetkých stránkach nefunkčné. Pochvalu za výkon si zaslúžia azda len hlavní protagonisti, zvlášť  Viktor Dvořák v hlavnej roli skúšal urobiť nemožné a stelesniť ho ako človeka aj s týmto textom, čo mu vložili do huby (mimochodom, tá spodná pera je plne podarená, naozaj havlovská, myslím že ta rozhodla o castingu).

No dosť „umenia“, prejdime k realite. Po každom premietaní tohto filmu by bolo treba na plátno dať upozornenie o tom, že aj dnes sedia v base väzni svedomia – napríklad takmer 70-ročný Rudo Vasky. Upozornenie na to, že aj dnes hrozí ľuďom mnohoročné väzenie len za prejav názorov, ba dokonca len za symbolické číslo 1488, ako predsedovi parlamentnej strany  ĽSNS Mariánovi Kotlebovi. Disidentov a totalitu tu máme aj dnes. Tak sa človek zamyslí, či raz  neurobia umelci  rovnaký film aj o Kotlebovi. Ako nemohol ustáť bezprávie, ako ho šikanovali, ako zmlátili jeho aj jeho matku. Ak sa režim zmení, tak taký film určite vznikne – umelci vždy lížu mocným…

Peter Vanád