Veľkú radosť z tejto krásnej knihy má aj známy herec Boris Farkaš. „Slečna Marplová má pri riešení zločinov originálne myslenie a svojimi postupmi doslova schová do vrecka aj tých najskúsenejších detektívov. Milujem ju a túto knihu by som rád venoval všetkým, ktorí vedia oceniť jej „ženský“ pohľad pri vyšetrovaní vrážd,“ tvrdí o novom súbore poviedok.

Z celkového počtu 56 poviedok je 20 so slečnou Marplovou. Zvyšné poviedky sú také, v ktorých síce nevystupuje žiadny známy detektív Agathy Christie, ale ktoré presvedčivo dokazujú jej spisovateľské majstrovstvo: schopnosť na malej ploche rozohrať tajomný príbeh plný záhad, ktorý drží čitateľa v napätí až do nečakaného konca.

Pozrite si VIDEO s Borisom Farkašom:

Po prvý raz sa nám predstavila knižne v roku 1930 v románe Vražda na fare, premiéru však zažila o tri roky skôr časopiseckým vydaním prvej poviedky zo súboru Trinásť záhad. Na scénu zločinu vstúpila celkom v tridsiatich troch textoch, naposledy odhaľovala páchateľa v Zabudnutej vražde (1976). Teší sa mimoriadnej obľube, jej príbehy boli adaptované do podoby divadelných hier, filmov i televíznych seriálov.

ZÁHADY

Tie tvorili vždy neodmysliteľnú súčasť poviedkovej tvorby Agathy Christie. Tridsaťpäť kratších napínavých textov, v ktorých nevystupuje žiadny známy detektív a zločin nahrádza tajomná či mysteriózna zápletka, vychádzalo časopisecky v rokoch 1923 – 1958. K najslávnejším nepochybne patria Tri slepé myšky (1948), ktorých divadelná podoba Pasca na myši je najdlhšie uvádzaná hra na svete.

Agatha Christie

Patrí k legendárnym tvorcom detektívok. Napísala takmer 300 diel vrátane divadelných a rozhlasových hier, romantických próz, zbierky poézie, súboru básní, poviedok pre deti a autobiografie Môj životopis.

Prežila dve manželstvá (v roku 1919 sa jej narodila dcéra Rosalind), absolvovala cestu okolo sveta i niekoľko archeologických výprav na Stredný východ.

Za celoživotné dielo jej v roku 1971 udelili titul Dáma britského impéria.

S takmer dvoma miliardami predaných výtlačkov kníh (polovicou v angličtine a druhou polovicou vo vyše sto jazykoch) je najvydávanejšou prozaičkou na svete – predstihla ju iba Biblia a Shakespeare.

Fanúšikovia Agathy Christie sa určite potešia, že do výberu Slečna Marplová a záhady bola zaradená aj poviedka Tri slepé myšky, podľa ktorej neskôr autorka napísala slávnu divadelnú hru Pasca na myši.

Začítajte sa do poviedky Štyria podozriví:

Rozhovor sa stále krútil okolo neodhalených a nepotrestaných zločinov. Postupne vyjadrili svoje názory všetci: plukovník Bantry a jeho bucľatá priateľská manželka, Jane Helierová, doktor Lloyd aj stará slečna Marplová. Iba jeden mlčal, práve ten najpovolanejší. Sir Henry Clithering, bývalý hlavný komisár Scotland Yardu, ticho sedel, vykrúcal si – či skôr hladkal – fúzy a usmieval sa popod nos, akoby sa na niečom zabával.

„Sir Henry,“ oslovila ho pani Bantryová. „Ak niečo nepoviete, začnem kričať. Je, alebo nie je veľa nepotrestaných zločinov?“

„Asi máte na mysli novinové titulky, pani Bantryová. Scotland Yard opäť zlyhal. A pod ním celý zoznam nevyriešených záhad.“

„Ktorých je v skutočnosti pomerne málo, nemám pravdu?“ zamiešal sa doktor Lloyd.

„Správne. O stovkách zločinov, ktorých páchatelia boli spravodlivo potrestaní, sa zvyčajne nepíše. Ale o to teraz nejde. Keď hovoríte o neodhalených a nevyriešených zločinoch, rozprávate o dvoch rozdielnych veciach.

Do prvej kategórie patria všetky zločiny, o ktorých sa Scotland Yard nikdy nedozvie, lebo o nich nikto nevie.“

„Dúfam, že tých nie je veľa,“ ozvala sa pani Bantryová.

„Myslíte?“

„Sir Henry! Hádam nechcete naznačiť, že ich je veľa?“

„Podľa mňa,“ utrúsila slečna Marplová, „ich bude viac než dosť.“

Šarmantná stará dáma so starosvetským pokojným vystupovaním ani okom nemihla, keď vyslovila svoj názor.

„Slečna Marplová!“ zvolal prekvapene plukovník.

„Isteže,“ dodala rýchlo, „na svete je veľa hlupákov. A hlupákov vždy odhalia, nech urobia čokoľvek. Ale je dosť ľudí, ktorí nie sú hlúpi, a človeka až strasie pri pomyslení, čoho by boli schopní, keby nemali hlboko zakorenené morálne zásady.“

„Máte pravdu,“ súhlasil sir Henry. „Mnohí ľudia naozaj nie sú hlúpi. Ako často sa zločin odhalí iba vďaka drobnej neopatrnosti? A zakaždým si kladiem otázku: Keby nie tej neopatrnosti, boli by sme sa o tom vôbec dozvedeli?“

„Ale to je veľmi vážna vec, Clithering,“ povedal plukovník Bantry. „Veľmi vážna.“

„Skutočne?“

„Pravdaže! Samozrejme, že je to vážne.“

„Hovorili ste, že zločin býva často nepotrestaný. Naozaj si to myslíte? Možno ho nepotrestá zákon, lenže príčiny a dôsledky pôsobia aj mimo zákona. Tvrdenie, že každý zločin je sám osebe trestom, je síce trochu otrepané, ale podľa mňa veľmi pravdivé.“

„Možno, možno. Lenže to nič nemení na vážnosti… ehm… na vážnosti…“ zahabkal plukovník.

Sir Henry Clithering sa usmial. „Deväťdesiatdeväť ľudí zo sta nepochybne uvažuje ako vy. Viete, otázka viny nie je taká dôležitá ako otázka neviny. A to si nikto neuvedomuje.“

„Nechápem,“ ozvala sa Jane Helierová.

„Ja áno,“ povedala slečna Marplová. „Keď pani Trentová zistila, že jej z kabelky zmizla dvaapolšilingová minca, najväčšmi to postihlo jej upratovačku pani Arthurovú. Samozrejme, že ju Trentovci podozrievali, ale boli to láskaví ľudia a vedeli, že upratovačka má veľkú rodinu a muža pijana, nuž – jednoducho nechceli zájsť do krajnosti. Ale odvtedy sa k nej správali inak ako predtým, nenechávali ju samu v dome, a to sa jej hlboko dotklo. Aj ostatní ľudia na ňu krivo pozerali. Zrazu však vyšlo najavo, že kradla guvernantka. Pani Trentová ju videla na vlastné oči. Bola to číra náhoda, hoci ja radšej hovorím o prozreteľnosti. A práve to mal sir Henry na mysli, ak sa nemýlim. Väčšinu ľudí by zaujímalo iba to, kto ukradol peniaze, a ukázalo sa, že to urobila osoba, ktorú nikto nepodozrieval – celkom ako v detektívnych románoch! Lenže pre úbohú pani Arthurovú to bola otázka života a smrti, aj keď nič nespáchala. To ste mali na mysli, však, sir Henry?“

BUX.sk – knihy, ktorými žijete